Klinická psychologička Jana Tverďáková hovorí, že je dôležité zachovať rovnováhu. Nepopierať realitu, ale ani nezahlcovať dieťa vlastnými negatívnymi emóciami.
Začnime práve tým, prečo je podľa vás vôbec dôležité s deťmi hovoriť o tom, čo sa aktuálne deje na Ukrajine? Niektorí sa tomu zámerne vyhýbajú a veria, že dieťa tak intenzívne nevníma, čo sa okolo neho momentálne deje.
To, nakoľko dieťa vníma, čo sa v súčasnosti deje, závisí od veku a vývinovej úrovne dieťaťa. Bolo by veľmi mylné sa domnievať, že malé deti nevnímajú, že sa niečo deje. Majú akési radary, ktorými vycítia zmenenú náladu, atmosféru, nepokoj, nervozitu. Staršie deti už, samozrejme, niečo počuli v správach, zachytili z rozhovorov dospelých, rozprávajú sa medzi sebou. Majú teda určité informácie, ale nemusia ich vedieť správne vyhodnotiť. Vzniká tak priestor pre fantázie, nadmerné obavy, úzkosť.
Rozhovor s blízkym človekom, ktorému dieťa dôveruje, je najlepší spôsob, ako znížiť úzkosť. Hovoriť o tom, čo dieťa prežíva, čo prežívame my, čo sa deje, čo si o tom myslíme. Zároveň je to príležitosť budovať vzťah s dieťaťom, ktoré sa takto naučí, že sa na nás môže kedykoľvek obrátiť. V neposlednom rade je dôležité rozprávať sa o ťažkých veciach, ako je choroba, vojna, smrť, nepopierať ich, aby bolo dieťa pripravené do života, aby sa naučilo čeliť neistote.
Ako postupovať v prípade, že chceme iniciovať rozhovor? Máme sa detí pýtať, čo už vedia (lebo určite vedia), máme počkať, kým sa samé začnú pýtať?
Určite je dobrý aktívny prístup rodiča, mali by sme sa cielene pýtať. Sú deti, ktoré veľa nehovoria, neznamená to však, že nerozmýšľajú, neprežívajú, môžu len niečo potláčať, mať fantázie i nočné mory. Najhoršie by bolo nehovoriť a čakať, až dieťa samo niečo povie...Tým, že otvoríme túto tému, sa dieťa dozvie, že aj keď je to pre neho zúzkostňujúce, môže o tom s nami hovoriť. Mali by sme sa aj cielene pýtať, čo o tom vie, čo počulo, čo hovoria spolužiaci, čo si prečítalo, čo si o tom myslí, ako to prežíva.
Aký jazyk by sme mali použiť, aké slová zvoliť? Okrem zbytočne komplikovaných slov ako „konflikt, nedorozumenie, vpád vojsk, invázia“ by sme asi mali vynechať aj opisy ako „zlí ľudia“ – „zlé Rusko“?
Určite je potrebné prispôsobiť jazyk a slová veku dieťaťa. Inak sa budem o tom rozprávať s trojročným dieťaťom, ktorému rámcovo vysvetlíme, že mamka s ockom sú teraz trochu smutní, lebo sa v jednej susednej krajine dejú zlé veci, ale nemusí sa teraz báť, lebo nám nič nehrozí. Inak sa o tom budem rozprávať napríklad s desaťročným dieťaťom, ktoré už mnohému rozumie a inak s adolescentom, u ktorého je vyvinutá rozumová kapacita.
Nemali by sme však zabúdať, že každé dieťa je iné. Môžeme mať dve rovnako staré deti – jedno nasáva, počúva správy, zaujíma sa, pýta sa, iné je v tom istom veku, ale je hravejšie, detskejšie, žije vo svojom rozprávkovom svete. Dôležitá je aj empatia – musíme sledovať reakcie, ak je dieťa zahltené – upokojiíme a objímeme ho, uistíme o prítomnosti, že sme s ním, že sa na nás môže spoľahnúť. Je dôležité sa aj hodnotovo vyhraniť, je úplne v poriadku pomenovať, ktoré správanie je zlé a ktoré je dobré. Spôsobovať druhým ľuďom utrpenie je jednoznačne zlé, utrpenie spôsobované armádou je jednoznačne zlé. Bohužiaľ, existujú zlí ľudia, v živote nám bude chcieť niekto ublížiť a my máme právo sa brániť.
Je to inak aj dobrá príležitosť viesť deti k hodnotám – neexistuje dobrý a zlý národ, nie všetci Rusi sú zlí. Nemali by sme posilňovať stereotyp kolektívnej zodpovednosti namiesto tej osobnej zodpovednosti určitého človeka, ktorý sa rozhodol rozpútať vojnu a nariadiť svojim vojakom napadnúť susednú krajinu. Môžeme odsúdiť správanie, ale nie celý národ. Poukázať by sme mali aj na dobré príklady.
Je možno vhodné pri malých deťoch použiť rozprávku, prípadne nejaký vymyslený príbeh na vysvetlenie toho, čo sa deje?
Rozprávky, hlavne tie klasické, sú o tom, že zlo síce útočí, snaží sa ničiť, škodiť, ale nakoniec vyhráva dobro, hoci je to ťažká, náročná cesta. Vezmeme si z toho posolstvo, že aj v živote môžu byť ťažké, náročné situácie, problémy, ale majú riešenie, zlo je možné poraziť. Dobro, pravda a láska nakoniec víťazí. Z filmových rozprávok mi napadla rozprávka o princeznej so zlatou hviezdou na čele, kde princ Kazimír napádal susedné kráľovstvá a chcel ich ovládnuť, nakoniec ho porazili a vyhnali.
Je tiež dobré zreálňovať fantazijné predstavy. So staršími je možné pokojne aj rozoberať, ako to zlo sa dá zničiť, aké ma kto zbrane, stratégie. Môžeme hovoriť o kybernetickej vojne, sankciách, posielaní zbraní.
Aj keď sa to asi snažíme zakryť, deti vycítia našu možnú úzkosť z toho, čo sa deje. Dá sa to nejako ovplyvniť? Alebo môžeme priznať, že aj my máme obavy a je to prirodzené? Nevystrašíme deti zbytočne?
Je dôležité zachovať rovnováhu a nepopierať realitu, ale ani nezahlcovať dieťa vlastnými negatívnymi emóciami. Ako som už spomenula v úvode, aj malé deti majú radary, ktorými vycítia emócie blízkych ľudí a vycítia, že niečo nie je v poriadku. Ak by sme to iba popierali, nasilu sa usmievali a tvrdili, že všetko je v poriadku, deti vycítia nesúlad medzi tým, čo hovoríme a tým, aké signály vysielame a môžu byť z toho zmätené. Môže to byť pre nich modelom popierania negatívnych emócií, popieranie nepríjemnej reality. Zároveň sa môže voči nám naštrbiť ich dôvera.
Najprv si my sami musíme uvedomiť, pripustiť, pomenovať vlastné emócie, spracovať ich, teda nezačínať rozhovor, ak sme v danej chvíli premožení vlastnými emóciami, vystrašení, ale už sme si dopriali nejaký čas, aby sme spracovali ten prvotný nápor. Každý má vlastné stratégie, ktoré pomáhajú. Napríklad, ventilácia v rozhovore s blízkym, snaha o kongnitívne uchopenie situácie, sledovanie informácií, pre niekoho môže byť silným zdrojom modlitba, viera... Až potom by sme o tom mali komunikovať s dieťaťom. Je pre dieťa dobré, ak aj rodič pripustí, že je smutný z toho, čo sa deje, že tiež má niekedy obavy, dieťa sa naučí akceptovať vlastné pocity, že je normálne sa báť, normálne byť smutný, že sa v živote môžu udiať ťažké veci, ktoré nevieme ovplyvniť.
Strach, smútok, neistota je normálna reakcia na súčasnú nenormálnu situáciu. Dôležité je však nezahlcovať vlastnými úzkosťami deti, nerobiť si z nich bútľavé vŕby, nezúzkostňovať preto, aby sme si sami uľavili. Mali by sme im však ponúkať a posilňovať bezpečie, uisťovať ich, že sme s nimi, že ich budeme chrániť, že sú dospelí, ktorí sa snažia túto situáciu riešiť. Dávame im nádej, ukazujeme aktívny prístup.
„Pomôcť si môžeme aj príbehmi. Napadla mi rozprávka o princeznej so zlatou hviezdou na čele, kde princ Kazimír napádal susedné kráľovstvá a chcel ich ovládnuť, nakoniec ho porazili a vyhnali.“
Je vhodné zapájať deti do dobročinných akcií, napríklad zberu hračiek?
Určite je dobré zapájať deti do dobročinných akcií. Tým, že pomáhame núdznym, ich učíme hodnotám, ako je súcit, altruizmus a zároveň volíme aktívny prístup zaobchádzania so skutočnosťou, ktorý je veľmi záchovný, podporujúci duševné zdravie. Vlna solidarity je posilňujúca pre všetkých, nielenže pomáhame druhým, ale zároveň to znižuje náš pocit bezmocnosti. To, že sa zúčastnime demoštrácie, že vyvesíme vlajočku, pravdepodobne situáciu nezmení, ale ukazuje, že držíme spolu, že hľadáme kreatívne riešenia. Je lepšie robiť niečo ako nič.
Deti sa tomuto aktívnemu prístupu učia aj do budúcna. Je dokázané, že ak má človek určitý pocit kontroly a aktívny prístup k situácii, znižuje to dopad negatívnych udalostí na psychické zdravie.
Ako by sme mali načasovať tento rozhovor?
Vychádzala by som z individuálnych zvyklostí tej-ktorej rodiny. Netreba robiť z tohto rozhovoru nejakú vedu, nevytrhávať ho z bežnej normality, nedávať mu tak väčšiu váhu. Využiť bežné rodinné príležitosti, kedy sa zvykneme rozprávať – napríklad pri večeri či počas prechádzky.
Ako som už spomenula, je dobré si najprv spracovať vlastné emócie a nepúšťať sa do rozhovoru vtedy, keď sme sami zahltení, zaskočení, premožení vlastným emočným prežívaním. Na to, aby sme sa o tom však s deťmi porozprávali, netreba byť odborník, stačí hovoriť jednoducho, ľudsky, autenticky a otvorene.
Niektoré deti sa zvyknú otvoriť práve v čase pred spaním, vtedy sú prístupnejšie. Možno preto, že sa v čase pred spaním upokojíme, utíchne bežný stres, ostávame sami so sebou, so svojimi myšlienkami, so svojím prežívaním. Ak sa vtedy dieťa opýta na aktuálnu situáciu, na konflikt, neodbila by som ho so slovami, že sa o tom porozprávame zajtra, využila by som príležitosť. Mohlo by sa totiž stať, že dieťa by sa snažilo potlačiť myšlienky, obavy, ale tie by sa mohli premietnuť do nočnej mory práve preto, že sa to neotvorilo.
Spomínala som, že rozhovor s rodičom, ku ktorému má dieťa najbližší vzťah, je najlepší spôsob, ako znížiť úzkosť. Rodič sleduje reakcie dieťaťa a podľa nich prispôsobuje obsah, smer rozhovoru. Určite je dobré rozhovor ukončiť uistením o našej blízkosti, ochrane, objatím.
Deti sú v prijímaní informácií ako špongie, všetko absorbujú, mali by sme dávať pozor aj na to, čo máme pustené v televízii, čo sledujeme na interntete, aj keď sú pri nás deti?
Nielen u detí je vhodné si dať pozor, ako často a akým informáciám sa vystavujeme. Ani pre dospelého nie je dobré, ak má pustené správy celý deň. Ľudia majú tendencie k dvom extrémom – buď nesledujú správy vôbec, akoby verili, že keď o tom nepočujú, nič sa nedeje, alebo naopak, počúvajú nonstop, akoby zasa verili, že keď im neunikne žiadny detail, majú situáciu pod kontrolou. Oba prístupy sú založené na ilúzii.
Je dobré si vymedziť čas, kedy sa venujeme správam, vymedziť si médiá, ktoré sledujeme, ako často ich budeme sledovať. Ak budeme neustále zahlcovaní negatívnymi správami, naša pozornosť bude automaticky nasmerovaná týmto smerom, čo, samozrejme, ovplyvní to, ako sa budeme cítiť.
U detí je potrebné ešte viac regulovať, aké informácie, v akej forme sa k nim dostanú. Nevieme dopredu, aké správy, obrazy budú napríklad v televíznych správach. Obrazy a videá majú ešte väčšiu silu ako ústne podané informácie, môžu u dieťaťa (a nielen u dieťaťa) spôsobiť emočný šok, ktorý zanechá výraznejšiu stopu ako počutá informácia. Preto je lepšie si najprv pozrieť správy osve, potom o nich komunikovať s dieťaťom, prípadne ich so staršími deťmi pozerať spolu, aby sme sa vedeli o tom potom porozprávať. Je potrebné mať prehľad o tom, čo deti sledujú na internete, sociálnych sieťach, rozprávať sa s nimi o tom.
Nielen deti majú radi šťastné konce, ako im toto odkomunikovať? Že to raz skončí, ale ako… Nevieme.
Netreba dávať prísľuby, ktoré nevieme zaručiť, ale treba ponechať nádej. U starších detí v rozhovore upriamiť pozornosť na možnosti riešenia, stratégie, aktívne možnosti našej pomoci, pomoci iných štátov.
Možno si na pomoc vybrať aj nejaké detské knihy s podobnou tematikou?
Určite, u starších detí, a hlavne tých, ktoré majú rady rôzne náučné knihy, sa dajú nájsť náučné knihy napríklad o druhej svetovej vojne alebo o dejinách, kde sú spomenuté vojnové konflikty.
Mali by sme sa k rozhovoru vrátiť aj neskôr?
Je dobré dieťaťu pomúknuť možnosť, že ak bude chcieť, môžeme sa k rozhovoru vrátiť, kedykoľvek sa môže niečo opýtať. Podobne sa dá z času na čas opýtať, čo bolo v škole, o čom sa rozprávali v triede, či natrafil na nejakú informáciu na internete a podobne.