Cortina d’Ampezzo 1956: Olympiáda, ktorú prvýkrát sledovali aj z obývačiek

Koncom januára 1956 sa malé horské stredisko Cortina d’Ampezzo stalo centrom zimného športu. Od 26. januára do 5. februára sa tu konali VII. zimné olympijské hry, ktoré vstúpili do dejín nielen výkonmi športovcov, ale aj technickými novinkami. Práve z Cortiny sa totiž zimná olympiáda prvýkrát vysielala televíznym prenosom do viacerých krajín, a tak ju mohli sledovať milióny divákov po celom svete. 

Dobová tlač označovala Cortinu „Perlou Dolomitov“, ktorá po prvej svetovej vojne sa za tri desaťročia premenila na moderné zimné stredisko s desiatkami hotelov a dlhoročnou športovou tradíciou. Lyžovalo sa tu už od roku 1897, hokej sa hral od roku 1924 a pred olympiádou tu pravidelne organizovali majstrovstvá sveta v lyžovaní či v boboch.

Do ZOH v Cortine pricestovalo viac než 800 športovcov z 32 krajín, ktorí súťažili v 24 disciplínach. Hry sa niesli aj v znamení studenej vojny – po prvý raz sa zimnej olympiády zúčastnil Sovietsky zväz. Československá výprava mala v Cortine 41 športovcov, najpočetnejšie bolo zastúpenie v hokejovom tíme. V hokejovom družstve hral jediný Slovák Ján Jendek, okrem neho boli v reprezentácii ešte dvaja Slováci, krasokorčuliar Karol Divín a v zjazdovom lyžovaní súťažil Vladimír Krajňák.

Slávnostné otvorenie 26. januára sa podľa dobových novín zapísalo „nezmazateľným písmom do športových dejín“. Olympijský oheň mal pripomínať mierové poslanie športu a zbližovanie národov. Slávnostné defilé trvalo takmer polhodiny. Československú výpravu viedol vlajkonosič, skvelý hokejista Václav Bubník a potlesk si vyslúžili aj športovci oboch nemeckých štátov, ktorí pochodovali pod spoločnou vlajkou. 

„Cortina, štvrtok 26. januára 1956 – miesto a deň, ktoré budú zapísané nezmazateľným písmom do športových dejín. V ten deň vzplanul v Cortine olympijský oheň, aby všetkým zúčastneným športovcom i divákom pripomínal mierové poslanie športového súťaženia. Olympijská myšlienka si vzala za úlohu zblížiť národy celého sveta. Nemohlo byť nič prirodzenejšie ako to, že športovci Sovietskeho zväzu, Československa a ďalších krajín hovorili s reprezentantmi západných štátov, s ktorými ich spájalo priateľstvo ukované v športových bojoch.“

Organizátori počas hier bojovali s nezvyčajne teplým počasím. V meste nebolo dosť snehu, preto v noci naviezli na hlavnú ulicu trojmetrovú vrstvu, aby poslední nositelia olympijského ohňa mohli prejsť na lyžiach. 

Cortina 1956 priniesla zásadnú novinku – zimnú olympiádu mohli diváci prvýkrát sledovať v televízii. Signál sa prenášal cez reťaz 26 staníc aj do Prahy a Bratislavy. Na prenosoch pracovali stovky technikov, kameramanov a režisérov, pričom signál smeroval do viacerých európskych krajín. 

„Sedíme pri teplej piecke, zapálime si cigaretu a sledujeme na televíznej obrazovke hokejové stretnutie z Cortiny, zatiaľ čo vonku fúka mrazivý vietor. Signál z Cortiny prechádza cez reťaz 26 televíznych prenosových staníc, až sa dostane do Prahy a Bratislavy. Obraz z viedenskej televízie občas ruší nejaký amatér, ktorý si práve ladí svoj prijímač.“ Práca, 28. január 1956

Najväčšou hviezdou hier sa stal iba 21-ročný rakúsky lyžiar Toni Sailer. V Cortine vyhral zjazd, slalom aj obrovský slalom a stal sa legendou zimných športov. Dobová tlač pripomínala aj jeho skromné zázemie. Rakúski zjazdári si na cestu na olympiádu zarábali futbalovými zápasmi a Sailer hrával za Kitzbühel v druhej lige. 

Niektoré súťaže sa konali v extrémnych podmienkach. V lyžiarskom maratóne na 50 kilometrov klesla teplota až na mínus 20 stupňov. Naopak, v iných disciplínach chýbal sneh a organizátori ho museli v noci dovážať nákladnými autami. Na rýchlokorčuliarskych pretekoch na jazere Misurina vo výške 1800 metrov vytvoril Grišin olympijský rekord. 

Divín medzi svetovou špičkou – Československá výprava síce nezískala medailu, no jeden výkon výrazne zaujal. Krasokorčuliar Karol Divín skončil na piatom mieste. Dobová tlač písala, že jazdil s istotou, figúry mal zladené s hudbou a ako jediný Európan predviedol dvojitý Axel. Napriek drobnému kontaktu s mantinelom na začiatku jazdy pokračoval bez zaváhania a získal si divákov úsmevom aj prejavom. Bol to prvý výrazný individuálny výsledok slovenského športovca na zimných olympijských hrách. 

Hokejový turnaj patril k najnapínavejším častiam hier. Československo vstúpilo do turnaja víťazstvom nad USA 4:3, keď rozhodujúci gól strelil Bubník. Neskôr však prišlo sklamanie a po prehre s USA 4:9 skončilo mužstvo až na piatom mieste. Dobová tlač písala, že porážka s Kanadou mužstvo morálne rozložila a tímu chýbala bojovnosť. 

Cortina počas hier žila športom aj spoločenským ruchom. Hlavná trieda Corso Italia sa zmenila na módne korzo, kde sa miešali športovci, novinári aj turisti. Dobové správy si všímali aj drobnosti – tribúny vyhrievali infračervené lampy, účastníci zjedli desaťtisíce kurčiat a vypili tisíce fliaš vína, ceny nápojov v meste rástli zo dňa na deň. Napriek napätiu studenej vojny sa športovci stretávali aj mimo súťaží a vytvárali priateľstvá. Novinári spomínali, že nebolo ničím výnimočným vidieť sovietskych hokejistov na prechádzke s kanadskými súpermi. 

„Dodnes zjedli účastníci zimných olympijských hier v Cortine 10 000 kurčiat, 50 ton mäsa a vypili 20 000 fliaš vína. Hotelieri objednali pred začiatkom hier 65 000 tanierov a 23 000 pohárov. Automatické stroje umyjú za hodinu 1000 kusov riadu.“

Záverečný ceremoniál sledovali tisíce divákov na zimnom štadióne. Po nástupe vlajkonosičov zazneli hymny Grécka, Talianska a budúceho usporiadateľa – USA. Olympijská vlajka bola odovzdaná pre hry v Squaw Valley 1960 a krátko po šiestej hodine večer olympijský oheň zhasol. Sovietsky zväz získal 16 medailí a ovládol medailovú tabuľku, čím sa začala nová éra zimných olympijských hier. 

Cortina 1956 bola olympiádou zlomov – prvé televízne prenosy zo zimných hier, debut športovcov zo Sovietskeho zväzu, legendárny výkon Toniho Sailera a prvý veľký individuálny výsledok slovenského športovca. Pre Slovensko to bola olympiáda bez medaily, no s nádejou. Práve v Cortine sa začal príbeh, ktorý o osem rokov neskôr vyvrcholil striebrom Karola Divína v Innsbrucku. 

Autor: HistoricKE