„Rusi nás obsadili! Je vojna, vstávajte…,“ počul som kričať mamu v našej kuchyni hrdelným hlasom, aký som dovtedy u nej nepoznal. Občas kričala na mňa ako na neposedného tínedžera, keď som si myslel, že svet je môj a ostatní sú len prekážkou uskutočnenia tých najsenzačnejších vecí, o ktorých som sníval. Tentoraz bola situácia vážna a moja prvá cesta viedla k rádiu, odkiaľ zneli tragické vety hlásateľov o prekročení hraníc vojskami Varšavskej zmluvy a o zachovaní pokoja. Aký pokoj, keď nás okupujú, prebehlo mi mysľou. Bezmocne som pozrel von oknom, nebolo vidieť ani živú dušu. Chcel som vidieť masy nespokojných, odhodlaných občanov protestovať, no vonku sa nič nedialo. Bol u nás práve strýko z Bratislavy, a tak sme sa obliekli, vychystali so zámerom odprevadiť ho na stanicu.
„Poďme na dvojku,“ odpovedal som na zmätenú otázku, ktorým smerom a viedol som našich po poloprázdnych uliciach k zastávke električky. Bolo asi pol ôsmej ráno a namiesto všedného ruchu bolo vonku akosi podozrivo ticho. Občas prešlo auto alebo sa mihol náhliaci sa človek. Na zastávke je viac čakajúcich a zovšadiaľ sa šíri Jóbova zvesť: „Rusi nás okupujú, čo to len bude.“ Zrazu prihrmí električka s nervóznym zvonením, akoby šofér chcel dať najavo, že sa deje niečo mimoriadne. Na otázku, či ide na železničnú stanicu, odpovedá neurčito, čosi o tom, „či prejdeme“. Parčík na rohu Komenského a Letnej ulice zalievajú lúče letného slnka a električka sa s hrmotom rozbieha a naberá veľkú rýchlosť. Kŕčovito sa držíme držadiel, aby sme nespadli, zadný vozeň pohadzuje zo strany na stranu. Defilujú zastávky Námestie maratónca, Dom potravín, Dóm. Pristupujú znepokojení cestujúci a sprievodkyňa už ani nechce, aby si kupovali lístky. Za Dómom súprava spomalí, až zastane pred radom stojacích električiek. „Ďalej sa nejde, končíme, vystúpte,“ kričí vodič a my sa plaholčíme s batožinami a kufrom smerom k námestiu.
Je tu zrazu plno, ľudia sa náhlia a utekajú rôznymi smermi. Zatiaľ nevidíme veľa, pretože koniec Hlavnej lemuje dav, ale počujeme hrmot vojenskej techniky. Neviem prečo, ale zrýchľujem krok a zrazu sa ocitneme v kričiacom dave, ľudia protestujú, hrozia päsťami tankom, transportérom a nákladným autám označenými bielymi pásmi. Z rozostavanej konštrukcie hotela Slovan hádžu tehly, kamene a stavebný materiál na kolónu valiacu sa od Palackého ulice. Počuť streľbu, dávky zo samopalov. Vidím, ako beží vojak v ľanovej uniforme, krváca a padá na zem. Pribehnú vojaci označení páskami s červeným krížom a odnášajú ho do rovnako označeného auta. Dav píska, kričí „fúj, okupanti“ a skupinka mladých chlapcov hádže kamene do tanku, ktorý sa zastaví a vežička s kanónom sa otáča proti davu. Nastane pohyb, ľudia uhýbajú, ale chlapci pribiehajú zozadu a vystavujú sa nebezpečenstvu zásahov bezhlavo strieľajúcich vojakov. Na ostrovčeku električky pred Slovanom stojí pán a fotografuje situáciu. Prichádza k nemu príslušník Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a žiada ho o vydanie negatívu. Okolostojaci protestujeme, kričíme: „Dajte mu pokoj, koho vlastne chránite, nevidíte, že nás okupujú?“ Zrazu prídu na pomoc policajtovi dvaja divní civilisti a napriek nevôli okolostojacich pán vyberá film a odovzdáva ho policajtovi. „Fúj, hanba,“ voláme a policajt odvrkne, že si koná len svoju povinnosť.
„Musíme na stanicu,“ zavelí mamka a ja vyvádzam našich z davu. Navrhujem ísť skratkou, popri Slovane smerom k parným kúpeľom neuvedomujúc si, čo vlastne robím. Okolo rozostavaného Slovanu bol v tom čase postavený tehlový múr a zábradlie oddeľovalo ulicu od chodcov. Asi po dvadsiatich metroch chôdze zrazu nastal virvar a dávka zo samopalu rozmetala omietku na múre niekoľko metrov pred nami. Prikrčili sme sa a v šoku sme sa vrátili na Hlavnú (vtedy Leninovu), kde sme uvažovali ako pokračovať ďalej. Do odchodu vlaku ostávala polhodina, taxíky sme nikde nevideli, doprava v tej časti mesta už nefungovala, a tak sme sa vydali Rooseveltovou ulicou a šťastne došli na železničnú stanicu. Bol to posledný rýchlik, ktorý v ten deň odchádzal do Bratislavy južnou trasou cez Zvolen. Ostali sme na peróne s mamkou, ktorej po tvári stekali slzy nešťastia a beznádeje...
Mnou lomcovala zlosť a zúrivosť. Netušil som, že tento stav bude trvať 21 rokov...
Moja výpoveď ako mladého chlapca, ktorý zažil šok z príchodu okupantov a pamätá si to dodnes ako zlyhanie komunistov a totalitného režimu, ktorý sa chcel „poľudštiť“. No komunisti nemajú ľudskú tvár, to ma nikto nepresvedčí. Nie som presvedčený ani o diele komunistu Alexandra Dubčeka, ktorého vynález „socializmus s ľudskou tvárou“ skrachoval a nemá význam sa s takým slovným spojením zaoberať.
„V roku 1968 som mal 14 rokov a od začiatku roka sme živo s celou rodinou sledovali proces demokratizácie, ktorý začal zmenou na poste prvého tajomníka KSČ 5. januára, keď vo funkcii vystriedal neobľúbeného Antonína Novotného Alexander Dubček. Hltali sme správy o zrušení cenzúry, začali sa vyšetrovať komunistické zločiny z 50. rokov, bola obnovená činnosť gréckokatolíckej cirkvi, na povrch sa dostávali zločiny komunistov, ktoré boli dovtedy tabuizované. Vznikali nekomunistické organizácie K231, KAN, stúpalo členstvo v nekomunistických politických stranách. Bola zverejnená petícia Dva tisíce slov novinára Ludvíka Vaculíka, čo bol vlastne občiansky program prechodu k demokratickej spoločnosti, a práve tento text sa stal tŕňom v oku sovietskych komunistov. Považovali ho za protikomunistický, kontrarevolučný manifest.
Po viacerých upozorneniach komunistických strán socialistického tábora a jednaniach našich a sovietskych komunistov prišiel 21. august. Bol som v ten deň na námestí, keď sa valila sovietska okupačná armáda košickým centrom, videl som streľbu, zranených, odpor občanov, ktorí holými rukami bránili v postupe okupačných vojsk, hádzali kamene a tehly, stavali barikády, aby zabránili postupu okupačnej armády, ale videl som aj kolaborantskú prácu Verejnej a Štátnej bezpečnosti, ktorá habala fotografujúcim filmy, brala tranzistorové rádiá, aby ľudia si nemohli vypočuť správy o okupácii. Ten deň považujem za deň komunistickej zrady.
Dňa 22. augusta vydáva sovietsky vojenský komandant pre Košice generál Belikov rozkaz, ktorým oznamuje zákaz vychádzania od 21.00 do 4.00 hod., zákaz zhromažďovania a vyhrážky za porušenie verejného poriadku. Informácie o zastrelených, o situácii v meste, výzvy na odpor a štrajky sa šírili letákovou formou a kto zachytil vysielanie Československého rozhlasu, ešte neumlčaného, ten mal najnovšie informácie o invázii okupačných vojsk. Celé mesto bolo oblepené plagátmi, ktorými občania vyjadrovali svoj vzdor voči okupácii, ale aj informovali o zastrelených, zranených a dianí v Košiciach. Sovieti postupne obsadzujú košickú televíziu a rozhlas, redakcie novín. Ústnym podaním svedkov sme sa dozvedali o mŕtvych, zranených, ako aj o incidente s manželkou generála Jozefa Belasa, Ruskou, ktorá strhávala plagáty na Hlavnej. Býval som sto metrov od Východoslovenských tlačiarní, kde pred bránou stáli sovietske transportéry a tam sme sa chodili hádať s ruskými vojakmi, načo prišli. Jediná odpoveď znela: „Zdes kontrarevoľucja“.
Dňa 26. augusta nám vládni a štátni súdruhovia priniesli „normalizáciu“ v podobe Moskovských protokolov. O tri dni neskôr, 29. augusta sme všetci dali večer do okien sviečky na protest voči okupácii. Ani jedno okno nebolo tmavé v našej štvrti. Všade, v každom okne žiarilo svetlo nádeje, svetlo slobody. Do školy v septembri sme išli okolo sovietskych tankov a transportérov a bolo to strašné. Školský rozhlas hlásil nám žiakom, aby sme sa konsolidovali, neprovokovali, zachovali kľud a pod. Ešte malá rebélia v škole, keď sme odmietli sa učiť ruský jazyk a potrhali sme učebnice ruštiny a život sa začal vracať späť do komunistickej totality, len v zákernejšom podaní.
V októbri sa na budove Tuzexu objavila pietna tabuľa s menami zastrelených, ktorú o pol roka MsNV odstránilo. Po prijatí zákona o dočasnom pobyte sovietskych vojsk a následnej vojenskej prehliadky 19. januára 1969 v Košiciach, ktorej sa zúčastnili aj okupačné vojská, mi bolo jasné, že je koniec obrodného procesu. Krátko predtým, 16. januára sa upálil Jan Palach a presne 19. januára na následky zranení zomrel. My sme mali celý čas smútok, sviečky v oknách a komunisti v Košiciach spolu so sovietskymi vojakmi demonštrovali svoju silu a hrozbu každému odporu. Zúfalstvo, smútok ešte s iskierkou nádeje po víťazstve našich hokejistov nad ZSSR, kruto potlačených protestoch 21. augusta 1969, nastal čas normalizácie. Ostalo mi 21 rokov stratených ilúzií života v totalitnej spoločnosti, ktoré dnes môžem nazvať životom v pološere. Ostáva len spomienka na hrdinský vzdor ľudí, úžasné vzopätie voči okupantom a neuveriteľnú jednotu, súdržnosť a nádej na zmenu, ktorá však prišla až po 21 rokoch, v novembri 1989.
Na pietnej tabuli, ktorá bola osadená mestom Košice na Leninovej ulici 7 (dnes ulica Hlavná) v októbri 1968, sa objavilo šesť mien zastrelených 21. augusta 1968 v Košiciach. Boli to nasledovné obete streľby sovietskych vojakov do protestujúceho davu Košičanov: Michal Hamrák, Ladislav Martoník, Ján Hatala, Ján László, Ivan Schmiedt, Jozef Kolesár. Okrem týchto zahynuvších 21. augusta uvedených v situačnej správe Zboru národnej bezpečnosti Odboru vyšetrovania MS-VB (Zpráva o stave osôb mŕtvych a zranených pri prechode okupačných vojsk Varšavskej zmluvy cez územie mesta Košíc dňa 21. a 22. 8. 1968 do 19.hodín) v Košiciach sa nachádzali v správe údaje o 70 ťažko a ľahko zranených občanoch v zóne protestov (Leninova ulica, Námestie osloboditeľov, Prešovská cesta) aj Bartolomej Horváth a Tibor Kováč. B. Horváth ťažkým zraneniam podľahol 11. septembra 1968 v košickej nemocnici na Rastislavovej ulici 43 a Tibor Kováč, ktorý ostal ochrnutý na zvyšok života, zomrel 9. júna 2019.
O obetiach okupácie, ktoré zomreli v zóne protestov 21.augusta 1968 alebo boli ťažko postrelení a zomreli neskôr, sa dočítate v našom nasledujúcom článku.
Peter Neuwirth