O generačnej chudobe, „hejtovaní“, mýtoch o Rómoch a komunitnej práci na Luníku IX. Veci môžeme zmeniť už len tým, ako o nich rozprávame, hovorí riaditeľka košickej neziskovky ETP Veronika Poklembová.
Druhý októbrový pondelok je na košickom rómskom sídlisku Luník IX daždivo. Na ulici je aj vďaka druhej vlne koronavírusu menej ľudí ako obyčajne. Popri ošarpaných, zadymených bytovkách prechádzam ponad sídlisko.
Pri skládke povyhadzovaných odpadkov za najdlhšou z nich pribehne k autu svorka brešúcich psov. Sprevádzajú ma niekoľko desiatok metrov. Cez stierače pozerám na začmudené panely, balkóny s poprehadzovanými farebnými kobercami a okná plné satelitov.
Žije tu viac ako 6-tisíc Rómov, z toho 2200 detí. V strede sídliska je škola, kostol, polícia a komunitné centrum. S Veronikou a Petrou, ktoré v ňom pracujú, sa stretnem o pol hodinu neskôr. Petra sa tu narodila a do svojich 11 rokov na Luníku žila.
Po rozhovore na Zemplínskej ulici na opačnom konci Košíc vyjdeme z kancelárie do malej záhrady pri dome. Pod ovocným stromom je malý stolík s opadaným lístím. Opýtam sa poslednú otázku. Ako a čo by robili, ak by mali moc veci okamžite zmeniť?
„Problém je v „my“ a „oni“. Malo by byť iba „my“. Nemali by sme toľko porovnávať, hodnotiť a súdiť. Najväčšia absurdita? Že v roku 2020 u nás nemajú ľudia prístup k pitnej vode,“ odpovie Petra.
„Veľa riešení už máme. Robia sa ale iba v malom a krátkodobo. Aby projekty priniesli výsledok a boli úspešné, potrebujú dlhý čas. A veci, ktoré fungujú a sú overené, by sa mali spustiť a realizovať vo väčšej mierke,“ dodáva Veronika.
Vzdelávanie od kolísky až po kariéru, pomoc komunitám, mentorský program. Čo to znamená konkrétne? V praxi?
Veronika: Hlavne prácu v rómskych komunitách. Spoluprácu s obcami, mestami a ďalšími organizáciami. Na Luníku IX je pred spustením pilotný projekt svojpomocnej výstavby rodinných domov do osobného vlastníctva. Jedným z väčších projektov je humanitárna pomoc a podpora pre rómskych seniorov, ktorí sa narodili ešte počas druhej svetovej vojny. Robíme aktivity na porozumenie téme generačnej chudoby, pracujeme s verejnou mienkou.
Niekoľko rokov sme sa v súvislosti s ľuďmi so záchytného tábora migračného úradu ministerstva vnútra venovali aj téme migrantov a integrácie cudzincov v Košiciach. Vydali sme napríklad košickú gastromapu s názvom Dobrú chuť, sused. O reštauráciách a kuchyniach z celého sveta, ktoré v meste prevádzkujú cudzinci. Ďalšia téma je zabezpečenie dostupného sociálneho bývania pre bezdomovcov a ľudí v núdzi v Košiciach.
Čo je to generačná chudoba?
Veronika: Na rozdiel od situačnej, je generačná chudoba stav, z ktorého sa človek vlastnými silami nedokáže vymaniť. Pretože sa narodí do prostredia, kde v chudobe žili už jeho starí rodičia, rodičia, žijú príbuzní, celá komunita. Nikdy nezažil alebo nemá možnosť zažiť niečo iné. Ovplyvňuje to jeho správanie, rozhodovanie. Často je to práve také správanie a rozhodovanie, ktoré sa nám – ľuďom strednej triedy, zdá úplne nepochopiteľné.
Koncept vychádza z celoživotného výskumu a odporúčaní americkej sociologičky Ruby Payne. Adaptovaný na naše slovenské podmienky a skúsenosti. Sú to školenia zamerané na profesionálov – učiteľov, terénnych pracovníkov a úradníkov – ktorí prichádzajú do kontaktu priamo s ľuďmi v generačnej chudobe.
Aby sa človek dokázal posunúť v sebestačnosti, iba vzdelávanie a výchova nestačí. Musí tam byť aj práca, zamestnávanie, bývanie. Preto svojpomocná výstavba do osobného vlastníctva. Ak sa posunie kvalita bývania, posunie sa aj sociálny status celej rodiny.
Na Luníku IX pracujete hlavne s deťmi. Akí sú rómski školáci v porovnaní s mainstreamovou populáciou?
Petra: Myslím, že deti sú rovnako živé a temperamentné všade. Rozdiel je iba vo väčšej jazykovej bariére. Na Luníku IX je ich rodným jazykom rómčina. Sú to teda od narodenia bilingválne deti. Od začiatku sa stretávajú a hovoria rómsky aj slovensky. Ale stretávajú sa aj s inými jazykmi.
S akými?
Petra: Deje sa napríklad to, že s rodičmi, ktorí pracujú v zahraničí, potom prichádzajú späť domov rómske deti a plynule rozprávajú belgicky, nemecky alebo anglicky. Alebo mi rómske deti v komunitnom centre odpovedajú perfektnou češtinou a pritom v Česku nikdy neboli. Majú ale obľúbený český seriál, ktorý sledujú. Úplne sa to na nich lepí. Intenzívne je to najmä v letných mesiacoch, keď prichádzajú domov na prázdniny.
Rozdiel je možno aj v tom, že rómske deti často žijú od malička v strese, že na nich niekto nakričí. V segregovaných komunitách je už na malých deťoch vidieť, že ich sebavedomie je veľmi slabé. Zažila som to s nimi veľakrát.
Napríklad?
Petra: Napríklad idete v Košiciach s rómskymi deťmi v mestskej hromadnej doprave. Všetky deti už iba čakajú na to, kedy ten šofér vyštartuje a vyženia ich von, pretože sme „iba banda cigánov“. Niekoľkokrát sa stalo, že nám šofér povedal: „Choďte odtiaľto preč, toto nie je 11-ka.“ Pritom sme mali všetci lístky. Deti žijú v tom, že sú menejcenné. To je hrozné. Sprevádza ich to potom všade, na každom kroku.
Spomínali ste svojpomocnú výstavbu domov. Ako to pomáha komunite?
Veronika: Aby sa človek dokázal posunúť v sebestačnosti, iba vzdelávanie a výchova nestačí. Musí tam byť aj práca, zamestnávanie, bývanie. Preto svojpomocná výstavba do osobného vlastníctva. Ak sa posunie kvalita bývania, posunie sa aj sociálny status celej rodiny. A motivácia jej členov udržať si prácu. Dôležitý je komplexný prístup.
Takto si Rómovia postavili domy napríklad v Rankovciach. Malo a má to obrovský vplyv na zamestnanosť, dokonca na výsledky rómskych detí v škole. Keď toto dokážu, samozrejme sa im zdvihne sebavedomie a povedia si: Keď som zvládol toto, zvládnem aj ďalšie výzvy.
Aký je bežný deň v komunitnom centre na Luníku IX?
Petra: Aktivity začíname s druhákmi poobede po škole. Je to v podstate družina, školský klub. Potom máme skupinku detí od 8 do 16 rokov, venujeme sa rôznym krúžkom a aktivitám. Angličtina, módne návrhárstvo, šachový klub, spoločenské hry, individuálne konzultácie, doučovanie. Máme aj skupinku mladých dospelých a aj rodičov, ktorí si tiež žiadajú svoj krúžok – napríklad varenie a ručné práce. Každý pondelok robíme outdoorové aktivity. A máme tam napríklad aj svoju kapelu, ktorá tam skúša a vystupuje na festivaloch v okolí.
Pracujete s verejnou mienkou. Ako vnímate protirómske hejtovanie? Ako sa na to dá reagovať?
Veronika: Záleží na tom, aká je príčina prejavov „hejtovacej“ nenávisti. Či ide o primárne nastavenie človeka hejtovať všetkých a všetko, pretože iba hľadá vinníkov. Alebo ide o nedostatok porozumenia a informácií. My sa snažíme pracovať hlavne s tou druhou skupinou.
V tom prípade, ak sú ľudia otvorení komunikácii, dá sa to vysvetľovať a aj nejako prekonať. Chceme dostať Rómov bližšie k majorite a naopak, majoritu bližšie k Rómom a k ich deťom. Napríklad aj pomocou mentoringu alebo prepájania kultúrnych a umeleckých projektov.
Čoho sa týka mentoring?
Veronika: Mentorský program je vlastne sprostredkovanie porozumenia majorite pomocou konkrétnych ľudí – sprievodcov, tútorov alebo mentorov. Sú to dobrovoľníci, ľudia z bežnej strednej triedy. Pravidelne sa venujú rómskym deťom, majú s nimi priateľský vzťah, pomáhajú im rozvíjať ich talenty. V takomto programe fungujú lokálni aj online mentori. Momentálne mentorov aj hľadáme, takže ak by mal niekto záujem, budeme radi, ak sa nám prihlási.
Čo by ste urobili, ak by ste boli na mieste splnomocnenca pre rómske komunity?
Petra: Myslím, že by sa malo viac pracovať na komunikácii so širokou verejnosťou. Ľudia by mali mať prístup k reálnym faktom. Stále dookola počúvame, ako Rómovia žijú iba z našich daní, ako vysávajú sociálny systém. A tak ďalej. Pritom realita je úplne iná, často ide iba o nejaké konštrukty či nepravdy.
Mali by sme prispieť k tomu, aby bola verejnosť k týmto problémom citlivejšia, vnímavejšia. Príde mi úplne samozrejmé, že sme všetci na tej istej lodi. Mnoho ľudí nemá s Rómami žiadnu reálnu skúsenosť. Preto ak mám chvíľu čas, pozývam ich v diskusiách, aby prišli a pokúsili sa ich spoznať.
Veronika: Koronakríza nám veľmi dobre ukazuje, že riešenia, ako je napríklad prístup k pitnej vode, nakoniec pomáhajú nám všetkým, celej spoločnosti. Že to nie je iba o ľuďoch v osadách. Ako majú ľudia bez pitnej vody dodržiavať základné hygienické opatrenia?
Dnes už toho vieme dosť, ako by sa veci v týchto komunitách mali robiť, čo tam funguje a čo nie. Je veľmi dôležité, aby sme mohli robiť projekty, ktoré obsahujú a prepájajú viacero oblastí – od vzdelávania cez bývanie až po podporu v zamestnanosti – a nie sú zamerané iba na nejakú jednu čiastkovú tému.
A možno by sme mali zmeniť aj slovník. Viac ako o vylúčených alebo marginalizovaných komunitách hovoriť o generačnej chudobe alebo o ľuďoch ohrozených chudobou. Aby sme sa stále necyklili v nejakých uzavretých termínoch, zmenili pohľad a vyhli sa obvyklému nálepkovaniu jednotlivcov alebo komunít. Pretože veci môžeme zmeniť už len tým, ako o nich rozprávame.
ETP - Centrum pre udržateľný rozvoj
► je nezisková konzultačno-vzdelávacia organizácia
► podporuje regionálny rozvoj, ochranu životného prostredia
► pomáha v rozvoji sociálneho, ekonomického, vzdelávacieho a kultúrneho potenciálu jednotlivcov, organizácií a komunít
► venuje sa hlavne znevýhodneným regiónom, spoločensky znevýhodneným skupinám a etnickým menšinám
► vznikla v roku 1995, odvtedy sa snaží budovať mosty medzi majoritou a minoritou
► prevádzkuje tri komunitné centrá – v Rankovciach v priestoroch evanjelickej fary, v Starej Ľubovni v Podsadku a vo Veľkej Ide
► aktivity ETP na Luníku IX prebiehajú v priestoroch mestského komunitného centra a školy
► v komunitných centrách sa venujú mentoringu, tútoringu, Feuersteinovej metóde a nízkoprahovým aktivitám
► mentoringový projekt „Schopné deti“ ponúka deťom a mladým z osád osobu dospelého človeka z majority