V rubrike HistoricKE príležitostne približujeme aj históriu a vývoj košických ulíc. Predmetom dnešného článku je Zvonárska ulica (v minulosti nemecky Glöcken gasse a maďarsky Harang utca) a jej južná strana, keďže párne čísla sú domy zadnými traktami objektov orientovaných na Hlavnú, Orliu, resp. Mlynskú ulicu a pôvodne ani nemali vlastné číslovanie.
Zvonárska ulica sa vytvorila už koncom 13. storočia ako komunikácia pod najstarším mestským múrom a pôvodne nemala meno ani vlastnú zástavbu a patrila do IV. štvrti mesta. Ulica dodnes pripomína, ako tu stála východná časť hradieb, je totiž i dnes úzka a zakrivená, ako tomu bolo od jej zrodu. V stredoveku tu dominovali veže najstaršieho mestského opevnenia a okrem múrov bývali jedinými objektami. Na úseku Zvonárskej ulice stálo 5 veží.
Zvonárska je dnes dlhá 295 metrov a široká v miestach obojstrannej zástavby 4 až 5 metrov. Samotnú parcelu domu na Zvonárskej 5 vymedzoval mimo susedných objektov zo západu a východu aj vnútorný mestský múr na severnej strane a obranný múr vodnej priekopy na južnej strane.
V Košiciach sa na viacerých miestach postupne pristavovali k existujúcemu mestskému múru, resp. v jeho blízkosti prízemné domy z dreva či tehál. Ich majiteľmi však neboli mešťania, ale chudobnejší obyvatelia mesta, ktorí žili na periférii. Podľa daňových súpisov zo 16. a 17. storočia vieme o existencii takýchto domčekov aj na dnešnej Zvonárskej, vtedy ešte bezmennej ulici.
Predpokladáme, že proces výstavby nových meštianskych domov prebiehal v 30. rokoch 19. storočia. V súpisoch duší a majetku Košičanov sa nové čísla domov objavujú prvýkrát v roku 1836. Nová zástavba je zakreslená na Ottovom pláne mesta z roku 1841. Rovnako sa v tomto súpise prvýkrát spomína aj názov ulice: Harang utca. Správny preklad by mal byť Zvonová ulica, ale dodnes sa používa jej variant z 1. ČSR, a teda nesie názov Zvonárska ulica.
Zo zástavby na juhozápadnej strane ulice vyniká svojou krásou dom na Zvonárskej 3. Má neskorobarokovú bránu so svorníkom nadbránia, ozdobenú hlavou bradatého muža. V druhej polovici 19. stor. tento dom odkúpil Karol Kieselbach, maliarsky a natieračský majster, ktorý spolupracoval s významnými košickými stavebnými podnikateľmi. Najznámejší z tejto známej košickej rodiny bol maliar Gejza Kieselbach, ktorý si na poschodí zriadil vlastný ateliér. Svojou tvorbou sa zaraďuje medzi predstaviteľov luminizmu a impresionizmu či postimpresionistov. Jeho obrazy sú dnes vzácnymi exponátmi v košickej i prešovskej galérii a v Budapešti sa dnes nachádza galéria a aukčný dom, ktorý patrí rodine Kieselbachovcov a nesie aj rodové meno maliara.
Susedný dom na Zvonárskej 5 dal postaviť mlynár a árendátor stredného košického mlynu Andrej (Andeas) Belyny. Dom bol následne vo vlastníctve košických meštianskych rodín, až kým ho v roku 1910 neodkúpila Židovská náboženská obec, a tým rozšírila existujúci komplex budov.
Dominantou Zvonárskej ulice je židovská synagóga postavená v roku 1883, ktorá má novoromantický stavebný sloh, tzv. maurský. V roku 1899 bola prestavaná do súčasnej podoby. V Košiciach sa Židia mohli usadiť pomerne neskoro, až po roku 1840. Dovtedy sa židovské komunity usadzovali v bezprostrednej blízkosti Košíc. Už v roku 1843 požiadalo 32 židovských rodín o povolenie zriadiť modlitebný dom na mieste domu a záhrady L. Lévyho na Zvonárskej ulici. V tejto lokalite sa za bývalými mestskými hradbami sústredila ich stavebná činnosť v prvom období. Vytvárala sa tu postupne židovská štvrť v uzavretom areáli s budovami potrebnými pre život komunity. Tvorili ju napríklad aj židovská synagóga, kúpele – mikve či byt pre rabína. Celý tento komplex – sídlo ortodoxnej časti, siahal až po Krmanovu ulicu.
Za synagógou nasleduje 5 domčekov, ktorých základy sú tiež z prvej polovice 19. storočia.
Aj vďaka Ottovmu plánu vieme, že pôvodná zástavba Zvonárskej ulice sa tiahla bez prerušenia na Mlynskú ulicu. Až na Homolkovom pláne z roku 1869 vidno, že Orlia ulica (Sas utca) pokračuje od Mlynskej po dnešnú Krmanovu ulicu (vtedy Kertész utca), a tak niekedy v 60. rokoch 19. storočia mohlo dôjsť k ich prepojeniu a zároveň k rozdeleniu Zvonárskej na dve časti.
Zástavba medzi Čajkovského a Mlynskou ulicou sa výrazne zmenila v druhej polovici 19. storočia. Už na Ottovom pláne sú znázornené dva väčšie domy (cirkevná škola a fara evanjelikov) v tesnom susedstve evanjelického kostola.
Ešte ako zaujímavosť spomenieme, že názov ulice sa v jej minulosti menil len raz. Počas maďarského režimu (1938 – 1945) dostala ulica názov Luther utca, po nemeckom cirkevnom reformátorovi Martinovi Lutherovi. Po vojne sa jej však prinavrátil názov Zvonárska.
