Čo sa deje, keď sa deje chudoba: Slabý sociálny štát lieči len symptómy, nie príčiny

SlovenskoĽudsKE

Už päť storočí pred Kristom slávny čínsky filozof Konfucius vedel, že: Pod dobrou vládou je hanbou chudoba, ale pod zlou vládou je hanbou bohatstvo. A v 30. rokoch minulého storočia k tomu Albert Einstein dodal: Prázdny žalúdok nie je dobrým politickým radcom. Autori novej knihy o chudobe na Slovensku sa inšpirovali aj ich citátmi.

Foto
Žena bez domova / Julián Bosák

„Kniha sa venuje chudobe na Slovensku v kontexte 21. storočia, kedy ľudstvo rozmýšľa nad tým, že dobyje Mars a bude ho kolonizovať. A pritom nemáme vyriešenú jednu zásadnú vec, ktorou je práve chudoba,“ hovorí Ján Košč, zostavovateľ publikácie K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí, ktorá vyšla v decembri 2021.

„Mnohí si myslia, že na Slovensku chudoba ani neexistuje alebo sa ju snažia nejakým spôsobom zľahčovať,“ dodáva Košč. Nezávislý sociálno-ekonomický analytik, odborár, občiansky aktivista a spoluzakladateľ Občianskeho združenia Pracujúca chudoba si myslí, že kvalita spoločnosti by sa mala hodnotiť podľa toho, ako sa správa k tým najslabším. 

Kolektív dvanástich autorov a dvoch editorov v zborníku definuje a vysvetľuje príčiny chudoby, búra spoločenské mýty v súvislosti s chudobou a chudobnými, no hlavne prináša roky podceňovanú a háklivú tému k ľuďom a do verejného diskurzu. 

V čase koronakrízy sa situácia s chudobou na Slovensku podľa autorov knihy ešte viac zhoršuje. „Naš sociálny štát je dosť konzervatívny, slabý, podvýživený a nerieši základné problémy chudoby a sociálneho vylúčenia. Lieči iba symptómy, ale nie príčiny,“ vysvetľuje Ján Košč.

Foto
Relax v parku / Julián Bosák

Pozrime sa teda, čo autori vo voľne stiahnuteľnej publikácii na webe pracujucachudoba.sk o chudobe píšu. Svetová banka definuje hranicu chudoby ako dva americké doláre na deň. Pre mnohých môže byť šokujúce, že pod touto hranicou žije 45 percent obyvateľov našej planéty. 

„Približne 18 miliónov ľudí zomiera každý rok kvôli problémom spojeným s chudobou. To je 50-tisíc denne. A viac než 10 miliónov z týchto mŕtvych predstavujú deti mladšie ako 5 rokov. Počet ľudí, ktorí zomrú z dôvodov spojených s chudobou, je vyšší ako priemerný ročný počet mŕtvych v priebehu 2. svetovej vojny. Ešte šokujúcejšie je, že prerozdelením iba jedného percenta ročného globálneho príjmu by sa zabránilo akejkoľvek forme chudoby na planéte, píše vo svojom príspevku Chudoba v ére antropocénu v úvode knihy politológ a filozof Peter Daubner. 

„To, čo dnes potrebujeme, sú nové politické filozofie adekvátne globálnym výzvam a hrozbám 21. storočia a radikálna transformácia ľudskej racionality. Náš svet sa totiž zmenil a my sa musíme zmeniť spolu s ním,“ vyzýva Daubner v závere práce. 

Foto
Deti 21. storočia / Julián Bosák

Okrem finančnej definície chudoby, ktorú používa Svetová banka, existuje podľa Košča ešte takzvaná absolútna chudoba. Definujú ju tri základné atribúty – absencia bývania, stravy a oblečenia. Ak chýba čo i len jedna z týchto vecí, nachádza sa človek v absolútnej chudobe. 

Oficiálne je administratívna hranica chudoby na Slovensku stanovená ako 60 percent mediánu (strednej hodnoty) národného príjmu. Podľa tejto definície patrí Slovensko medzi krajiny s nízkym podielom chudobných ľudí pod touto hranicou. Toto číslo sa dlhodobo pohybuje medzi 10 až 12 percentami. Takýto pohľad je však podľa Košča značne skreslený.

„Podľa takto stanovenej hranice by sme na tom boli dokonca lepšie ako Fínsko. Ale ak sa pozrieme na fínsky sociálny systém, tam jednoducho nie je možné, aby sa niekto pepadol do takých problémov, do akých sa môžete dostať na Slovensku,“ vysvetľuje Košč. 

Ak by sme namiesto národného mediánu priemerného príjmu do vzorca dosadili európsky medián priemerného príjmu, namiesto 12 percent ľudí pod hranicou chudoby dostaneme až 43 percent. „Okrem toho, ak sa pozrieme len na sociálne výdavky, Slovensko patrí medzi spodnú tretinu krajín OECD (Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) s najnižším podielom sociálnych dávok na hrubom národnom produkte,“ dodáva analytik.        

Foto
Požičaj si a zbankrotuj  / Julián Bosák

Ján Košč vo svojej kapitole Silný sociálny štát na Slovensku? hovorí aj o mýte, že slovenský sociálny systém zaťažujú početné rodiny s deťmi z rómskych osád. „Pravda je však celkom iná. Najväčšiu časť z dávok v hmotnej núdzi poberajú jednotlivci a početné rodiny s viac ako piatimi deťmi dostávajú z tohto koláča len o niečo viac ako 5 percent.“

Inštitút ľudských práv (IĽP) k tomu dodáva: „Dávka v hmotnej núdzi je rovnaká pre rodinu s piatimi deťmi a rodinu s ôsmimi deťmi. Príspevok pri narodení prvého dieťaťa je 830 eur, ale pri narodení štvrtého a každého ďalšieho len 151 eur. Ako sa potom oplatí rodiť veľa detí pre prídavky?

Podľa ekonóma a odborníka na regionálny rozvoj Antona Marcinčina sa chudoba čoraz viac koncentruje a konzervuje v súvislom páse obcí východného a južného Slovenska. Medzi takzvané makro-regióny chudoby patrí dlhodobo deväť susediacich východoslovenských okresov: Kežmarok, Sabinov, Levoča, Spišská Nová Ves, Gelnica, Košice-okolie, Stropkov, Vranov nad Topľou a Trebišov. K dlhodobo, mnohorozmerne a závažne, takzvane chronicky chudobným okresom, navyše aj odľahlým (geograficky, hospodársky aj politicky) patria aj Sobrance, Rožňava, Rimavská Sobota a Revúca.

Kým väčšina politikov vidí riešenie v budovaní technickej infraštruktúry, autori publikácie sú presvedčení, že rast chudobných regiónov je možné oživiť jedine zmenou systému správy spoločnosti z centralistickej na decentralizovaný.

Foto
Detská radosť a vzájomnosť  / Paula Kentošová

„Takmer tri štvrtiny Slovákov kontrolujú svoje výdavky a peniaze sú dokonca čoraz častejšie predmetom diskusií v ich rodinách. Viac ako tretina slovenskej populácie vo veku od 15 do 65 má pocit, že sa má po finančnej stránke horšie ako pred rokom,“ uvádza v kapitole Na odstránenie chudoby treba podporu verejnosti, programová riaditeľka Inštitútu ľudských práv Alena Krempaská.

Slováci sú vo všeobecnosti stále viac ochotní uľaviť z kvality v záujme nakúpiť čo najlacnejšie. „Až 70 percent občanov SR deklaruje, že by uprednostnili lacnejší výrobok aj s nižšou kvalitou. Na druhej strane si však takmer 40 percent Slovákov napriek pretrvávajúcej kríze dopraje čo sa im páči a až 72 percent z nich trávi voľný čas v nákupných centrách,“ vysvetľuje Krempaská.

Problémom je podľa Krempaskej aj opakovanie formulky, akéhosi spoločenského naratívu, že za chudobu si môže každý sám. „Nízky príjem je konkrétnemu človeku dávaný za vinu na každom kroku. Pokiaľ sa niekto na svoj príjem alebo finančnú situáciu sťažuje, najčastejšia odpoveď, s ktorou sa človek hojne stretne v diskusiách alebo na sociálnych sieťach, je: Mal si sa lepšie učiť.

„Dôsledkom zobrazovania chudobných ako ‚lúzrov‛ je, že ľudia si silné pocity hanby za svoju finančnú situáciu osvojujú. Buď sa všemocne snažia mať pocit, že nie sú na tom predsa najhoršie, alebo sa jednoducho za seba hanbia, dodáva Krempaská.   

Foto
Detská radosť II. / Paula Kentošová

S chodobou ide ruka v ruke bezdomovectvo. Podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky je na Slovensku bez domova približne 23-tisíc ľudí. Až 8 percent obyvateľov Slovenska je ohrozených vylúčením z bývania. Fyzické sčítanie v roku 2016 ukázalo, že len v Bratislave je minimálne 2064 ľudí bez domova. Podľa informácií z mestských magistrátov žije momentálne v Prešove až 300 a v Košiciach približne 900 bezdomovcov. Ich celkový odhadovaný počet na základe štatistík organizácií pracujúcich s ľuďmi bez domova je vyše 4500 ľudí.

„Medzi hlavné príčiny bezdomovectva patria osobné a zdravotné problémy, nízka finančná gramotnosť či narušené rodinné vzťahy. Ale aj štrukturálne dôvody – situácia na bytovom trhu či na trhu práce, rasizmus alebo neadekvátne vzdelanie. Najrizikovejšími faktormi sú nezamestnanosť, zadlženosť, manželské problémy, diskriminácia v rodine, duševná alebo telesná choroba, závislosti, ale aj prepustenie z ústavnej starostlivosti. Príčina straty domova však takmer nikdy nie je len jedna, ale ide o kombináciu viacerých faktorov,“ uvádzajú vo svojom príspevku Ľudia bez domova autorky Petra Červená a Alexandra Kárová z Občianskeho združenia Vagus.

Foto
Bezdomovec v Košiciach I. / KOŠICE ONLINE

Situácia je o to komplikovanejšia, že na Slovensku neexistuje jasne definovaný pojem človek bez domova, o ktorý by sa dalo legislatívne oprieť. „Spôsobuje to mnohé komplikácie, ktoré bránia ľuďom v riešení ich sociálnej situácie. Prípadne im ju ešte viac zhoršujú. Pravidelne sa s týmto problémom stretávame pri riešení zdravotného stavu, prideľovaní obecných bytov či aktuálne počas pandémie pri udeľovaní pokút za nedodržiavanie vládnych nariadení.“

„Človek si môže nájsť a dlhodobo udržať prácu až potom, ako je sýty, čistý a oddýchnutý a nemusí všetok svoj časť investovať iba do prežitia do nasledujúceho dňa. Len ťažko ste schopní denne pracovať, ak si nemáte po práci kde oddýchnuť. A poriadne sa vyspať pred nasledujúcim dňom. Až s bývaním je možné získať zamestnanie na trvalý pracovný pomer a aj si ho dlhodobo udržať, dodávajú autorky.

Foto
Bezdomovec v Košiciach II. / KOŠICE ONLINE

„Keď sa francúzsky románopisec Émile Zola začal vo svojich románoch venovať parížskej chudobe, skúmal ju na príbehoch rodín. Študoval ju z pohľadu rodinného lekára, ktorý sa díva, ako sa nemoc prejavuje, ako deformuje telá aj duše, napáda okolie, vzťahy a prenáša sa naprieč generáciami. V tej dobe sa azda aj predpokladalo, že je to niečo medzi pohlavnou chorobou a alkoholizmom, dedičné aj nákazlivé. Akási patológia celých vrstiev obyvateľstva,“ uzatvára novú publikáciu o chudobe umeleckým pohľadom redaktorka a komentátorka Zuzana Kepplová.

„Aby ľudia, ktorých sa medzigeneračná reprodukcia chudoby (nesprávne označovaná aj ako dedičná chudoba) netýka, porozumeli, museli by sme o tomto probléme hovoriť účinnejšie. Nie ako o ekonomickej situácii či sociálnom postihu, ale nejako pôsobivejšie. Možno ako o chorobe. O spoločenskom neduhu, ktorý treba liečiť,“ dodáva Kepplová.

Zdroj: K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí/polemag.sk

Komentáre