Možno aj vy ste dnes stretli v košických uliciach auto s nadpisom "Preplávala som La Manche". Za jej volantom v takom prípade sedela jediná Slovenka, ktorá má na takýto status nárok.
43-ročná diaľková plavkyňa Zuzana Jusková vstúpila do histórie, keď v čase 11 hodín a 16 minút preplávala ako prvá žena spod Tatier slávnym prieplavom. Napriek obrovskému úspechu z nej pri našom rozhovore sálala pokora, ktorá potláčala oprávnenú hrdosť na jedinečný výkon.
Pani Jusková, uvedomili ste si už vlastne, čo ste to v prieplave La Manche dokázali?
Zatiaľ ani veľmi nie. Cítim vďačnosť i hrdosť, ale stále mi úplne nedošlo, čo sa to vlastne podarilo. Už je to však na spadnutie.
Spamätalo sa už z tohto výkonu samotné telo?
Ale áno. Samozrejme, pár dní po preplávaní La Manche prišli bolesti a svalovica, ale to k tomu patrí. Teraz je to už opäť v poriadku.
Stihli ste už odpovedať na všetky gratulácie, ktoré vám ľudia adresovali?
Priznám sa, že ani nie. Telefón mi neustále vyzváňal a pribúdali v ňom esemesky. Ak som niekomu neodpovedala, tak sa ospravedlňujem. Ďakujem všetkým za podporu.
Vráťme sa však na začiatok. Kedy vo vás skrsla myšlienka preplávať La Manche?
Veľmi dávno. Plávala som od malička a o možnosti preplávania La Manche som počula prvýkrát asi ako štrnásťročná. Už vtedy sa mi to zapáčilo a povedala som si, že to raz musím dať.
Od myšlienky k realizácii teda pretieklo Hornádom veľa vody. Ako prebiehala záverečná príprava?
Pravidelná príprava na La Manche trvala približne dva a pol roka. Práve pred dva a pol rokmi totiž odobrili moju žiadosť o preplávanie prieplavu. Už vtedy mi povedali, že mojim termínom bude rok 2017, niekedy v auguste.
Nie je to teda tak, že človek príde na breh prieplavu a prepláva na druhú stranu. Ako vlastne prebieha taký proces?
Najprv podáte žiadosť na plaveckú asociáciu Channel Swimming Association. On vás zaradia do poradia a potom ponúknu termín. Ak súhlasíte, môžete sa začať pripravovať. Ak nie, počkáte si na ďalší termín.
Ako ste sa pripravovali na svoj veľký výkon?
Zimná príprava prebiehala v bazéne. Tam išlo o menší počet kilometrov, ale o to intenzívnejších. Počas jari, leta a jesene som chodila trénovať na Bukovec, Liptovskú Maru a absolvovala som aj sústredenia pri mori.
Prieplav La Manche má 36 kilometrov. Aké porcie si vyžadovala príprava?
V bazéne som naplávala mesačne okolo 120 kilometrov a na otvorenej vode to bolo 180 až 190 kilometrov.
V takýchto prípadoch to spravidla nejde bez rád odborníkov. Kto vám pomohol najviac?
V prvom rade tréner Vladimír Mravec. Je to Košičan, ktorý však žije v Austrálii a špecializuje sa na podobné plavecké výkony. Dôležité boli aj rady od prvého Slováka, ktor preplával La Manche - Zoltán Makai.
Práve jeho čas ste napokon prekonala o šesť minút. Nevyčítal vám to?
Naopak, mal z toho úprimnú radosť. Videl moje tréningy a veril mi, že na to mám.
Viete o nejakých nasledovníčkach, ktoré by sa chystali do vĺn La Manche?
Zatiaľ nie. V tejto chvíli sa nečrtá žiadna žena, ktorá by to chcela skúsiť. Verím, že sa ženy vzchopia a niektorá ma raz o môj rekord pripraví.
Do vôd La Manche ste sa pustili v stredu o piatej ráno. Bol to pevne stanovený čas štartu?
Nie, my sme tam pricestovali už o pár dní skôr. Štartuje sa z Doveru a tam som si v rámci tréningov zvykala na studenú a slanú vodu. Každý večer sme sa hlásili pilotovi, že sme tam. Vždy sa čaká na vhodné podmienky. Pilot musí poznať moju hodinovú rýchlosť a podľa toho si vypočíta správny čas. Je rozdiel či to zvládnete za 11 hodín, alebo 15 hodín. Ak je pre tento časový úsek relatívne dobré počasie, tak vás pustí do vody. V mojom prípade to bolo tak, že som dostala povolenie, ale pilot avizoval zhoršenie počasia a mala som sa preto poponáhľať.
Čo bolo pre vás najťažšie?
Práve to čakanie na štart. Okrem toho samozrejme prúdy a soľ. Slaná voda nepríjemne štípe a práve preto som mala telo natreté lanolínom. Ten ma nemal chrániť pred chladom, ale práve pred odieraním pokožky pod pazuchou, na krku a podobne.
A čo tvár?
Ústa, uši a pokožka na tvári ma nepríjemne štípali. Hlavne na druhý deň boli bolestivé na každý dotyk, ale ústa som cítila už vo vode.
Nemali ste chuť vzdať svoj pokus?
Ani na okamih. Iste, boli chvíle, kedy ma boleli ruky a ramená. To však bolo len o dohovore medzi hlavou a bolesťou.
Došlo aj ku kontaktu s morskými živočíchmi?
Medúzy ma sprevádzali po celý čas. Bolo to veľmi nepríjemné, pretože ja nemám rada žaby, hady a podobné živočíchy. Rukou som niekedy doslova zahrabala do skupiny medúz a keď si na to spomeniem, tak sa mi robí ešte aj teraz husia koža. Ukázali mi, kto je tam pánom. S tým však nenarobíte nič. Medúza vás popŕhli a idete ďalej.
Ako prebiehalo dopĺňanie živín?
Kŕmenie prebiehalo každú pol hodinu. Vzhľadom na zákaz dotyku a kontaktu s loďou mi podávali pomocou tyče jedlo a pitie. Všetko to bolo v tekutom stave a boli to hlavne cukry, iontové nápoje a energetické gély.
Prečo ste si do studenej vody neobliekli neoprén?
To je striktne zakázané. Môžete mať plavky, čiapku, okuliare a kto chce, ten aj štuple.
Komplikovala vám život lodná premávka?
Všetko to samozrejme prebiehalo za plnej premávky. Plavec má však najvyššiu prednosť a veľké tankery brzdili už 15 až 20 kilometrov vopred. Vedeli, že tam bude taká malá sprievodná loďka, pri ktorej som ja. Jasné, že som sa tých veľkých lodí bála, ale boli odo mňa našťastie ďaleko. Príjemné to však nebolo.
Zažili ste ten "Kolumbusovský" pocit šťastia z prvého pohľadu na pevninu?
Breh zbadáte približne v polovici. A potom ho sledujete ešte päť hodín. Ale bolo to príjemné. Videla som, že Anglicko je za mnou a hľadím do Francúzska. Ostávalo už len tých päť hodín.
Aké to bolo po vystúpení na breh? Nasledovala oslava?
Vrátili sme sa do Anglicka a nasledoval povestný prípitok šampanským. Hneď potom sme však išli spať. Bolo to totiž nesmierne únavné.
Dala by ste sa na to ešte raz?
Jednoznačne! Určite áno.
Máte v hlave nejakú novú plaveckú výzvu?
Mám, je ním Gibraltar. Na to sa však tiež čaká veľmi dlho. Všetko mimo La Manche je už ale malinou. Sú to kratšie trate v teplejšej vode. To by už teda nebolo také hrozné.
Autor: KOŠICE ONLINE