Daniela Slančová: Pohľad na vystresovaných študentov mi trhá srdce

Spočiatku chcela ísť študovať anglický a latinský jazyk. V tom čase však túto kombináciu neotvárali. A tak si namiesto latinčiny zvolila slovenčinu, ktorá ju nakoniec aj celkom pohltila. Najprv ju to ťahalo k literatúre, potom prešla na jazyk. Neskôr sa profesorka Daniela Slančová (64) zamerala na štylistiku.

„Robila som diplomovú prácu zo slovenského jazyka, ale z fonetiky. Myslela som si, že budem robiť fonetiku, ale nakoniec som z fonetiky prešla na štylistiku, a potom som sa tejto problematike začala venovať. Tak, ako som do nej vnikala hlbšie, vzhľadom na predmety, ktoré som učila, tak sa začalo to moje spektrum problémov rozširovať,“ objasnila Slančová.

Ako ďalej uviedla, tento posun nebol z jej vlastného rozhodnutia, ale bol skôr prirodzený. Život ju skrátka posunul istým smerom, v ktorom sa časom začala aj dobre cítiť. Pred trinástimi rokmi dokonca získala funkciu profesorky.

Skromne hovorí, že počas svojho štúdia nemala zlé známky. Čím bola staršia, tým sa vraj lepšila. Na strednej škole končila s vyznamenaním, vysokú školu s čistými jednotkami. Problém jej robil iba jeden predmet.

„Nešla mi veľmi matematika. A možno aj škoda, že nešla, lebo neskôr som sa k nej vrátila a zistila som, aké to je krásne, keď tomu človek aspoň trošičku rozumie. Matematika bola taký predmet, že keď som išla na hodinu, tak som si povedala, že o 45 minút bude koniec, nejako to prežijem. Ale myslím si, že ostatné veci boli v poriadku,“ priznala sa Slančová.

Svojich študentov kedysi skúšala ústne, dnes to už robí len písomne. Bolo jej ich totiž ľúto. V súčasnosti sa pri skúškach snaží nájsť nejaké kritériá, ktoré si vopred napíše a drží sa ich.

„Ako keby som odpovedala spolu s nimi. Predtým bolo hodnotenie len trojstupňové, výborne, veľmi dobre a dobre, a nič. Takže celý čas som myslela na to, že dobre, začíname s tou výbornou, sme na tej úrovni, a potom, ako tá odpoveď pokračuje, buď zostávame na tej úrovni, alebo ideme nižšie Ten pohľad na vystresovaných študentov mi trhá srdce,“ zasmiala sa Slančová.

Život sa jej zmenil, keď sa vydala a za najväčší míľnik svojho života označila moment, keď sa jej narodilo prvé dieťa. To ju priviedlo aj k skúmaniu detskej reči, ktorej sa venuje už od konca 80. rokov.

„Keď chodili deti do škôlky, tak som si dávala otázku, že ja v podstate neviem, v akom jazykovom prostredí moje deti vyrastajú, ako to v tej škôlke vnútri vyzerá. Zvonku sme to videli, veď s pani učiteľkami sme sa stretávali. Tak mi zišlo na rozum, že či by som sa na to nemohla pozrieť trošku aj z odbornej stránky,“ načrtla profesorka Prešovskej univerzity.

Urobila si výskumný miniprojekt a išla do škôlky, kde sa rozprávala s deťmi. Metódou nahrávok, prepisov a analýzy sa dostala až k skúmaniu detskej reči. Ako priznala, do škôlky sa vracia často a veľmi rada.

Okrem toho sa venuje aj športovej problematike, komunikácii medzi detským športovcom a trénerom. Jej otec, Belo Klepsatel, bol totiž známy lekár a športovec. Svojho času majster Slovenska, v behu na sto metrov a slovenský rekordér v skoku do diaľky.

Sama začala ako dieťa s gymnastikou a korčuľovaním. Korčuľovala vraj veľmi intenzívne, ale nie na pretekárskej úrovni. Krasokorčuľovanie bolo totiž jedno z jej najstarších životných lások. Doteraz sa chodí na tieto športové podujatia aspoň pozrieť.

Okrem toho chodila aj na klavír. Na strednej škole prišli na rad ručné práce a šitie. Ako prezradila, vždy milovala čítanie, a rovnako ju bavil aj film a divadlo. Dodnes nepohrdne ani turistikou. V súčasnosti navštevuje aj kurz maľovania pre dospelých na jednej základnej umeleckej škole. Jej dlhoročnou vášňou je však zberateľstvo.

„Zbierala som všelijaké veci, možné aj nemožné, lebo mám taký nejaký škrečkovský komplex. Doteraz ma to drží. Už dvadsať rokov zbieram vrecúškový cukor. Dosiahla som už takú úroveň, že je roztriedený tematicky v škatuľkách. Bude to okolo dve tisíc kusov, možno aj viac a skutočne z celého sveta. Krásne veci,“ rozhovorila sa Slančová.

K netradičnej záľube prišla veľmi jednoduchým spôsobom. Bolo jej ľúto, že cukor chytí do ruky, roztrhá ho a nechá tak. Veď predsa niekto musel tú úžitkovú grafiku navrhnúť a musel sa s tým vytrápiť. A tak si už dnes vysokoškolská profesorka začala jeden-dva cukre ukladať, až vznikla obrovská zbierka.

„Myslím si, že niektoré série majú skutočne zberateľskú hodnotu. Sú to napríklad aerolinky, ktoré zanikli alebo politické strany, ktoré už nie sú. Keď som to minule dávala do poriadku, objavila som kúsky z troch majstrovstiev sveta vo futbale. Sú to série s vlajkami zúčastnených štátov,“ opísala obsah svojej zbierky.

Zaujímavosťou je, že profesorka Daniela Slančová nie je jediná v rodine, ktorá pracuje v školstve. Usadila sa tu aj jej mladšiu sestra Zuzana, hoci neučí. Pracuje na fakulte športu v administratíve. Učiteľstvo zlákalo naopak jej staršiu dcéru Teréziu.

„Ona asi od piatich rokov, na rozdiel odo mňa, vedela, že určite bude robiť niečo so športom. Najprv to bola moderná gymnastka, potom sa venovala volejbalu na vrcholovej úrovni a teraz je volejbalová trénerka. Medzitým vyštudovala telesnú výchovu a šport, takže učí a ešte stále športuje. Športu sa venuje dokonca aj vedecky,“ priblížila pracovný život svojej dcéry Daniela Slančová.

Prezradila, že pri kuchynských rozhovoroch si spoločne vymysleli zaujímavý projekt. Obe totiž zaujímalo, ako to jazykovo vyzerá v športovej komunikácii z vnútra. A tak začali skúmať, ako tréneri komunikujú so svojimi zverencami. Samozrejme, zamerali sa na detských športovcov.

Najskôr to boli chlapci staršieho školského veku v kolektívnych športoch, a potom začali porovnávať, či je rozdiel v komunikácii s chlapcami a s dievčatami. Zistili, že veľký rozdiel v tom nie je.

Jej veľkým snom je vraj analyzovať komentár ku krasokorčuľovaniu v rozličných kultúrach, pretože sa tam odráža rozličný prístup. Rozdiel vidí už len pri českých a slovenských komentátoroch. Na mušku by si chcela vziať aj ruských či anglických komentátorov.

Autor: DENISA RYBÁROVÁ, RÁDIO KOŠICE