Dobrodruh zo Zlatej Bane: Je tu zlato za 750 miliónov. A kyselina v potoku

Osemnásť kilometrov juhozápadne od Prešova, sedem kilometrov od Slovenských opálových baní v podhorí Slanských vrchov je obec Zlatá Baňa.

Okrem toho, že je to obec, ktorú v roku 1944 kompletne vypálili Nemci, elektrinu do nej zaviedli ako do poslednej obce na Slovensku v roku 1960 a za Rakúsko-Uhorska tu bol slávny podnik na výrobu kachieľ, ťažil sa tu opál a antimonit. Ale hlavne zlato.

Baník, cestovateľ, disident, zlatokop, dobrodruh, zberateľ a zakladateľ neziskovej organizácie Zdarboh Ľubomír Konkoľ (62) sa tu narodil. Rovnako ako jeho prarodičia a praprarodičia.

„Myslím, že som skôr kaskadér,“ hovorí o sebe. Je presvedčený, že v okolí obce sú bohaté ložiská zlata a sníva o tom, že ho tu bude ťažiť. Sníval o tom celý život.

Keď zavolám starostovi Zlatej Bane a pýtam sa na niekoho, kto by mi vedel popísať tunajšie bane a ich históriu, okamžite mi odporučí Konkoľa.

„Tu býva, mal by byť doma, poriadne zabúchajte, možno je vzadu,“ naviguje ma suseda s kočiarom na ceste. Po schodoch stúpam k dverám staršieho domu. Na gánku ma ospalo víta sedem mačiek, okolo nich sú všade poukladané kamene, kúsky minerálov, úlomky hornín.

„Stará legenda hovorí, že zlato sa tu ťažilo už v 14. storočí. V Zlatej Bani boli zbojníci. Po ceste smerom na Sigord, tam, kde je teraz Malá Delňa, je skala, ktorá sa vola Zbojnícka. Keď sa tu ťažilo zlato, baníkov prepadávali,“ začína Konkoľ o niekoľko minút neskôr rozprávať svoj príbeh. Sedím v priestrannej kuchyni so starou kachľovou pecou, Konkoľ pripravuje kávu.

„Slovensko leží na zlate, len náš štát je hlúpy. Ak by sa tu ťažilo a štát by dával zlato do trezoru alebo do banky, sme bohatá krajina. Ukážem vám list od bývalého premiéra. Písal som mu, že tu chcem ťažiť zlato, aby mi pomohli s investíciou,“ pokračuje.

Konkoľ v obci pred pár rokmi kúpil niekoľko hektárov pozemkov nad údajnými náleziskami zlata. Jeho plán je zlaté bane znovu otvoriť a ťažiť.

Z hŕby kníh a papierov na stole vyťahuje odpoveď Úradu vlády z februára 2019. „V roku 1991 bol schválený útlmový program pre odvetvie rudného baníctva na Slovensku pre dotovanú ťažbu a úpravu rúd, ktoré vykonávali štátne podniky. Na jeho realizáciu štát doteraz vynaložil 87 miliónov eur. Dotácie do ťažby rudných nerastov zo štátneho rozpočtu v najbližšej budúcnosti neprichádzajú do úvahy. Potrebu týchto komodít si pre svoju činnosť podnikateľské subjekty zabezpečujú dovozom,“ píše v odpovedi na Konkoľovu žiadosť bývalý premiér Peter Pellegrini.

„V 70. rokoch sa tu robil prieskum. Od roku 1973 do roku 1991 urobili 122 vrtov hlbokých až 600 metrov, niektoré mali 800 aj 1000 metrov. Skúmali sa hlavne zlatonosné žily,“ vysvetľuje Konkoľ.

Konkoľa osud povodil po baniach celého sveta, aby nakoniec po šesťdesiatke zakotvil doma, v rodnej Zlatej Bani. Začínal v baniach na ortuť blízko baníckej osady Dubník, kde sa ťažil aj opál.

Neskôr pracoval v soľných baniach v Solivare pri Prešove, potom v uránových baniach pri českom Jáchymove. V roku 1979 z totalitného režimu emigroval. Cez Juhosláviu a emigračný tábor v Taliansku sa dostal až do Kanady.

Ako baník sa živil aj za oceánom. Pracoval pre vtedajšieho najväčšieho majiteľa uránových baní na svete – Slováka Štefana Romana – priemyselníka a zakladateľa Svetového kongresu Slovákov.

Ako baník vrtár v jeho kanadských uránových baniach roky razil podzemné chodby. Keď ho v jednej z nich zavalil spadnutý strop, päť mesiacov bol na lôžku a ešte rok sa liečil. Neskôr v Kanade aj podnikal. Vlastnil nehnuteľnosti, bar a reštauráciu.

Na Slovensko sa vrátil tesne pred Nežnou revolúciou, v októbri 1989. Ešte predtým požiadal z Kanady slovenskú vládu o takzvané vyrovnanie vzťahov. Peniaze z emigračného vyrovnania vyplatil vtedajšiemu konzulovi na slovenskej ambasáde v Kanade, neskôr budúcemu prezidentovi Rudolfovi Schusterovi.

Halda obsahuje 900-tisíc ton rudy a hlušiny. Je vysoká šesť a dlhá tristo metrov a plná zvyškov ortuti, nebezpečných oxidov, kyselín a ďalších ťažkých kovov. Všetko to končí v priehrade na Sigorde.

„Vedel som, že v Zlatej Bani zlato určite je, preto som sa aj vrátil domov. Najväčší biznis, aký môžete v živote mať, sú zlato a diamanty. Mal som nejaké peniaze, tak som tu kúpil dva domy s pozemkami a nejaké ďalšie pozemky. Mal som už aj investora, no nakoniec od toho odskočil,“  hovorí Konkoľ.

„Problém je v tom, že na Slovensku je v pozemkoch neskutočný bordel. Slovenský pozemkový fond, lesy, poľovníci, kataster. Neuveriteľné, ako toto všetko nefunguje. A ako sa tam kradne.“

„Aj kvôli tomu som teraz dopadol tak, že sa dnes musím súdiť o vlastné pozemky. Štátne lesy tvrdia, že časť mojich pozemkov vlastnia oni. Slanské vrchy sa v posledných rokoch, čo sa týka dreva a pozemkov, neuveriteľne rozkrádajú. Vidieť to tu všade v okolí,“ vysvetľuje banícky dobrodruh.

„Tu hore nad obcou, kde bola kedysi baňa Gemerka, tam, kde sa vŕtali prieskumné šachty, je obrovská halda. Obsahuje 900-tisíc ton vyťaženej rudy a hlušiny. Je vysoká šesť a dlhá tristo metrov. Plná zvyškov ortuti, nebezpečných oxidov, kyselín a ďalších ťažkých kovov, napríklad arzénu a kadmia.“

„Viete, čo sa s nimi deje? Voda ich splavuje zo Zlatej Bane dole. Až do rekreačnej zóny pri priehrade Sigord. Keď prší, ten potok, čo tu tečie, je doslova červený. Volá sa to zlatobanská halda, robil som tam prieskum,“ hovorí o ťažkej environmetálnej záťaži po minulej ťažbe a prieskume v obci Ľubomír Konkoľ.

Ukazuje mi svoju zbierku minerálov vystavenú na starej kachľovej peci. Hýria všetkými farbami. Sfalerit a galéna so zlatou žilou z miestnej zlatej bane, miestny kalcit a antimonit. Azurit a malachit z bane v Gelnici, arzenit, kamenná soľ zo Solivaru z bývalej soľnej bane Leopold.

Prechádzame do zadnej časti jeho usadlosti. Konkoľ si tu zriadil mineralogické banské laboratórium. Okrem ťažby zlata je jeho snom aj banské múzeum v obci.

Záhrada je plná nádob s horninami. Stoja tu premývačky, sušičky, fúriky a nádoby plné zeminy, hornín, vody a všelijaké iné zariadenia.

V laboratóriu prerobenom zo starej stajne sú po stenách skrinky plné chemikálií, mlynčeky a váhy na zeminu, všadeprítomné minerály a kamene. Je tu plno hadíc, hadičiek, reflektorov, laboratórneho skla. Aj starožitná zdobená liatinová piecka.

„Robil som si aj analýzy. Som presvedčený, že okolie Zlatej Bane je, čo sa týka zlata, detailne zmapované. Dokázateľne je tu 15 ton zlata. Jeho hodnota je zhruba 750 miliónov eur. Vyžaduje to však náročnú technológiu a hlavne politickú vôľu,“ dodáva Ľubomír Konkoľ.

Z vody pri halde by ste mohli rovno nabíjať autobatérie, koncentrácia ťažkých kovov sa v nej ani nedá zmerať. Nikdy sa tu nič nesanovalo ani nečistilo.

Kvôli ohrozeniu životného prostredia sa Konkoľ obrátil už aj na banský úrad a ministerstvo životného prostredia.

„Hovorí sa teraz o PCB látkach v Strážskom. Ja tvrdím, že jedna z najväčších záťaží na Slovensku je halda v Zlatej Bani. 30 rokov vyteká ortuť priamo do priehrady na Sigorde. A všetko to spôsobil štát.“

Vznikla počas dvadsiatich rokov prieskumných vrtov, ktoré robil štátny podnik Geologický prieskum Spišská Nová ves.

„Z vody, ktorá tam stojí, môžete rovno nabíjať autobatérie, koncentrácia ťažkých kovov v nej sa ani nedá zmerať,“ tvrdí Konkoľ.

„Halda bola vyťažená a nespracovaná. Všetko to tam takto zostalo dlhé desaťročia. Nikdy sa tu nič nesanovalo ani nečistilo. Do potoka tečie kyselina sírová, oxid siričitý, oxid železitý. Ťažké kovy, ortuť, zlato, striebro, olovo, zinok, kadmium, arzenit aj sulfidy. Všetko to končí v rekreačnej oblasti v priehrade.“

Konkoľ sa kvôli tomu obrátil aj na novú vládu a ministra životného prostredia Jána Budaja.

„Navyše tu fungujú rôzne špekulatívne firmy, ktoré kúpia licenciu na ťažbu za 300 eur a potom od vás, ak chcete ťažiť, pýtajú milióny. A nepohnete sa. Jednoducho vydierajú. A sú to ľudia, ktorí ani nevedia, ako vyzerá baňa,“ dodáva.