Dávajte si pozor, ideme do pekla, žartuje sprievodca. V opálovom podsvetí sme hľadali Goldshmiedtov poklad

Všetko sa začalo rozprávkovou osudovou láskou. Do pastiera Šimona sa zamilovala krásna víla Libanka. A darovala mu najväčší drahokam. Opál v tvare klina. 

Keď Šimona ostatné víly objavili, ako na Bludnom vrchu (dnešnej Tancoške) tajne sleduje ich tanec na Sviatok všetkých svätých, bol si istý, že jeho dni sú spočítané. Pred smrťou ho zachránila Libanka.

Libanku zato vyhnali a odsúdili na večné zatratenie v podzemí. Odvtedy blúdi tmavými chodbami vedľajšej hory. Dostala po nej meno aj najviac drahokamov. Každá jej slza za svojimi sestrami a svojou jedinou láskou sa premenila na vzácny opál. 

Tajomná legenda opálových baní na Dubníku v Slanských vrchoch (20 kilometrov od Prešova a 23 kilometrov od Košíc) hovorí, že ozvenu krokov nešťastnej víly počuť v podzemí dodnes. V temných chodbách Libanka stále čaká na vyslobodenie.

Najväčší drahokam z tohto príbehu – opál v tvare klinu s hmotnosťou 607 gramov s názvom Harlekýn, sa v roku 1775 naozaj našiel. V Slanských vrchoch, v koryte potoka Olšanka, prameniaceho pod vrchom Šimonka. 

Ohodnotili ho na 700-tisíc holandských guldenov. Dnes by bola jeho hodnota viac ako 300-tisíc eur. Je uložený v zbierke prírodovedeckého múzea vo Viedni.

Reálnejší príbeh hovorí v súvislosti s opálovými baňami pri starej baníckej osade Dubník o poklade ich predposledného majiteľa. Židovského klenotníka Goldschmiedta.

 

Klenotník Goldschmiedt ukryl poklad v starých „šlámskych“ – blatných štôlňach. Keď o pár rokov nato nečakane zomrel na infarkt, začalo sa jeho hľadanie. Za vojny ho dokonca hľadali aj Nemci.

„Do Dubníka prišiel Salomon Goldschmiedt v roku 1845. O tri roky začali v Európe revolučné pohyby. Základňu mal vo Viedni. Keď ju obsadilo vojsko, bohatý klenotník nevedel, ako to dopadne. Prezieravo presunul všetok svoj majetok v zlate a drahých kameňoch tu – do opálových baní na Dubníku.“ 

Hovorí Jozef Čurík, manažér, historik a sprievodca v Slovenských opálových baniach. Po miestnych štôlňach a šachtách behal už ako malý chlapec.

Podľa príbehu ukryl židovský obchodník poklad v starých, takzvaných „šlámskych“ (blatných) štôlňach.  O niekoľko rokov zomrel na infarkt. Hľadanie legendárneho pokladu sa mohlo začať. 

Jedna zo štôlní v Libanke je dodnes zahalená tajomstvom. Presne v jej smere majú byť podľa starých banských máp aj tieto šlámske štôlne.

„Zaujímavé je, že jeho žena v tejto štôlni dala postaviť jeden meter hrubý betónový múr. Vieme aj to, že nájomcovia, ktorí prišli do baní po Goldschmiedtovcoch, tiež niečo intenzívne hľadali.“

„Počas vojny poklad hľadali aj dvaja nemeckí dôstojníci. V štôlni na andezitoch sú dokonca podpísaní. Potvrdil to aj partizán, ktorý tu v horách bojoval. Podľa jeho svedectva tých dvoch Nemcov nevedeli v baniach nijako chytiť. Museli mať naozaj veľmi presné mapy,“ pokračuje historik.

„Nemcom sa nakoniec podarilo prebiť aj betónový múr pani Goldschmiedtovej. Netušili, že za ním je šachta plná vody. Vyplavilo ich, ďalej sa nedostali. Pravdepodobne stihli ujsť. Poklad sa napokon nenašiel. A hľadá sa ďalej,“ dodáva Čurík.

„Tam, kde pôjdeme, je obrovský labyrint. Historicky tu bolo 12 banských revírov. Tento na Libanke je najväčší. Našlo sa tu aj najviac opálu. Z hory s rovnakým názvom tu vybrali tri milióny kubíkov andezitu.“

„Tak vlastne celé toto podzemie vzniklo. Dodnes presne nevieme, aká je jeho celková dĺžka. Predpokladá sa, že štôlne môžu mať približne 30 kilomterov. Momentálne na Libanke prebieha 3D prieskum, aby sme to určili presne,“ vysvetľuje Jozef Čurík ešte predtým, než vstúpime do opálového podzemia.

Tažiť sa tu začalo ešte pred naším letopočtom, vtedy išlo o povrchovú ťažbu. Hlbinná začala okolo 11. storočia, po tatárskom vpáde. Ložiská opálu tu siahajú až na povrch. 

V minulosti ho ľudia nachádzali po silných búrkach alebo pod vývratmi stromov. Vtedy sa drahokam ukázal na povrchu.

„Aktívne sa tu ťažilo do roku 1922. Potom boli ešte dva neúspešné pokusy. Za Slovenského štátu si bane chcela prenejať česká brusičská škola z Turnova. A v roku 1968 chceli podnikať austrálski ťažiari. Na obhliadku prišli 18. augusta. O tri dni Slovensko obsadili ruské vojská a začala normalizácia. Nakoniec boli radi, že sa odtiaľto dostali,“ vysvetľuje sprievodca.

Ťažba sa už nikdy neobnovila. Posledným nájomníkom bol Francúz Bittner Belangenan. Ten podľa Jozefa Čuríka baňu neuveriteľným spôsobom vytuneloval. Demontoval a odviezol všetky zariadenia a technológiu. Štát sa s ním súdil, ale neúspešne.

Najúspešnejším nájomcom stále zostáva Salomon Goldschmiedt. Rodina Goldschmiedtovcov prišla na Dubník v roku 1845, bane si prenajala na 15 rokov. Goldschmiedtovci boli z fachu. Mali klenotníctva vo všetkých svetových metropolách.

 

V druhej polovici 19. storočia bol opál najdrahším drahým kameňom na svete. Do konca 19. storočia boli slovenské opálové bane jediným zdrojom opálu na svete. Ďalšie ložiská sa objavili až neskôr.

„Keď sem Goldschmiedtovci prišli, bane vlastnil štát. Presnejšie Habsburgovci. Nájomné obdobie opálových baní naštartovala Mária Terézia.“ 

„Po desiatich rokoch Goldschmiedt zomrel a v nájme pokračovala jeho manželka Emília. Bola taká úspešná, že jej nájom predĺžili. Celkovo tu rodina ťažila 35 rokov. V miestnej baníckej osade Dubník postavili kaštieľ, ubytovne pre baníkov, školu aj brusiareň opálov,“ vysvetľuje Čurík.

Pracovali tu baníci z okolitých dedín. Za Goldschmiedta bol opál najdrahším drahokamom na svete. Do konca 19. storočia boli slovenské opálové bane jediným zdrojom opálu na svete. 

Ďalšie ložiská sa objavili až neskôr. V Austrálii, Etiópii, viaceré v strednej a Južnej Amerike. No práve slovenský opál je unikátny svojím výnimočným sfarbením.

„Ak chcete nájsť opál, musíte najprv nájsť opálonosné horniny. Tie sa ťahajú pozdĺž zlomov. Slanské vrchy sú sopečného pôvodu. Tvoria ich vulkanické horniny – andezit a ryolit. Do andezitových prasklín a puklín sa v čase aktívnej sopečnej činnosti natlačila rozpustená gélová hmota, a tak vznikli opály. Samozrejme, povedané veľmi zjednodušene.“

„Čierne opály stoja 1000 až 2000 eur za karát (0,2 gramu). Biely a farebný opál, ktorý máme aj tu, stojí dnes od 200 do 300 eur za karát,“ pokračuje sprievodca.

Po Nežnej revolúcii v roku 1989 dal štát dobývacie povolenie Martinovi Jančokovi. Dnes žije so svojím synom neďaleko. V opustenej bývalej baníckej osade Dubník.

Od roku 2005 mal povolenie podnikateľ Ivan Kopor. Ten ho v roku 2018 predal nemeckej firme, ktorá Slovenské opálové bane spravuje od začiatku roka 2019.

„V súčasnosti firma ťaží tak, že čistí staré štôlne a spracováva už vyťažené haldy. Chce vystavať zázemie pre rozvoj cestovného ruchu. Plánujeme tu postaviť aj repliku budovy, ktorá tu kedysi stála. Zároveň sa robí prieskum a oprava všetkých banských diel,“ opisuje Jozef Čurík.

Je presvedčený, že slovenské ložisko čaká zaujímavá budúcnosť. „Zdroje jediného podobného sopečného opálu v Austrálii sú už takmer vyčerpané. A sopečný opál je pomerne vzácny, od ostatných opálov sedimentačného pôvodu sa dosť odlišuje.“

Do opálovej bane vchádzame bránou cez hlavnú, päť kilometrov dlhú štôlňu Jozef. Cez ňu do opálovej bane vstupovali všetci baníci s materiálom. 40 metrov pod nami je druhá hlavná štôlňa. Prilbou na hlave, kým si nezvyknem kráčať v miernom podrepe, čochvíľa búchnem o nízky strop.

Sprievodca mi ukazuje Svinický zlom, tektonické zrkadlo, ktoré oddeľuje sopečné andezity od iných sopečných hornín – pyroklastov.

Cez dvere, na ktorých sú vypísaní všetci majitelia a nájomcovia opálových baní, prechádzame okolo 117-metrovej centrálnej šachty a sochy Svätej Barbory. Patrónky baníkov.

„V úplných prvopočiatkoch sa opál vysekával ručne. Iba kladivkom a želiezkom. Neskôr sa používali dubové kolíky. Vložili sa do predvŕtaných dier v stenách šachty a polievali vodou dovtedy, kým zhruba za sedem dní hornina silou rozťažnosti dreva nepraskla.“

„Technológiu urýchlil vynález čierneho pušného prachu a dynamitu. V bani sa používalo výlučne dubové drevo. Keď nasiaklo vlhkosťou a vodou, bolo pevné ako oceľ. Máme tu aj 250-ročné dubové rebríky, výstuže a trámy,“ vysvetľuje Čurík.

Prichádzame na miesto, kde sa pri zmene majiteľa baní o dvanástej hodine v noci stretli starý a nový nájomca. Rituálne si odovzdali a prebrali kľúče od bane. Je tu drevená tabuľka a nápis. 

„V noci z 12. na 13. augusta 1880 odovzdáva baňu Ľudovít Goldschmiedt Eggerovi.“

 

Jeden z baníkov zaplietol do dlhých vrkočov, ktoré sa vtedy nosili, opál. Chytili ho a z bane vyhodili. Potom zaviedli opatrenie, že baníci musia mať ostrihané vlasy. Ak baník nepil, dokázal si za tri roky z výplaty postaviť dom. Ak nepil, pretože vtedy sa pilo dosť.

„Od roku 1964 sú bane významným zimoviskom viacerých druhov netopierov. Naposledy sme ich počítali vo februári, máme ich tu 7200 kusov a 17 druhov.“

Z tmy sa vynorí banský vozík. Takzvaný uhorský hunt. „Keď ho pred sebou baník tlačil, plne naložený vozík na štyroch drevených kolieskach vydával zvláštny zvuk podobný zavíjaniu psov. Hunty neskôr nahradili železné vozíky. Tie už uviezli takmer pol tony materiálu.“

„Baníci používali jednoduché železné lampy plnené repkovým olejom alebo živočíšnym tukom. Vnútri bol knôtik. Svetlo im vydržalo tri hodiny, potom museli olej doplniť. Okrem nedele pracovali každý deň,“ hovorí sprievodca.

„Keď haviari – ako sa tunajším baníkom hovorilo – našli opál, museli hneď zavolať predáka. Ten zavolal vedúceho brusiarne a vedúceho závodu. Traja na mieste určili takzvané hniezdo opálu, ktoré sa potom namáhavo lúpalo a vyberalo. Opál sa potom uložil a zamkol do drevenej truhlice v bani. Raz za týždeň sa odovzdával majiteľovi.“

Prichádzame na miesto, kde začína štôlňa zahalená tajomstvom. Dozvedám sa príbeh o Goldschmiedtovom poklade, nebezpečných, tajomných, bahenných a zatopených šlámskych štôlňach a šachtách.

„Našli sme záznam, kde sa píše, že jeden z baníkov si opál zaplietol do dlhých vrkočov. Chytili ho a z bane vyhodili. Nato zaviedli opatrenie, že baníci musia mať ostrihané vlasy. Chlapi tu zarábali veľmi dobre.“

„Ak baník nepil, dokázal si za tri roky z výplaty postaviť dom. Zámerne hovorím, že ak nepil. Pretože vtedy sa pilo dosť,“ pokračuje vo výklade Jozef Čurík.

Keď zodvihnem hlavu s čelovou lampou, uvidím niekoľko kusov zimujúcich netopierov dvojfarebných. 

„Stalo sa nám, že cez vetrací komín do šachty spadla z lesa líška, dokonca aj krava, ktorá sa tam zatúlala,“ spomína sprievodca ďalšie zvieratá okrem netopierov, ktoré sa v opálových baniach vyskytli nešťastnou náhodou.

„Pred 40 rokmi do bane zablúdil aj miestny 12-ročný chlapec z Červenice. Vošiel do bane a stratil sa. Po týždni blúdenia v tmavých chodbách sme ho našli v bezvedomí. Prežil vďaka tomu, že pil vodu z bane. V nemocnici sa po mesiaci prebral, nakoniec všetko dobre dopadlo,“ hovorí Čurík.

Na konci cesty podzemím vchádzame cez zamrežované dvere do zakázanej časti. Banský úrad tu sprevádzanie turistov nepovoľuje. Štôlňa Alunogenka je úplne iná.

Steny pokrýva 60 druhov vzácnych, krehkých, všetkými farbami svietiacich, vyzrážaných sekundárnych minerálov. Smaragdovo zelený melanterit, žltý a oranžový alunogén, priezračne ihličkovité sadrovce.

Obklopuje nás podzemná krása plná minerálneho života. Teplota je tu o niekoľko stupňov vyššia ako štandardných 2 až 8 stupňov. Vo vzduchu cítiť síru. Na strope hibernujú netopiere.

„Dávajte si pozor. Ideme do pekla,“ žartuje sprievodca. Alunogenka má úplne iný smer ako ostatné štôlne v opálových baniach. Vedie kolmo do kopca Libanka. Sme vnútri obrovského andezitového kryštálu. Oranžovo-červené ovzdušie je presýtené oxidmi síry. Je dokonca liečivé.

„Keď ste nachladený, stačí tam na pol hodinku zájsť a zhlboka dýchať. Krásne to pomáha,“ vysvetľuje Jozef Čurík. Nevydržím a nenápadne zapínam video. Sme takmer na konci príbehu slovenského opálového podsvätia. 

„Kvôli krehkosti minerálov nám tu sprevádzať ľudí zatiaľ nepovolili, mohli by ich poškodiť. Ničoho sa, prosím, nedotýkajte. Takéto krásne kryštály vytvára na povrchu v puklinách a prasklinách andezitu voda vyplavená z nadložia,“ dodáva Jozef Čurík.

 

 

---

►Najstaršie opálové bane sveta sa rozprestierajú medzi obcami Zlatá Baňa a Červenica a sú známe aj ako Dubnícke bane.

►Podzemná sieť chodieb dosahuje dĺžku až 35 kilometrov.

►Slovenské opálové bane sú najstaršie na svete, pre verejnosť sú otvorené od roku 2015.

►Slovenský opál je certifikované zemepisné označenie drahého opálu, ktorý pochádza z ložísk v Slanských vrchoch na východnom Slovensku.

►Ide o prírodný amorfný oxid kremičitý s premenlivým obsahom vody (SiO₂. nH₂O). Je charakteristický svojou hrou farieb a vysokou estetickou hodnotou.

►V Dubníckych opálových baniach je priechodných cca 1000 metrov chodieb.

►K 700-metrovému okruhu pribudol v roku 2020 nový 300-metrový okruh.

►Opál sa tu ťažil do roku 1922. Do objavenia opálových ložísk v Austrálii to bola jediná opálová baňa na svete.

►Súčasťou Slovenských opálových baní je Chránený areál Dubnícke bane, ktorý bol vyhlásený v roku 1964 na ochranu netopierov. 

►V súčasnom období opálové bane sú domovom cca 7000 jedincov netopierov. V CHLÚ Červenica hibernuje 17 druhov

---