Je krásna, ale aj pošliapaná, pohostinná, ale aj nehostinná, vyspelá, no na druhej strane nerozvinutá.
Mnohí z nás ju poznajú iba z nákupov, len z pochybného rozprávania iných. Mnohí z nás ju navštívili niekoľkokrát a predsa nevedia, aký poklad mali na dosah. Mnohí z nás boli jej hosťami a odniesli si z nej naoko značkové oblečenie či tri kilá cukríkov, prípadne cigarety, alkohol alebo benzín v nádrži.
Možno, že už tušíte, že reč je o Ukrajine – štáte, ktorý je známy nízkymi cenami a v posledných rokoch vojnovým konfliktom na jeho východe. Osobne som mal možnosť navštíviť túto nádhernú zem niekoľkokrát, no spočiatku som bol tiež „len“ turista, ktorý si odnášal „len“ tovar. Táto krajina ponúka oveľa viac, ako produkty spotrebného charakteru. Ukrajina je krásna, ale aj pošliapaná, pohostinná, ale aj nehostinná, vyspelá, no na druhej strane nerozvinutá. Poďte sa teda so mnou pozrieť, ako môže vyzerať taký menší trip Košice – Užhorod – Ľvov.
U-krajina. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že by táto krajina mohla byť pomenovaná podľa jej tvaru a písmena U? V skutočnosti to tak, samozrejme, nie je. Prvá zmienka o tomto názve siaha približne do 15. storočia a slovo ѹкраина (ukrajina) sa používalo všeobecne pre pohraničie a taktiež môže znamenať označenie konkrétneho územia alebo etnonymum Ѹкраинѧнѣ (Ukrainjanje).
Žiguli je večné
Prvýkrát som mal možnosť poriadne sa nadýchnuť kultúry tejto krajiny približne v rovnakom čase pred rokom. S partiou kamarátov sme sa rozhodli, že sa vydáme na dobrodružnú cestu, niekde do nepreskúmaného územia. Mali sme na to viacero dôvodov, či už to bola inšpirácia pre náš študentský časopis, stmelenie kolektívu alebo jednoducho zresetovanie si hlavy, resp. aspoň čiastočný útek od povinností. Po viachodinovej zastávke na hraniciach bol môj prvý kontakt s touto krajinou, ako inak, s mestom Užhorod a pre mňa stále krásnym autom – žiguli.
Mal som pocit, ako keby som sa vrátil do časov, ktoré som nezažil a predsa mi niekoľkominútová jazda v tomto vozidle lichotila. V Užhorode sme dlhší čas čakali na vlak, tak sme sa rozhodli, že si pôjdeme zmeniť peniaze, preto sme zvolili tradičný spôsob sociálnej komunikácie a oslovili sme človeka na ulici s prosbou či by nám nevedel povedať, kde sa nachádza zmenáreň s dobrým kurzom. Boli sme prekvapení, že mladý chalan, približne v našom veku rozpráva plynulou angličtinou s ukrajinským prízvukom. Valerij bol dokonca taký ochotný, že nás zaviedol do podniku, kde sme sa mohli občerstviť a bol to práve on, kto nám vybavil cestu taxíkom do zmenárne.
Stále sa hovorí o tom, aký je prvý dojem dôležitý. Práve Valerij u mňa dosiahol povedomie, že ľudia na Ukrajine sú veľmi pohostinní. Aj keď to bol prvý človek, s ktorým sme prišli do kontaktu, od tohto momentu sme sa nestretli s nikým, kto by nám odmietol pomôcť. Možno ide o náhodu, možno sme mali jednoducho šťastie, možno si myslíte, že preháňam a hovorím o utópii, no tento človek – Valerij mal určite svoj program a svoje povinnosti, ale obetoval ich a pomohol nám tak, ako už v súčasnej dobe nie je zvykom.
Nezabudnuteľná cesta
Po niekoľkohodinovom čakaní v Užhorode sme konečne nastúpili do vlaku – smer Ľvov. Aj keď sú tieto dve mestá vzdialené približne 270 km a cesta autom môže trvať okolo troch a pol hodiny, my sme išli nočným vlakom dvakrát dlhšie. Vagón vyzeral ako z doby, v ktorej žila Anna Karenina. Širokorozchodná koľaj pridávala na mohutnom vzhľade vlaku. Cestovné lístky ukazujete ešte pred nástupom do dopravného prostriedku, v ktorom máte pocit, že vás zavedie do minulosti. Klasické „štiknutie“ dokladu a prísny výraz rušňovodiča pridávajú na vážnosti tejto ceste. Vo vnútri už čaká milá sprievodkyňa, ktorá vám ponúkne staré perové periny a plachtu za smiešny poplatok. Keď sa obzriete okolo a všimnete si gumené lôžka, zistíte, že ich s určitosťou budete potrebovať. Nevoňali ideálne, no vždy lepšie, ako mať priamy kontakt s takýmto typom postele. Postupne si zvyknete na vôňu, jazdu, spolucestujúcich či "zlatý" záves na okne vo vlaku, ktorý vás príjemne kolíše a uspáva.
Svet je kniha a tí, ktorí necestujú, čítajú iba jednu stranu
Po strastiplnej ceste vlakom nás v Ľvove niečo po šiestej ráno čakala Iryna – naša spolužiačka, ktorá študovala na výmennom pobyte v Košiciach jeden akademický rok. Tejto osobe vďačíme azda za všetky zážitky a skvosty, ktoré sme videli. Priblížila nám nielen pamiatky samotného mesta, ale aj jeho históriu a tzv. skupinu Banderovcov.
Ľvov nás v prvých minútach upútal najmä preplnenými malými žltými staršími typmi MHD. V našej skupinke sa zrodila myšlienka, že Radim Jančura (majiteľ spoločnosti Regiojet, pozn. autora), mohol farbu svojich dopravných vozidiel obkukať práve od našich východných susedov.
V najväčšom meste západnej Ukrajiny je naozaj veľa možností, na čo sa pozerať od historických katedrál až po rôzne putiky. V užšom centre môžete napr. navštíviť miestnu kaviareň, kde priamo pražia kávu a vyrábajú aj miestny likér tzv. kavivku či pivné divadlo, v rámci ktorého si môžete vypočuť koncert tradičného orchestru pri vychutnávaní domácej značky piva.
Okrem iného môžete navštíviť aj pravú ľudovú reštauráciu, ktorá má priestory v útrobách mesta a výnimočnú atrakciu na streche – guľomet z druhej svetovej vojny. Pre ukrajinskú gastronómiu je typické podávanie jedál s kôprom. Ten sa nám ušiel azda do každého jedla či už to boli šaláty alebo v stánku kúpený hamburger. Širšie centrum mesta je celé pokryté kamennými kockami, čo si uvedomíte hneď, ako tam prídete autom, prípadne sa rozhodnete požičať si skúter na obhliadku okolia.
Ukrajina v sebe ukrýva oveľa viac, ako len lacné cigarety a správy z Donbasu. Je kultúrnou krajinou, v ktorej nájdete množstvo pokladov, našťastie - nie tých materiálnych. Do Ľvova som sa tento rok vrátil po druhýkrát a musím povedať, že to prvotné nadšenie zo mňa neopadlo. Možno je to preto, lebo mám vždy so sebou správnych priateľov, s ktorými vždy zažívam nezabudnuteľné zážitky a inak to nebolo ani tentoraz, no to je už iný príbeh...
Autor: FRANTIŠEK BALÁŽ