Prestížna Tour de France patrí počas posledných troch týždňov medzi hlavné témy pivných debát. „Ten Sagan je len trochu ošúchaný a už nevládze šprintovať“, hovorí jeden. „A ako to tí cyklisti trénujú, keď stratia v jednom kopci pol hodinu?“ pridáva výčitku voči borcom v sedle druhý.
Nuž, pred televíznou obrazovkou to naozaj vyzerá jednoducho. Ak sa však chce človek vcítiť do obrovskej námahy, ktorú muži z pelotónu deň čo deň odvádzajú, potrebuje vysadnúť na bicykel a vyskúšať si vlastnú „etapu“.
Tí, čo ma poznajú vedia, že na bicykli som prakticky každý deň. Nájsť si však čas na dlhšiu cyklotúru mi však robí problém. Poznáte to – práca, rodina, počasie. V piatok to konečne vyšlo a tak som si povedal, že to musí byť aspoň „stovečka“. A napokon aj bola. Keď som si po návrate domov zapínal televízor a začal sledovať trápenie profesionálov na legendárnom Tourmalete, vytriasal som z nôh presne 100,28 km. Ak máte chuť dopriať si podobný výletík spojený s návštevou dvoch krajín, dvoch hradov a kúpania vo dvoch jazerách, tak pokojne čítajte ďalej.
Z pohľadu zážitku bol určite najhorší prvý úsek, čiže vytrmácanie sa z Košíc do oblasti s menšou premávkou. Aj preto som si po štarte z KVP zvolil dlhšiu trasu cez mesto a cyklochodník popri Hornáde, ktorým sa cez populárnu Letnú záhradku na Jazere dostanete priamo do Krásnej. Nižná Hutka, Nižná Myšla, Ždaňa a je to tu – konečne pokoj. Premávka utíchla a prichádza prvá drina spojená so stúpaním na hraničný kopec nad Skárošom. Spríjemniť si ho môžete návštevou pamätníka hrdinov druhej svetovej vojny obkoleseného tankami a delami.
Míňam niekoľko áut hubárov odstavených v lese a nasleduje zjazd do maďarskej Holloházy. Skupinka dôchodcov križujúca cestu do múzea slávneho porcelánu ma núti zastaviť a aspoň si tak dôslednejšie pozriem fabriku, z ktorej prúdia do celého sveta porcelánové skvosty.
V druhej časti rozťahanej Holloházy poteší cyklistu parádny cyklochodník, ktorý ma privádza až takmer do dediny Füzérkomlós. Na jej konci schádzam bočím doľava na ďalší cyklochodník, ktorý vás po modrej značke privedie priamo na hrad Füzer. Čaro tejto cestičky umocňuje pohľad na snehobiely hrad, ktorý máte neustále pred očami. Tri kilometre a ste priamo pod ním. Ak by ste sem prišli autom, pripravte si 300 forintov na parkovné a ďalších pár stovák na vstupné. To je však v tomto prípade na mieste. Maďari totiž na rozdiel od nás nečakali, kým im hrad spadne a vybudovali ho prakticky nanovo. Poviem vám, za pár rokov prešiel Füzer vár neskutočnou premenou. Na bicykli k nemu mierim rok čo rok už vyše dekády a v minulosti to bola klasická ruina, akých máme na východnom Slovensku dvanásť do tucta. Namiesto počúvania rečí pamiatkárov o nevyhnutnosti zachovania status quo a čakania na totálny rozpad, si však naši južní susedia vyhrnuli rukávy a nenápadnú hrad premenili na skvostnú dominantu, ktorá svieti na kilometre ďaleko.
Ešte jedno pivko za 260 forintov (iste, som na bicykli, takže ide o pivko nealkoholické a milá slečna čašníčka sa našťastie zľutovala aj nad mojimi eurovými mincami) a ide sa ďalej. Vďaka kombinácii tiahleho kopca a nemilosrdného slnka sa zo mňa leje pot ako z galejníka a ďalším cieľom tak nemôže byť nič iné, než čarovné jazero Izra.
Návrat na Slovensko vedie cez dedinu Pusztafalu, na konci ktorej sa cesta mení na ďalšiu cyklotrasu. Hneď na úvod desaťstupňová stena, ale potom si už vychutnávate lesnú cestu v príjemnom chládku (tento úsek však ako jediný nemôžem odporučiť cestným bicyklom). Csókolom, csókolom, vymeníme si pár pozdravov so skupinkou maďarských turistov a už sa medzi stromami rysuje prvá z mnohých chatiek na brehu Izry.
Pivo číslo 2 (áno, áno, zase ten presladený birel) a ide sa do vody. Poviem vám, takú slasť som nepocítil ani počas nedávnej dovolenky v Chorvátsku. Kúzelné jazierko má síce vodu hnedú ako kožuch medveďa, no keď sa v nej čvachcú malé Maďarčatá, tak preto by som nevyužil šancu odsoliť sa aj ja? Pri chilloute v strede jazera si uvedomím, že z brehu voľajako zmizli loďky, ktoré sme si tam s deťmi požičiavali ešte pred pár rokmi. Slávu Izry pripomína aspoň informačná tabuľa, ktorá upozorňuje na návštevu Juraja Gagarina v chatke číslo 5. Domáci sa to zrejme snažia pripomenúť turistom aj toaletami, na ktorých azda od Gagarinovej návštevy vymenili len stojany na mydlo. Celkovo má človek na Izre pocit, že tam zastal čas, ale všetko to našťastie vynahradí idylické jazierko zasadené do hustého lesa. Malebnú Izru jednoducho nemožno nemilovať, z pohľadu jej rozvoja má však jednoducho smolu, že sa nenachádza o pár kilometrov južnejšie. Na druhej strane hranice.
Trenírky mi však už ako tak obschli a ide sa teda ďalej. Po pohodovom dvojkilometrovom stúpaní nasleduje úžasný, vyše desaťkilometrový zjazd na naozaj slušnom asfalte cyklotrasy (dávajte si však pozor, pretože je to zároveň cesta pre autá). Späť do rušnej reality sa vraciam tesne pred obcou Slanec a hoci som si povedal, že po návšteve Füzera si nebudem kaziť dojem, smerujem predsa len k tej našej nádhere, ktorá už pohromade drží iba na dobré slovo. Snáď tade nepovedie spanilá jazda harleyákov, pretože mám strach, že ak v Slanci vystrelia ich výfuky, tak máme po hrade.
Zo Slanca to už potom ide pekne rýchlo. Rákoš, Bohdanovce, Nižná Hutka a som späť v záhradke v Krásnej. Prechod cez lávku nad Hornádom a druhé pranie trenírok v jazere. Späť do mesta, kebab na Hlavnej a záverečná vychutnávačka na KVP. Zapínam telku a vidím, že hoci sa cítim vyžmýkaný ako vecheť školskej upratovačky, sú na tom aj takí, ktorí si dnes naložili oveľa viac. Sagan s vyplazeným jazykom, Alaphilippe definitívne potvrdzuje bodkovaný dres na Tourmalete a pred nimi ďalšia legendárna hora Aubisque. Ja už mám ale odrobené. Vykladám nohy na stôl a otváram plechovku s pivom. Konečne žiadna birelovská atrapa. Už dávno mi nechutilo tak ako dnes.
Autor: Peter Jesenský