Východoslovenská galéria v Košiciach si v tomto roku symbolicky pripomenula 150. výročie narodenia výtvarníka Elemíra Halásza-Hradila rozsiahlou monografickou výstavou. Podnetom k výstave však nebolo len samotné výročie, ale aj snaha odborných zamestnancov galérie podrobiť životy a tvorbu jednotlivých predstaviteľov Košickej moderny podrobnejšiemu výskumu.
Výskum života a tvorby Elemíra Halásza-Hradila začal v roku 2021 nadobudnutím kontaktov na jeho priamych potomkov, ktorí desaťročia starostlivo uchovávali umelecké diela po svojom „dědečkovi“, ako ho láskavo nazývajú jeho vnuk žijúci v Prahe a vnučka žijúca v Budapešti. Vďaka veľkej ochote a dôvere rodiny mohol vzniknúť rozsiahly expozičný a publikačný projekt, ktorý verejnosti predstavil aj menej známe či neznáme diela a dokumentačné materiály.
Elemír Halász-Hradil sa narodil v roku 1873 v Miškovci. Rôzne okolnosti spojené s geopolitickými zmenami na začiatku 20. storočia ho priviedli do Košíc, kde sa nakoniec usadil a žil tu až do svojej smrti v roku 1948. Halász-Hradil bol v Košiciach známy ako vychýrený a vyhľadávaný portrétista. Získal aj niekoľko oficiálnych zákaziek od mesta Košice, napríklad pre mesto vytvoril reprezentatívne portréty mešťanostov či panoramatickú maľbu mesta Košice z východnej strany, ktorá dodnes zdobí priestory Radnice Starého Mesta.
Osobnosť Halásza-Hradila bola úzko prepojená s kultúrnym životom mesta. Pôsobil aj ako pedagóg, svoj talent odovzdával žiakom v Suchom mlyne, ktorý dnes poznáme pod názvom Rotunda na Zbrojničnej ulici. Tam mal aj svoj ateliér, do istej doby spolu so svojím kolegom Ľudovítom Csordákom. Halászove-Hradilove diela sa často vyskytovali na rôznych skupinových výstavách, najmä v medzivojnovom období vo Východoslovenskom múzeu, kde mal aj samostatnú výstavu. V roku 1908 dokonca vystavoval na veľkej Uhorskej výstave v Londýne, ktorá prezentovala viaceré výtvarné druhy a anglickej verejnosti predstavila umeleckú a úžitkovú produkciu z Uhorska.
Talentovaný výtvarník sa narodil ako Elemír Hradil. Jeho otec Václav Hradil pochádzal z Čiech a matka Magdolna bola rakúskeho pôvodu. V roku 1902 sa Hradil uchádzal o finančnú podporu vo forme štipendia grófa Andrássyho. Jeho priatelia mu poradili, aby si zmenil priezvisko tak, aby znelo viac „maďarsky“. K priezvisku Hradil si preto pridáva viac maďarsky znejúce „Halász“. Dnes nevieme s istotou potvrdiť, či tento akt zmeny priezviska mu naozaj pomohol toto štipendium získať.
Vďaka Andrássyho štipendiu sa však Halászovi-Hradilovi podarilo absolvovať študijnú cestu do Paríža, kde pobudol v rokoch 1902 – 1903. O svojom parížskom pobyte sa zmieňuje aj vo svojich memoárových denníkoch. Opisuje v nich svoje dojmy a pocity z Paríža ako kultúrnej metropoly, ale aj zážitky z akademického prostredia. Z jeho vlastných slov vyplýva, že cítil a zmýšľal veľmi nacionálne a hrdo sa hlásil k uhorskej štátnej príslušnosti.
Vo svojich spomienkových denníkoch Halász-Hradil opisuje aj svoje zážitky z prvej svetovej vojny. Nakoľko bol do vojny povolaný ako frontový maliar, mal priamu skúsenosť s hrôzami vojny a prešiel takmer všetky bojiská v Európe. Jeho úlohou ako zdatného umelca bolo dokumentovať spustošenú krajinu, pochody vojsk, vojenské ubytovne či iné vojenské operácie a udalosti. Zaujímavé je, že do kresieb a malieb vytvorených počas vojny Halász-Hradil nedáva pociťovať akúkoľvek emóciu. Diela z tohto obdobia majú vyslovene dokumentačný charakter a zachytávajú reálne udalosti. V roku 1918 boli jeho frontové kresby vystavené vo Vojenskom múzeu vo Viedni, za ktoré získal ocenenie Rádu Rytierskeho Kríža Františka Jozefa. Táto listina je súčasťou rozsiahlej písomnej pozostalosti autora, ktorú sa rodina v roku 2022 rozhodla darovať do Dokumentačného centra Východoslovenskej galérie.
Tvorba Elemíra Halásza-Hradila predstavuje zaujímavú syntézu umeleckých štýlov. Tá najviditeľnejšia je v jeho prijatí postimpresionistických tendencií a secesnej štylizácie. Z umelecko-historického hľadiska vytvoril Halász-Hradil tie najzásadnejšie diela na prelome 19. a 20. storočia, respektíve do roku 1918. „Dlhé“ 19. storočie malo pre Halász-Hradila priaznivé podmienky a vytvorilo viaceré príležitosti pre jeho umelecký vývoj. Ten sa začal ešte koncom 19. storočia jeho pobytmi v umeleckých kolóniách v Nagybányi a Szolnoku. Umelecké kolónie v tom čase navštevovali progresívne zmýšľajúci umelci z rôznych kútov Európy a boli mentálne vyhradení voči strohému akademizmu. Práve v kolóniách vytvoril Halász-Hradil svoje vzdušné „impresionistické“ krajiny slnečného svetla a tieňa. Umelecké kolónie dali umelcom možnosť tvoriť slobodne a vyzdvihovali sa v nich diskusie o modernom umení. Boli to kozmopolitné centrá umenia a kultúry.
Svoje ďalšie štúdiá si doplnil už v spomínanom Paríži, ďalej v Mníchove a Budapešti. Halász-Hradil bol svetobežníkom, ktorý sa stále rád vracal domov do Košíc. Bol to človek, ktorého dnes môžeme vnímať cez jeho odkaz stredoeurópskej identity. Človek, ktorý sa narodil v habsburskej monarchii, prežil jej rozpad, zobudil sa do nového štátneho útvaru a zomiera v roku komunistického prevratu.
Miroslav Kleban/Východoslovenská galéria