Ďalšia politická dráma alebo komorný film o nerozhodnom politikovi?
Slovenská kinematografia posledné roky prekvitá filmami o politike, ktoré sa do kín hrnú s ambíciou odhaliť dávno zabudnutú pravdu o politických machináciách. Po Únose a Masarykovi prichádza do kín film, ktorý názvom opäť stavil na meno politika: Dubček.
Udalosti Pražskej jari netreba na Slovensku výnimočne predstavovať. Charizmatický štátnik Dubček stál na čele mnohých zmien, ktorých cieľom bolo „poľudštiť socializmus“. Jeho odvážne kroky ale prerušil 21. august 1968 vpádom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Dubček ustupuje a následne je komunistickou stranou vyhodený na odpadlisko dejín.
Tejto základnej kostry sa drží aj film. Vidíme Dubčeka ako riadi sériu reforiem, vidíme Dubčeka, ako je svedkom toho, že sa reformy nepáčia komunistickej strane, vidíme Dubčeka, ako ho reakcia Ruska vzala a podpísala sa mu na zdraví, vidíme Dubčeka ako ho mrzí, že svojimi rozhodnutiami ubližuje krajine, vidíme Dubčeka v roku 1992 spomínať na svoj život v aute a zrazu Dubčeka nevidíme. Titulky.
Okrem toho je vo filme niekoľko pokusov o zobrazenie vtedajšej situácie v krajine. Menej podarené pokusy majú nízkorozpočtový komparz a prvoplánové nápady, ktoré nenadchnú. Tie viac podarené pokusy sú dopĺňané autentickými zábermi, ktoré sú kreatívnym spôsobom zapracované do filmu. Táto forma využitia archívnych záberov ale nemusí vyhovovať každému a aj oko bežného diváka si musí chvíľu zvyknúť na rozmazané zábery, natočené na kamery, ktoré sa dnes dajú vidieť len v múzeu.
Po filme zostalo takmer celé publikum sedieť v sále a čakalo na debatu s tvorcami filmu. Kto by nechcel vedieť, čo sa tým režisér snažil povedať? Prvá otázka zaznela hneď po výzve k otázkam publika. „Prečo tá nestriedmosť v hudbe?“ Poukázal mladý muž na problematickú stránku, ktorá bola po bratislavskej predpremiére filmu vyčítaná. „Vidím, že niekto tie recenzie predsa len číta,“ vyhol sa sprvu odpovedi režisér Halama. Aby ale dodržal slovo a odpovedal na otázky divákov, povedal pár slov o výbere a prerábaní hudobných podkladov. Odpoveď zakončil príliš odľahčujúcou poznámkou o tom, že divák si môže stíšiť zvuk.
Ďalšie otázky boli popretkávané prevažne spomienkami pamätníkov na obdobie Pražskej jari, ktorí tvorcov chválili za to, že priniesli túto dôležitú časť dejín na filmové plátno. Režisér sa vyjadril, že mu išlo o to, aby film zasiahol čo najširšie publikum a prehovoril aj k mladým. Z otázok po filme ale bolo jasné, že najviac oslovil staršiu generáciu, ktorá si príchod ruských tankov pamätala z detstva.
Film Dubček je snahou, ktorá sa má ceniť, už len kvôli tomu, že sa na to niekto dal. O dvadsať rokov možno bude spoločnosť potrebovať filmy, ktoré budú popisovať situáciu dnešnej doby. Zostáva dúfať, že dovtedy sa na podobné filmy bude dať vyčleniť väčší rozpočet.