So sebapoškodzovaním sa stretávame bežne, častejšie u dievčat. Chlapci skôr idú do závislostí, hovorí detská psychiatrička

28. marca sme si pripomenuli Medzinárodný deň učiteľov, 7. apríla si každý rok pripomíname Medzinárodný deň zdravia. Pandémia koronavírusu nám s intenzívnou naliehavosťou ukázala, ako úzko sú škola a zdravie, najmä to duševné, a hlavne u detí, prepojené.

„Lepšie ako pred rokom chápeme, že uprostred rastúcej epidémie samoty je škola mimoriadne dôležitá. Je kotvou duševného zdravia a v neustále sa meniacom svete prináša štruktúru a predvídateľnosť. Žiadna technológia nenahradí bezprostredný ľudský kontakt,“ povedala na Deň učiteľov vo svojom príhovore prezidentka Zuzana Čaputová.

Prezidentka zhrnula skutočnosť, s ktorou sa čím ďalej tým viac stretávajú žiaci a študenti, ktorých školy zatvorili kvôli pandémii svoje dvere. Psychológovia, učitelia, rodičia aj mladí ľudia hovoria o tom, že rastie počet psychických ochorení, že žiaci a študenti v dôsledku pandémie častejšie trpia poruchami príjmu potravy, ale aj prejedaním a obezitou.

Psychiatri upozorňujú, že u mladých ľudí sa oveľa viac vyskytujú depresie, podráždenosť či apatické stavy. Varujú aj pred čoraz častejším sebapoškodzovaním a nárastom počtu pokusov o samovraždu. A všetky tieto duševné ochorenia majú jedného spoločného menovateľa. Samotu.

Alarmujúce je, že počet pokusov o samovraždu na Slovensku od roku 2015 kontinuálne rastie najviac u detí v najmladšej vekovej skupine do 14 rokov. Zatiaľ čo v roku 2015 bolo samovražedných pokusov u detí v tomto veku 18, v roku 2016 už 26, v roku 2017 potom 35, v roku 2018 ich počet vzrástol na 38 a v roku 2019 ich bolo už 41.

Detská psychiatrička Terézia Rosenbergerová vo svojej ambulancii vo vysokej nemocničnej budove na Triede SNP v Košiciach už videla a zažila stovky takýchto smutných príbehov.

„Pokusy o samovraždy a sebapoškodzovanie tu boli stále a vo všetkých vekových kategóriách. Je to smutné, ale, samozrejme, aj u detí, tínedžerov a mladých ľudí. Tým, že médiá sú teraz všade a veľa sa o tom píše a hovorí, je hlavne informovanosť o týchto prípadoch oveľa väčšia. Hrozné je, že dnes nájdete na internete dokonalé návody na to, ako to urobiť. Je však potrebné rozlišovať medzi samovraždou, sebapoškodzovaním a sebazabitím,“ hovorí psychiatrička.      

Pre veriacich ľudí je napríklad úplne neprijateľné spáchať samovraždu, vysvetľuje odborníčka. „Väčšinou to urobia tak, aby to vyzeralo ako nešťastná náhoda. Havária, pracovný úraz, nehoda. Jednoducho udalosť, kde sú oni obeť. Pritom do tejto akcie idú s jasným úmyslom – zomrieť. V takom prípade hovoríme o sebazabití. Často sa na to ani nepríde alebo to rodina a príbuzní vôbec nechcú riešiť.“

„Keď ide o menšie deti s problémami sebapoškodzovania alebo pokusov o samovraždu, rodičia do ambulancie prídu často sami. Väčšie deti tiež prichádzajú osamote. Buď ich pošle pediater, to je, bohužiaľ, minimum prípadov, alebo ich pošlú zo školy, čo je naopak veľmi často. Poslať ich môže aj polícia alebo sociálka.“

„Prípadne sa rodičia na internete dočítajú o probléme, ktorý by mali riešiť. Na diskusných fórach, v komunite mamičiek a podobne. Motívy prvého kontaktu sú rôzne. Čo ma mrzí najviac, je, že najmenej detí posielajú pediatri. Aj keď dobre vedia, že ide o závažné diagnózy,“ vysvetľuje Terézia Rosenbergerová.

Samozrejme, obdobie vzdoru má každý. Niekto to prežíva viac, iný menej búrlivo, rovnako ako napríklad pubertu. Podľa detskej psychiatričky toto nie sú choroby.

„No problémy, ktoré sa vyskytnú v určitom veku, zlé reakcie rodičov a okolia alebo nevhodné výchovné spôsoby, môžu dieťa zmeniť, poznamenať. Môžu vybudovať základ nejakej inej patológie, ktorá sa prejaví neskôr.“

„Napríklad, ak ide o veľmi benevolentnú, nevšímavú výchovu, keď rodičia nechávajú deti, aby si robili, čo chcú. Alebo naopak, veľmi prísnu a trestajúcu výchovu. Vždy sa to odrazí na formovaní mladej osobnosti. Psychiatri hovoria o narušenom osobnostnom vývine u detí. V dospelosti už ide o rôzne individuálne patologické stavy. Psychopatie, deprivácie, depresie,“ hovorí odborníčka.

So sebapoškodzovaním sa v košickej ambulancii na Triede SNP stretávajú bežne, chodí k nim veľa dorezaných detí. Najčastejšie na predkolení a predlaktí. Motívom môže byť hocičo, tvrdí psychiatrička. 

Chlapec má vyniesť smeti a naštve sa, lebo sa mu nechce. Alebo nemôže byť pri počítači, nemá mobil a je frustrovaný. Sebapoškodzovanie začína od 10 – 12 rokov, bežný vek je 14 – 15 rokov. Častejšie sa režú dievčatá. Chlapci skôr idú do fajčenia, alkoholu a do závislostí.

„Hovoria, že im to prináša úľavu. Aj keď ten pocit je iba chvíľkový a čiastočný. Potom to musia robiť zasa a stále znova. Veľa detí to robí preto, že to robia ich kamaráti. Že o tom čítali, videli to v médiách, na internete, na sociálnej sieti. Tak to skúsia. Je to pre nich niečo iné, vzrušujúce.“

Primárne im ale podľa psychiatričky pri sebapoškodzovaní nejde o to si ublížiť. „Ak si chce niekto naozaj ublížiť, tak to urobí iným spôsobom. Sebapoškodzovanie prináša iba zníženie napätia, určité uvoľnenie tenzie. Málokto vie, že o sebapoškozdovaní hovoríme napríklad aj pri tetovaní a piercingu, iba sa to kultúrne nazýva a najmä berie inak. Považuje sa to za menej výstredné.“

„Dnešné deti majú od malička tablety a mobily. Rodičia im nečítajú rozprávky, nerozprávajú sa s nimi, venujú im málo času. Nemajú vypestované vzťahy medzi rovesníkmi, sú málo vonku. Sedia doma, sami so sebou. Prázdnotu vypĺňajú hlúposťami. To, že sa porežú, vyfotia a zverejnia to na sociálnej sieti, im môže priniesť pocit uspokojenia. Často je to spojené so sebaprezentáciou.“

„Deti by sa mali zaoberať úplne normálnymi vecami. Mali by mať doma povinnosti a pomáhať, mali by športovať a ventilovať tak prirodzený motorický nepokoj. Každé dieťa a každý človek potrebuje pohyb. Je tiež dobré, ak sa dieťa učí cudzí jazyk alebo získava nejakú umeleckú zručnosť. Výtvarnú, hudobnú, čokoľvek,“ vysvetľuje Rosenbergerová.

„Prirodzene by mali mať rôzne záľuby. Bohužiaľ, dnes je ich jedinou záľubou počítač a mobil. Keď sa pýtam chlapcov, ktorí prídu, čím chcú byť, väčšina z nich mi povie, že IT-čkárom. Pretože si myslia, že sa vyznajú v počítačoch. To, že si nevedia zaviazať šnúrky, utrieť zadok a niekedy ani nos, ich ani ich rodičov netrápi,“ dodáva.

Chybu vidí hlavne v tom, že sa v spoločnosti dlhé roky vyvíja nesprávny tlak na výkon a na vedomosti. Zanedbáva sa emocionálna a sociálna výchova detí. Deti sú chladné, málo emocionálne, málo empatické, veľmi egocentrické. Ja, ja a zase ja.

„Znie to paradoxne, ale dnes máme veľa detí, ktoré žijú v luxusných rodinných domoch, ale sú úplne izolované. Za dedinou alebo po sídlisku už nebehajú bandy detí, ako keď sme boli malí my. Toto už neexistuje. Skúste si všimnúť, ako sa dnes hrajú deti v parkoch. Väčšinou iba behajú a kričia. Konštruktívne, kolektívne a športové hry žiadne. Vôbec nie sú naučené spolu komunikovať.“

„Je to začarovaný kruh. Deťom sa nechce chodiť na krúžky a rodičia to vítajú, pretože ich nemusia nikde voziť a nosiť. Takže vo výsledku je to pre deti nuda a prázdno, ktorú treba zahnať hlúposťami. Ak dnes poviem rodičom, že dieťa by si malo za sebou upratovať hračky, izbu a zapájať sa do domácich prác, tak sú úplne pobúrení. Veď predsa dieťa sa potrebuje hrať, potrebuje slobodu. Podľa mňa potrebuje predovšetkým tie povinnosti. Každý, kto chce mať nejaké právo, musí mať najprv povinnosť,“ vysvetľuje.

„Samovražedné pokusy som už videla aj u 8 a 9-ročných detí. Čo je veľmi tragické, pretože takéto malé dieťa ešte nemá predstavu, že smrť je nezvratná. Ale z počítačových hier už vie, že panáčik vstane a ide ďalej, že má sto životov. Preto môžu byť deti aj dosť agresívne. Mali sme tu deti, ktoré sa pokúsili obesiť, dievča, ktoré sa pichlo nožom do brucha. Bežné sú otravy liekmi, alkoholom, porezania.“

Príčina? Môže to byť čokoľvek, hovorí detská psychiatrička. Niekto je frustrovaný z problémov rodičov, niekto zo školy, niekto z partnera či nešťastnej lásky, niekedy ide o šikanu. Tlak na výkon, rôzne traumy. Niekedy ide iba o bežné podnety a konflikty, ktoré sa dieťaťu zdajú nezvládnuteľné.

„Jednoducho nevie, ako reagovať a čo urobiť. Tým, že chýba vzájomná interakcia a deti sa spolu menej stretávajú a hrajú, sú menej trénované na vzájomné konflikty. Tie, ktoré potom nevedia prekonať. Nevedia riešiť problémy. Dnes je bežné, že ak sa deti pobijú, rodičia behajú po polícii a podávajú trestné oznámenia.“

„Stále tvrdím, že aj v tomto sú rodičia vždy prvoradí. Dnes tu máme generáciu rodičov, ktorá je veľmi múdra, vie jazyky, ovláda počítačové technológie. Ale je veľmi málo emocionálne diferencovaná. Popri tom, ako sa snažia kariérne rásť a behajú do posilňovní, aby vyzerali dokonalo, im nezostáva čas na emócie,“ popisuje.

„A potom je tu druhá veľká skupina rodičov, ktorá má naopak veľmi nízky sociálny status. Funguje to tak, že rodičia majú dve, tri zamestnania. Sú navyše závislí na alkohole alebo iných látkach, aby si sami pomohli. Samozrejme, aj tu deti časovo a emočne trpia."

„Obom skupinám rodičov chýba schopnosť vychovávať svoje deti zdravo a jednoducho,“ dodáva psychiatrička.

►detská psychiatrička

►od roku 1985 pracuje v detskej psychiatrickej ambulancii Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach

►je hlavným odborníkom ministerstva zdravotníctva pre detskú psychiatriu

►venuje sa konzultačnej a terapeutickej činnosti pre deti a mladistvých do 19 rokov

►spoločne s rodičmi založila občianske združenie Dominik, prostredníctvom ktorého realizuje projekty pre deti

►v roku 2019 sa na Slovensku pokúsilo o samovraždu 130 detí a mladistvých do 19 rokov. V roku 2018 to bolo 133 detí a tínedžerov

►podľa posledných štatistík Národného centra zdravotníckych informácií (nczisk.sk) spáchalo v roku 2019 samovraždu 16 detí a mladistvých

►vo vekovej skupine detí do 14 rokov spáchali v tomto roku 2 samovraždy chlapci a žiadne dievča. V skupine mladistvých vo veku od 15 do 19 rokov to bolo 14 samovrážd (11 chlapcov a 3 dievčatá)

►v roku 2018 spáchalo na Slovensku samovraždu 19 detí a tínedžerov. Z toho boli 4 maloleté deti do 14 rokov (2 chlapci a 2 dievčatá) a 15 mladistvých od 15 do 19 rokov (11 chlapcov a 4 dievčatá)

►alarmujúce je, že počet pokusov o samovraždu detí v najmladšej vekovej skupine (0 – 14 rokov) od roku 2015 kontinuálne rastie. Zatiaľ čo v roku 2015 ich bolo 18, v roku 2016 – 26, v roku 2017 – 35, v roku 2018 – 38 a v roku 2019 už 41    

►v roku 2018 sa o samovraždu pokúsilo 40 detí a mladistvých na 100-tisíc obyvateľov (vekové kategórie 0 – 14 a 15 – 19 rokov), v roku 2019 toto číslo predstavovalo 38,5 detí a mladistvých na 100-tisíc obyvateľov Slovenska