Digitálna demencia ohrozuje možno aj vaše deti

Koľko času strávite za počítačom alebo koľkokrát za deň sa pozriete na obrazovku svojho smartfónu? Určite by sa to dalo rátať na hodiny. Nie ste však jediní. Množstvo času za digitálnymi obrazovkami trávia už aj deti a tínedžeri.

„Na počítači som málokedy, skôr som na mobile. A dosť často, aj niekoľko hodín. Ale snažím sa to obmedzovať,“ priznala sa študentka z Košíc.

Jej spolužiaci sa zhodli, že na digitálnych médiách strávia denne aj tri, štyri hodiny. Dôvodom sú sociálne siete, seriály, filmy, ale aj hudba na youtube. Väčšinu času im však zaberie četovanie na fejsbuku alebo pozeranie fotografií na instagrame. Mnohí sa od displejov nevedia odtrhnúť ani vtedy, keď idú na toaletu a bez mobilu či počítača by nevydržali ani jeden deň.

Môžeme hovoriť už o závislosti alebo je to len adaptovanie sa dnešnému rýchlemu životnému štýlu?

„Ja sa už stretávam aj tu v ambulancii s deťmi, mladými ľuďmi a tínedžermi, ktorí sú závislí na mediálnej obrazovke. A ja si potom tak tajne píšem takú diagnózu, že to už je mediálne dieťa alebo mediálny tínedžer. Ale je to veľmi vážna vec,“ uviedla pre Košice Online psychologička Eva Reichelová.

Nemecký psychiater a neurovedec Manfred Spitzer to definoval, ako poruchu, ktorú nazval digitálna demencia. „Pod týmto názvom je súbor vedeckých výskumov, pozorovaní, ale nielen subjektívnych úvah, ale naozaj vedecky dokladovaných tvrdení, kedy lekár a terapeut upozorňuje na to, aké následky má pre mladých ľudí, alebo vôbec pre človeka závislosť na mediálnych obrazovkách,“ vysvetlila Reichelová.

Kapitoly v klinických alebo psychiatrických učebniciach o tom, čo je digitálna demencia, zatiaľ nie sú. Mnohí špecialisti sa však s neurovedcom zhodujú, že závislosť na digitálnych médiách spôsobuje rôzne poruchy.

„To už je jedno, či sú mladí ľudia hodiny na sociálnych sieťach, niekedy aj dvadsať hodín, alebo hrajú nejaké hry onlajn. Skupina hrá hry, ktoré majú never ending príbeh. To znamená, nikdy sa nevedia skončiť. A keď vzniká závislosť na takejto mediálnej prítomnosti, je tam veľmi veľké riziko, že sa zmení v mnohých dôležitých oblastiach aj psychické fungovanie,“ hovorí psychologička.

Výskumy ukazujú, že závislosť na digitálnych médiách poškodzuje telo, ale predovšetkým myseľ. Deťom, ktoré prestanú vyvíjať duševné úsilie, začne ochabovať myseľ, začnú trpieť stratou pamäti, neschopnosťou učiť sa. Výsledkom môžu byť aj poruchy pozornosti, čítania, úzkosti, spánku, ale aj depresie či sklony k násiliu.

„To je taká porucha fungovania už v mozgu a vôbec fungovania psychiky, pri ktorej by sme mohli povedať, že aha, depresia stredne ťažkého stupňa alebo rozvinutá nejaká pervazívna symptomatológia. To sú také deti, ktoré už jednou nôžkou siahajú po nejakom autistickom fungovaní,“ myslí si Reichelová a dodáva, že deti sa v mnohých prípadoch doslova odmietajú učiť a knihy otvoria len pod hrozbou rodičov.

„Učenie vyzerá tak, že veľmi mechanicky si urobí naoko nejaké úlohy, ale stráca hĺbavú schopnosť sadnúť si k tomu učeniu, študovať, mať ochotu vnímať učivo, ochotu si to pamätať, ochotu nadväzovať jednotlivé učebné látky na seba, a čo je najnebezpečnejšie, vôbec schopnosť tvoriť.“

Podľa riaditeľa Spojenej školy Tarasa Ševčenka s vyučovacím jazykom ukrajinským Igora Andrejčáka sa počítače začali na školách presadzovať v polovici 90. rokov. Čas strávený za počítačom bol ale pomerne krátky, keďže deti nemali doma počítače a v škole mali len jednu hodinu informatiky do týždňa.

„V polovičke 90. rokov som sa snažil deťom nejak priblížiť počítačový svet, tak sme mali poobede krúžky výpočtovej techniky, ale dnes majú tie deti doma laptop alebo tablet. Skoro každý je napojený na internet. Takže všetky krúžky informatiky, výpočtovej techniky na škole sme zrušili a viacej sa im snažíme dať to, čo doma nemajú – telocvičňu, posilňovňu, ihriská okolo školy – snažíme sa deti priviesť tam, kde niekedy boli, čiže na športoviská.“

Nie je tajomstvom, že v dnešnej dobe zvládnu základne úkony na počítači dokonca aj deti v materskej škôlke. Veď povedzme si pravdu, najkrajší darček je pre nich tablet alebo mobil, ktorý im nahradil bežné detské hračky.

„Niekedy sa hrali s legom, dnes to lego majú v počítači. Sú aplikácie, ktoré nahrádzajú hračky, ktoré podporovali zručnosť, jemnú mechaniku a podobne. Dnes to všetko robia prštekmi na obrazovke. Dotykové displeje a tak ďalej,“ upozornil Andrejčák a dodal, že deti majú následne problémy s písaním diktátov, s vyjadrovaním sa alebo dokonca s prácou v skupine.

„Také dieťa, keď má potom urobiť samostatne nejaký projekt, čo dnešné deti majú veľa samostatných projektov, tam si s tým absolútne nevedia rady. Pretože majú nejakú tému a majú využiť vlastnú myseľ, vlastné vnútorné obsahy, vlastnú schopnosť nejakým spôsobom poňať projekt, vlastnými možnosťami sa dopátrať k nejakým informáciám. Musia narábať so sebou, ale nie s hotovými štruktúrami mediálnych objektov. A v tom sú totálne bezmocní,“ ozrejmila psychologička Eva Reichelová.

V mnohých prípadoch potom nasleduje plač, agresia, výhovorky typu, ja to neviem, urob to za mňa. Alebo prichádzajú na rad starí známi pomocníci google či wikipedia. Deti totiž zháňajú najľahšiu možnosť, ako projekt urobiť – okopírovať ho alebo odfotiť.

„Chvíľkami je veľká sústredenosť, príliš veľká, a potom dieťa upadá do takého nesústredeného, nenamotivovaného stavu. Čiže vplyv elektronických digitálnych hračiek dnes asi ťažko vieme vyhodnotiť, diagnostikovať, ale vidíme to na sústredenosti, respektíve nesústredenosti na vyučovacom procese,“ povedal Andrejčák a dodal, že príliš veľa času strávených za počítačom sa často odzrkadľuje aj vo vyjadrovaní mladých ľudí. Vety sú jednoduché, nerozvité a často aj obsahovo neúplné.

„Deti medzi sebou nekomunikujú, takže rétorika medzi nimi je veľmi zlá. A to nielen medzi nimi, ale aj pri odpovediach to začína byť vidieť, že pomaly začínajú komunikovať ako roboti. Krátke, jednoduché vety, obsahovo možno niekedy zvláštne, gramaticky je ten prejav tiež iný, lebo čím ďalej, tým viacej, medzi sebou komunikujú na fejsbuku alebo iných sociálnych sieťach, kde sa vyjadrujú rôznymi skratkami.“

Vo Francúzsku už napríklad zakázali používanie mobilných telefónov na školách. Od nového školského roka tak urobili aj na ukrajinskom gymnáziu v Prešove. „U nás je to tak, že ráno triedny učiteľ vyzbiera do krabice mobily, po vyučovaní na poslednej hodine im ich dáva späť. Môžu to mať jedine tí žiaci, ktorí pracujú popri štúdiu na nejakých medzinárodných projektoch alebo riadia nadnárodné firmy, čo je samozrejmé, že nikto neriadi,“ hovorí s úsmevom Andrejčák.

Ako dodal, k tomuto neštandardnému riešeniu na škole pristúpili, pretože to s deťmi bolo už na nevydržanie. Učiteľ so žiakmi nemohol pracovať, keďže vždy sa našiel niekto, kto si počas hodiny četoval alebo sa snažil vypracovať úlohou pomocou svojho smartfónu.

„Má možnosť ešte mať cez veľkú prestávku mobilný telefón, aby komunikoval s rodičom, keď niečo súrne potrebuje. Ale zistili sme, že najlepšie je, ak tie mobilné telefóny na začiatku zoberieme, a potom im ich dáme,“ uzavrel Andrejčák.

Autorka: LEA HEILOVÁ