Kroky, klopkanie, svetielka: Duchovia gelnických baní stále žijú. Opustené štôlne zachraňujú nadšenci

História slovenských baní je stovkami kilometrov štôlní a šácht prepletená s tajomnými príbehmi o permoníkoch, trpaslíkoch a škriatkoch. Vo folklóre sú to bytosti, ktoré obývali a strážili bane. Slovo permon je odvodené z nemčiny. Znamená banský mužíček.

Permoníci majú veľkú hlavu, tvár s dlhou bradou, široké plecia a krátke nohy. Sú oblečení ako baníci a v ruke nosia lampáš, lucernu či svetlo. Ak sa objavia, ohlasujú nešťastie. Ale môžu predznamenať tiež nájdenie žily drahého kovu. Ak ich počujete pracovať, budete mať šťastie.

Ak baník stretol permoníka, musel ho pozdraviť hlasným, ráznym a okamžitým pozdravom: „Zdar, Boh!“. Keď sa mu však permoník postavil do cesty a odmietol uhnúť, vtedy ho musel podliezť pomedzi nohy. Baníci si získavali ich priazeň rôznymi darmi a obetami. Nazlostiť ste ich mohli tak, že ste v bani pískali a robili hluk. Alebo nerešpektovali ich príkazy a zákazy.

„Jeden starý baník mi rozprával príbeh, ktorý sa tradoval tu neďaleko. Zo štôlne menom Ján Krstiteľ v baniach na Slovenských Cechoch blízko Gelnice vychádzal počas Svätojánskej noci duch baníka s koňom,“ začína Štefan Slivenský (29) rozprávať o záhadách a tajomstvách spojených s miestnymi baňami a štôlňami.

„Tu v okolí Gelnice ešte žijú starí banskí harcovníci, ktorí toho v baniach odpracovali a prežili naozaj dosť. Veria v nadprirodzené prejavy baní. Hovoria o tajomných krokoch, ktoré počuli, o klopkaní, o rôznych svetielkach v banských chodbách. Ešte viac takýchto príbehov je v banskej oblasti pri Banskej Štiavnici,“ pokračuje Štefan.

„Ak ste sa v bani s niečím stretli, tak to ani tak neboli nejakí mužíci či permoníci, ale práve zvukové alebo vizuálne vnemy. Treba si uvedomiť, že stará baňa je neustále pracujúci, živý zemský organizmus“.

„Horniny a skaly sa hýbu a odpadávajú. V šachtách a štôlňach kvapká voda. Vznikajú tam určité typy ozvien. A hlavne je tam tma. Takže v spojení s ľudskou fantáziou a predstavivosťou mohli baníci zažiť, vidieť a počuť všeličo,“ vysvetľuje banský profesionál geológ.

Je to zvláštna magická krása. Čokoľvek robíte, v bani je to úplne iné. Robota tam má iný význam, iný zmysel. Už len tým, že na povrchu sa nikdy nemusíte pozerať, či vám niečo nespadne na hlavu.

Banský profesionál a geológ pochádza z Gelnice. V minulosti slávnom meste, utopenom v okolitých horách Slovenského rudohoria. Tu vyštudoval gymnázium. V Košiciach na Technickej univerzite potom banskú geológiu a geologický prieskum. Najprv pracoval pre mesto Gelnica, potom ako vedúci lomu na západnom Slovensku.

V roku 2019 sa do rodnej Gelnice vrátil. Zamestnal sa v 30 kilometrov vzdialenom kameňolome Olcnava. S partiou banských nadšencov trávi víkendy v štôlni Jozef. Starú a opustenú medenú baňu prednedávnom sprístupnili. Jej tajomstvá, minulý život a zabudnuté dedičstvo pomaly odhaľujú pre verejnosť aj turistov.

„Už ako mladí chalani sme preliezali všetky tunajšie kopce, hľadali sme staré bane a dokumentovali ich. Celé toto mesto, jeho genius loci, jeho krásne okolie a hory. Historická a banícka tradícia ma ovplyvnili tak, že som to vyštudoval. A venujem sa tomu aj pracovne,“ začína tajomný príbeh gelnickej medenej bane Štefan Slivenský.

Keď mesto Gelnica prejavilo záujem o sprístupnenie štôlne Jozef, dobrovoľníci okolo Štefana neváhali, vrhli sa do projektu naplno.

„Vybavili sme všetky potrebné povolenia na banskú činnosť a baňu sme sprístupnili oficiálne. Dnes je štôlňa Jozef už otvorená, sprístupnených je 300 metrov a pracujeme na tom, aby sme postupne verejnosti odhaľovali viac a viac."

„Minulý rok sme vyčistili ďalšiu slepú chodbu, v časti hlavného prekopu sme postavili výdrevu. Ovplyvnila nás však pandémia aj nedostatok financií. Plánujeme ale založiť občianske združenie. Budúci rok by sme ju chceli otvoriť naplno,“ vysvetľuje.

Štôlňa Jozef bola jedná z mnohých gelnických banských štôlní, ktorá otvárala žilu medených rúd, takzvanú gelnickú žilu. Pôvodne bola projektovaná a razená ako odvodňovacia štôlňa.

„To znamená, že v úrovni terénu bola vyrazená čo najnižšie. Tak, aby podfárala všetky vyššie položené bane na tejto žile. Aby ich postupne odvodňovala a privádzala do nich čerstvý vzduch. Takéto dlhé odvodňovacie chodby sa volajú „dedičné štôlne“. Práva na nich sa dedili z pokolenia na pokolenie. Zároveň sa razili veľmi dlhú dobu. Aj niekoľko generácií,“ hovorí Štefan.

Baníci v gelnickom podzemí v minulosti nebojovali iba s časom, stupňom vtedajšej techniky a poznania, ale aj s vodou, živlami, tvrdosťou horniny a rôznymi tektonickými poruchami. Museli riešiť aj to, ako chodby podopierať, vystužovať a stabilizovať. A ako z nich materiál dostať von.

„V 15. a 16. storočí sa rúbalo ručne, iba pomocou želiezka a kladiva. Bolo to veľmi zdĺhavé a náročné. Neskôr, v 18. storočí, sa štôlňa Jozef razila aj pomocou čierneho pušného prachu. Gelnica bola oddávna predurčená na ťažbu strieborných a medených rúd. Meď bola rozšíreným materiálom, striebro sa vysoko cenilo. V novších časoch sa už ťažila iba železná ruda,“ pokračuje inžinier.

Dnes sa už v okolí Gelnice neťaží. Na Spiši prednedávnom zavreli jednu z posledných baní na sadrovec. Baňa Jozefka ukončila svoju činnosť v druhej polovici 19. storočia. V tomto období baníctvo na Gemeri a Spiši pomaly zaniká.

„Celú štôlňu zatopili a zavalili. V 50. rokoch minulého storočia ju komunisti znovu otvorili. Kvôli geologickému prieskumu. Poslednýkrát bola prístupná v 80. rokoch minulého storočia. Jozefka sa vtedy vyčistila a zabudovala do novej výstuže. Prvých 500 metrov sa prebudovalo a chodba sa rozšírila. Vyrazil sa z nej aj vetrací komín do inej bane Krížová, v ktorej vtedy tiež aktívne prebiehal geologický prieskum,“ hovorí Slivenský.

Veľa vecí museli konzultovať so starými baníkmi. V Gelnici ich zostalo už len niekoľko. Mladých nadšencov veľa naučila samotná baňa.

„Aj keď nás dohromady nie je viac ako päť, klasická „baníčina“ – banícka robota v podzemí – je pre nás pasia. Veľmi nás to napĺňa a baví. Čistíme, zmáhame, opravujeme výstuže, staviame nové. Zároveň robíme aj niečo pre mesto. Pre zachovanie baníckej tradície. Viete, nadšencov dnes nie je veľa. Býva to tak, že nakoniec to robí iba pár dobrovoľne povolaných,“ smeje sa Štefan.

„Je to zvláštna magická krása. Čokoľvek robíte, v bani je to úplne iné. Robota tam má ešte iný význam a iný zmysel. Už len tým, že na povrchu sa nikdy nemusíte pozerať, či vám niečo nespadne na hlavu. V bani musíte rozmýšľať vo všetkých dimenziách a smeroch. Dávať si pozor pod nohy, vedľa seba, ale hlavne nad seba. Má to svoje čaro, preto to milujeme.“

V Gelnici nikdy nebol ľahký život, hovorí banský nadšenec. Vždy to bolo hlavne o poriadne tvrdej robote. Je to tak dodnes. To je jedno, či v bani, v hute, pri výrobe uhlia, na hámroch alebo v lese, tvrdí Slivenský.

„Dnešný život mladých je o Facebooku, Instagrame, lajkoch, displejoch. O virtuálnych veciach. No baňa zostane vždy baňou. Rizikom, nebezpečím, ťažkou chlapskou robotou. Surovou krásou. Ľudí, čo robia v bani, to spojí. Je to jednoducho absolútne reálne. V bani nemôže nikto byť individualista. Ľudia tam nemajú čas myslieť na hlúposti.“

„Hovorí sa, že každý chlap si musí nájsť svoju jaskyňu, do ktorej sa niekedy od všetkého utiahne. Pre nás je tou jaskyňou naša baňa,“ vysvetľuje.

My Európania sme najnáročnejší, čo sa týka spotreby a konzumu. Na druhej strane, najviac znečisťujeme životné prostredie. Ľudia si ale musia uvedomiť, že takto to ďalej fungovať nemôže.

Zásoby rúd sú tu stále, no vzhľadom na súčasnú technológiu, ekonomiku a situáciu na trhu je ich ťažba dnes nevýhodná. Muselo by sa ťažiť náročným hlbinným spôsobom.

Zatiaľ čo tunajšie zásoby sa odhadujú na milióny ton, vo svete sa dnes rudy ťažia obrovskými povrchovými baňami. V ložiskách, ktoré majú rádovo desiatky miliárd ton.

„Baníctvu dnes nepraje ani spoločenský diskurz. Ľudia sú odtrhnutí od prapodstaty. Už zabudli na to, že hodinky, mobily, okuliare a autá sú z materiálov, ktoré museli byť niekde vyťažené. Dediny a mestečká boli predtým rady, že majú baňu. Alebo nejaký hámor – dielňu na spracovanie železa a ocele, ktoré ich živili,“ vysvetľuje banský inžinier.

„Pritom modernými technológiami vieme dnes ťažiť s minimálnym dosahom na životné prostredie. My Európania sme najnáročnejší, čo sa týka spotreby a konzumu. Na druhej strane, najviac znečisťujeme životné prostredie. Ľudia si ale musia uvedomiť, že takto to ďalej fungovať nemôže,“ hovorí.

Pre Štefana a jeho banskú partičku je okrem Jozefky veľkou výzvou ešte jedna gelnická baňa. Volá sa Krížová, v jej podzemí bolo veľké vodné koleso poháňané vodou. Z neho bol urobený náhon na čerpacie a ťažobné zariadenie.

„Podľa svedeckých výpovedí by táto komora stále mala niekde stáť. Dúfame, že sa nám ju podarí znovuobjaviť,“ dodáva Štefan Slivenský.