Spoznajte príbeh tohto etnika.
Na úvod by sa patrilo povedať, že v texte budem používať výraz cigán, cigánsky, nemá to však negatívne konotácie, tieto výrazy budem používať tak, ako boli označované v písomných prameňoch z tohto obdobia (czigan, zigan, zingarus, zigeuner).
Najstaršia písomná zmienka, ktorá spomína predstaviteľa cigánskeho etnika na území Košíc, pochádza z roku 1404. V najstaršej mestskej knihe bol vtedy zmienený istý Matej Czygan, ktorý bol predvolaný pred mestský súd kvôli sporu s istým mešťanom. Bezpečne však môžeme potvrdiť, že Cigáni žili v blízkom okolí Košíc už v 16. storočí. V roku 1590 sa spomínajú na dolnom predmestí Košíc. Naisto však vieme, že Cigáni sa usídlili na predmestí v roku 1686, kedy cigánske spoločenstvo prostredníctvom svojich vajdov akceptovalo podmienky usídlenia sa v tejto lokalite. Vajdovia mestským zástupcom prisľúbili udržiavať poriadok v okolí svojich šiatrov, mesto ich zároveň prebralo do svojej súdnej kompetencie a určilo podmienky zdanenia. Vtedy cigánske spoločenstvo obývalo priestor v okolí Žriedlovej ulice, ktorá je dodnes jednou z košických ulíc. To miesto bolo oficiálne nazývané Cigánsky tábor.
Koncom 17. storočia ich už nachádzame na dolnom predmestí za Ludmanskou ulicou, kde bývali určite až do polovice 19. storočia. V priebehu 18. storočia však bola istá časť cigánskej komunity usádzaná aj na hornom predmestí, z tohto obdobia je záznam o protipožiarnej kontrole cigánskych domov vyslanými úradníkmi z mesta z roku 1779. Postupne im bolo umožnené obývať oblasť blízko mestských hradieb od Horného mlyna po dolnú bránu. Vidieť tu snahu mestských orgánov asimilovať cigánske obyvateľstvo medzi ostatných obyvateľov mesta, čo súviselo aj s oficiálnou štátnou politikou osvieteneckých panovníkov Márie Terézie a jej syna Jozefa II.
V 60. rokoch 19. storočia bolo cigánske obyvateľstvo mestom usídlené v lokalite zvanej Tábor, pri ceste do Moldavy, v miestach, ako je dnes Steel aréna a priľahlé sídlisko. Táto lokalita sa vyznačovala nízkou úrovňou hygieny a bývania. Denná tlač v roku 1872 opísala Tábor ako miesto, kde stoja domy z červených tehál, ktoré boli použité z blízkej tehelne, so slabými strechami, s použitím nevhodných stavebných materiálov a zmieňujú aj biedu jeho obyvateľov. Práve tieto okolnosti spôsobili, že v Tábore prepukali epidémie rôznych chorôb vrátane cholery, ktorej v roku 1872 podľahlo 15 jeho obyvateľov. Takisto sa tam vyskytli kiahne, na ktoré mesto reagovalo príslušnými opatreniami v podobe vypratania zamorených domov a ich následnej dezinfekcie. Obyvatelia Tábora mali problémy aj so studňami, ktoré boli nevyhovujúce a tiež boli príčinou spomenutých chorôb.
V tomto období Tábor nachádzame aj na mapových vyobrazeniach mesta, prvýkrát je zakreslený na tzv. Homolkovom pláne mesta z roku 1869. Vyššie spomenuté problémy sa s touto lokalitou tiahli aj v 20. storočí, kedy mesto stále nenašlo účinný spôsob boja s chudobou a motiváciou jeho obyvateľov. Tábor jestvoval na tomto mieste do 80. rokov 20. storočia, kedy bol zbúraný a jeho obyvatelia boli presunutí na novovznikajúce sídlisko Luník IX.
PhDr. Richard Papáč
Východoslovenské múzeum v Košiciach