Svätý Otec bol pre neho veľkou oporou.
Tohtoročné veľkonočné sviatky poznačila správa o úmrtí pápeža Františka, ktorý zomrel deň po tom, čo v nedeľu (20.4.) udelil požehnanie Urbi et orbi, teda mestu Rím a svetu. Následne pozdravil tisícky veriacich zhromaždených na Námestí sv. Petra, kde sa prešiel v papamobile, odkiaľ mával ľuďom a požehnával deti. Svätý Otec nás preto opustil v čase, kedy to mnohí nečakali a verili, že sa po obojstrannom zápale pľúc čo najskôr zotaví.
Farár Farnosti Božieho milosrdenstva na košickom Sídlisku KVP Peter Sýkora počas pontifikátu pápeža Františka vyštudoval kánonické právo v Ríme a pôsobil vo vatikánskej diplomacii na nunciatúre v africkej Angole. V rozhovore pre Košice Online si okrem iného zaspomínal aj na osobné stretnutia so Svätým Otcom, ktorý mu bol veľkou oporou.
Vy ste sa s pápežom Františkom osobne rozprávali niekoľkokrát. Aké bolo vaše prvé stretnutie?
Mám dve skúsenosti prvého stretnutia. Jedno také ako celá cirkev, že som mal tú česť byť na Námestí sv. Petra, keď bol zvolený. Vtedy som bol na štúdiách v Ríme a mal som na návšteve moju sestru so švagrom. Pamätám si, že sme boli tak naschvál neďaleko Vatikánu, aby sme to v prípade bieleho dymu stihli. Boli sme vlastne v prvej línii hneď pod balkónom.
Vtedy ma zaujalo to stretnutie pápeža so svetom. Bola to pre mňa obrovská škola pokory, absolútnej ľudskosti a jednoduchosti. To bolo pre mňa najvzácnejšie. Jeho dôraz na modlitbu, ktorý vtedy dal, to, čo potom stále spomínal počas svojho pontifikátu: „Nezabúdajte sa za mňa modliť,“ tak on už vtedy poprosil, jednak za Svätého Otca Benedikta, ktorý bol už emeritom, tak sme sa modlili zaňho, a následne poprosil o modlitbu za seba. Modlitba ho stále niesla celý pontifikát. Uvedomoval si, že to nie je jeho dielo, ale nejakým spôsobom dielo Boha.
Osobné stretnutie, kedy som sa mohol s ním chvíľu rozprávať, bolo, keď bolo stretnutie rímskeho kléru v Ríme. Pápež dáva možnosť sa stretnúť svojim kňazom Rímskej diecézy, ale vtedy je možnosť ísť na tú audienciu aj pre všetkých študentov, ktorí tam študujú, tak som tam bol. Keďže nás nebolo veľa, tak každému dal možnosť aspoň mu podať ruku, predstaviť sa a povedať zopár slov. Cítil som vtedy takú zvláštnosť pápeža Františka, ktorú mnohí konštatujú, že mal taký vzácny dar byť v konkrétnom napojení na človeka. Hoci len na niekoľko sekúnd sa človek s ním stretol, ale bolo cítiť, že je tam vtedy pre vás, že sa pýta naozaj so záujmom kto si, odkiaľ si a ako sa máš – to boli také jeho typické otázky. To boli moje prvé stretnutia a potom prišlo viacero ďalších, veľmi vzácnych osobných stretnutí.
Aký bol podľa vás pontifikát pápeža Františka?
Veľmi rád na pápeža Františka spomínam, na stretnutia s ním, a vôbec na jeho pontifikát. Vystihuje to pre mňa obrovská ľudskosť a normálnosť. Jedným z najvážnejších záverov synody, ktorú otvoril, bolo, že buďme konečne v cirkvi normálni a nehrajme sa na nič a nerobme z toho firmu, kde sú šéfovia a poddaní, ale buďme normálne spoločenstvo okolo Krista. To bolo pre mňa to, čo pápež František stelesňoval – byť normálnym človekom. To, čo potom neskôr teológovia opisovali a vystihovali jeho myšlienky, bolo takým dodatkom toho, že bol hlavne normálny človek.
Celý pontifikát bol absolútne ľudský. Pre mňa, keď to môžem povedať tak teologicky, to bolo sprítomnenie Krista. Mám pocit, že cirkev trošku zabudla, často hlavne v hierarchii, na to, čo Kristus chcel mať v tom, keď urobil spoločenstvo, keď nás nejakým spôsobom zavolal k sebe a chce, aby sme boli s ním. Pápež František to veľmi dobre pochopil a chcel prízvukovať svetu, že sa vráťme ku koreňom cirkvi. Bol pre mňa Kristom modernej doby, zosobnením toho, čo Kristus bol ako absolútne nie iba Boh, ale človek. Keby nechcel byť Boh človekom, neprišiel by v Betleheme na tento svet, ale by zostal kdesi v nebi šéfovať, ale on chcel byť s nami. Pápež František nezostal šéfovať vo Vatikáne, ale chcel byť s nami a toto bolo také typické pre neho.
Aká bola vaša cesta do vatikánskej diplomacie a potom späť k pastorácii v Košiciach?
Pre mňa to bolo hlavne prekvapenie, lebo ja som študoval právo v Ríme. Tešil som sa naspäť na Slovensko, už to dokonca bolo dohodnuté a pánom arcibiskupom, že sa vrátim do Košíc. Vtedy prišla pozvánka z diplomatickej akadémie, aby som vstúpil do týchto služieb. Dodnes netuším, kto to navrhol, ako k tomu prišlo. Vnímam to ako Božie riadenie, ale netuším, kto za tým ľudsky bol. Tak som bol pozvaný a arcibiskup s tým súhlasil. Ja som už od začiatku povedal, že to necítim ako svoju službu preto, lebo som vnímal mojich kolegov, spolužiakov, ktorí boli diplomatmi. Vnímal som, že to bola viac politika ako kňazská služba, bolo to odrezanie od bežných ľudí, bolo to viac o papieroch ako o vzťahoch, a teda to som veľmi nechcel robiť, respektíve povedal som: „Pane Bože, ak chceš, že to mám robiť celý život, tak budem, ale povedz ty, čo chceš.“
Začala pre mňa veľká cesta hlavne rozlišovania Božej vôle. Popri tom, že som študoval v akadémii a robil som si ďalšiu formáciu a keďže nevedeli, čo so mnou, tak som ešte mal možnosť pracovať dva roky na protokole Svätého Otca, takže som pomáhal pápežovi priamo v prvej línii v Ríme. Tam som hlavne rozlišoval, čo Pán Boh so mnou chce. Toto bola moja cesta do diplomacie, keď som potom naozaj mal možnosť byť vo Vatikáne.
Po Vianociach ma pápež cez svojho predstaveného, vtedy ešte arcibiskupa, dnes už kardinála Becciua oboznámil s tým, že ma chce poslať do misie. Bol som za Svätým Otcom a oznámili mi, že idem do Angoly. Tak som naplno vstúpil do diplomatických služieb a bol som diplomatom Svätého Otca, sekretárom diplomatickej misie v Angole.
Keď som rozlišoval Božiu vôľu, to bolo pre mňa najzásadnejšie, tak pápež mi v tom bol veľkou pomocou, lebo v tých osobných stretnutiach mi stále ako jezuita pomáhal a ukazoval aj tie metódy ako na to, ako tú Božiu vôľu rozlišovať, a hlavne pre mňa bol veľkou oporou v tom, že povedal ako pápež, ako hlava cirkvi: „Ak ty rozlíšiš nejako Božiu vôľu, ja to budem musieť rešpektovať.“ Veľmi ma v tom povzbudzoval. Dokonca povedal, že málokedy v Ríme vidí, aby ktosi rozlišoval Božiu vôľu. To bolo pre mňa také vzácne a povzbudzujúce. Keď som to rozlišoval a cítil som v modlitbe cez tie všetky metódy, ktoré mi aj on radil, aj ďalší moji spovedníci, kňazi a priatelia, tak som zistil, že pápež je mi v tom veľkou oporou. Keď som mu jedného dňa prišiel povedať, keď som bol v Ríme, že som sa rozhodol odísť a že by som ho poprosil o uvoľnenie do diecézy, tak povedal, že on nemôže inak ako rešpektovať Božiu vôľu so mnou. Trvalo síce potom sedem mesiacov, kým mi napísal list, že ma uvoľňuje z diplomacie a dovoľuje mi vstúpiť naspäť do pastorácie v diecéze, a teda na KVP, ale bolo to silné pre mňa, že bol stále pre mňa obrovskou oporou v rozlišovaní Božej vôle, čo neskôr dal aj do procesu synody, na čo sa v cirkvi tiež, žiaľ, nejako zabudlo. Často si myslíme, že to je naše dielo, ale to je Božie dielo a pápež na to stále poukazoval.
Vnímate, že vám Svätý Otec nechal slobodu v rozhodovaní?
Absolútnu slobodu. Naozaj on v tom vôbec netlačil a učil tomu aj ďalších predstavených. Keď som sa rozprával s kardinálom Parolinom, lebo to bol jeden z mojich predstavených, tak on takisto povedal, že pápež rozhodol, že sa máš ty rozhodnúť, a tým pádom to bolo naozaj o mne. Takisto ďalšie, nazvime to, šarže v Ríme akceptovali to, že pápež rozhodol, že rozlišuj Božiu vôľu a bude to.
Sloboda v službe musí byť. To je také posolstvo, myslím si, aj teraz po jeho smrti pre všetkých, jednak biskupov, ktorí rozhodujú pre nás farárov, ktorí máme tiež istú kompetenciu vo farnostiach, že nerobiť zo seba šéfov, ale rozlišovať, čo Boh v tej komunite chce, lebo je to jeho farnosť, jeho diecéza, jeho cirkev.
Boli ste počas návštevy pápeža Františka na Slovensku akousi spojkou medzi našou krajinou a Vatikánom?
Nebolo to menovanie, lebo vtedy pomáhal, kto vedel. Ja som sa tak nejako nepísane dostal do zvláštnej pozície, lebo ľudia, ktorí to vybavovali v mene Svätej stolice, teda Úrad protokolu, to boli moji kolegovia z tých rokov vo Vatikáne. Hneď ma kontaktovali, keď mali tu prísť, a teda pomáhal som im v tých veciach na diaľku, keď bolo potrebné niečo tu na Slovensku. Zároveň pán arcibiskup ma poprosil o spoluprácu, takže vlastne za diecézu aj za slovenskú cirkev som tiež mal isté úlohy, ktoré som tu nejakým spôsobom pomáhal robiť. Bola to zvláštna pozícia, keďže som bol exkolega s ľuďmi z protokolu, a zároveň tu za slovenskú cirkev som pomáhal nejaké veci písať, vyjednávať, aby sa to dohodlo do detailov.
Bola to pre mňa veľká česť zaspomínať si na tie časy v Ríme, lebo už som tu bol farárom. Pamätám si, keď prišli moji kolegovia, tak to bolo veľa radosti už na letisku a potom tu v Košiciach, keď sme sa stretli na štadióne, na Luníku, keď sme to tu pripravovali. To bolo veľa spomienok, veľa krásnych vecí a veľa volania naspäť do Ríma, to bolo tiež také sympatické. Bol som z toho povzbudený. Snáď sme urobili dobrú robotu v príprave jeho cesty na Slovensko, všetkých príhovoroch, stretnutí a všetkého zorganizovania, ktoré sa tu podarilo.
Svätý Otec 4. júla 2021 oficiálne oznámil, že príde na Slovensko. Ako dlho trvali tie prípravy?
Vedelo sa, že chce prijať pozvanie, to sa tak šuškalo v Ríme, ale nebolo jasné ako. Vtedy v lietadle, keď letel domov, tak sa dohadovala návšteva v Budapešti, kedy mal ísť na Eucharistický kongres. Vtedy navrhol, nikto nevie dodnes, akým spôsobom, ale veríme, že z Ducha Svätého, že Bratislava nie je asi ďaleko. Vieme, že sa tam pýtal jedného slovenského kňaza, ako ďaleko je Bratislava a navrhol, že by sa to mohlo spojiť.
Nečakalo sa, že to budú až štyri dni. Myslelo sa, že to bude naozaj rýchla zastávka v Bratislave, že pozdraví Slovensko. Nakoniec sa z toho urobila väčšia slávnosť kvôli tomu, že biskupi žiadali Svätého Otca, či by nemohol zostať s nami aj na sviatok Sedembolestnej Panny Márie a osláviť to v Šaštíne. Keďže súhlasil, tak sa vyplnili pekne tie dni už doslova veľkou pastoračnou návštevou, čo bolo veľkou cťou pre Slovensko.
Boli to intenzívne prípravy. Keď si na to spomínam, tak to začalo hneď tým dňom, keď to oficiálne ohlásil. Začali hneď biskupi veľmi silno reagovať, samozrejme, vláda, prezidentka. Vatikán sa už ohlásil, čo všetko bude potrebné. Všetko sa riešilo. Bol tu technický staff, ktorý riešil pódiá, aby pápež všetko zvládol, samozrejme, ochranka, slovenská aj vatikánska, švajčiarska garda a všetky bezpečnostné zložky. Potom sa riešila na nunciatúre náplň toho stretnutia, to znamená, čo a kedy by mal povedať, aké stretnutia dať, kde sláviť svätú omšu, kde svätú omšu nesláviť. Jednoducho, všetky detaily, ktoré sa potom ukázali počas tých štyroch dní na Slovensku.
Stretli ste sa so Svätým Otcom priamo na Slovensku?
Bol som s ním viackrát počas jeho cesty na Slovensku, špeciálne v Košiciach, keď v seminári oddychoval, tak som tam mal možnosť byť prítomný. To bolo také milé stretnutie. Pamätám si dodnes na tie slová, keď sa ma pýtal, koľko rokov som už na Slovensku, to boli tri roky, tak povedal mi takú veselú vetu: „Tak už si si oddýchol, poď naspäť do Ríma.“ Povedal som mu, že takto to necítim, ale bolo to veľmi sympatické stretnutie.
Kedy ste sa videli naposledy s pápežom Františkom?
V máji minulého roka. To bolo pre mňa silné. Boli sme v Ríme na stretnutí farárov o synode so Svätým Otcom. To bolo veľmi pekné. Vtedy som jednak veril, a stále verím myšlienke synodálnosti v cirkvi. Bolo to užitočné stretnutie. Samozrejme, že potom vyvrcholenie bolo v októbri, keď tam boli delegáti biskupských konferencií z celého sveta, ale my sme mali podľa môjho názoru veľmi vzácny podiel na tých prácach, lebo sme dávali myšlienky Svätému Otcovi z terénu, ako to prežívame v bežných farnostiach, ako to prežívajú ľudia z celého sveta. Boli to naozaj krásne tri dni, kde sme mali možnosť medzi sebou komunikovať a potom aj so samotným pápežom, ktorý nám dal vzácne odpovede na veľmi ťažké otázky. Keď som sa lúčil, lebo každý z nás sa mohol potom znova pozdraviť so Svätým Otcom, tak to bolo tiež veľmi veselé stretnutie.
V apríli ste sa zúčastnili aj Národnej púte Slovákov v Ríme v rámci Jubilejného roka. Aká bola vtedy atmosféra vo Vatikáne?
Prišiel pozdraviť ľudí, ale už bolo vidieť, že je veľmi zoslabnutý. To už bolo v takej atmosfére možno ako teraz na Veľkonočnú nedeľu. Bolo už naozaj citeľné, že prišiel iba pozdraviť, že veľa toho už nepovedal. V Ríme bola taká zvláštna atmosféra, lebo dúfali sme aj my všetci, aj sa o tom hovorilo veľa medzi kňazmi, organizátormi tej púte, že možno pápež príde pozdraviť ľudí. Čakalo sa na to, že už počas stretnutí Slovákov v tých bazilikách sa kdesi objaví, respektíve vo Vatikáne. Krátko predtým sa ale zrušila audiencia, ktorá s ním mala byť, práve kvôli jeho zdravotnému stavu. Objavil sa potom až v nedeľu, kde ešte bolo veľa Slovákov. Síce to už nebola typicky slovenská svätá omša, lebo to bolo Jubileum chorých, ale myslím si, že bolo krásne, že sa to spojilo so Slovenskom, ktoré veľmi miloval. Zároveň to bolo také typické pre neho, že to bolo Jubileum chorých, tak ako chorý pápež prišiel pozdraviť ostatných chorých na Námestí sv. Petra. Atmosféra bola plná Svätého Otca, hoci on osobne nás neprišiel pozdraviť, lebo už nemohol kvôli zdraviu.
Vidíte v tom nejakú symboliku, že pápež František zomrel na Veľkonočný pondelok?
Myslím si, že Pán Boh tým dáva znamenie. Pán Boh dáva stále znamenia, každý deň, len treba otvoriť oči. To platí aj v bežnom živote človeka v zamestnaní, v rodine, vo farnosti, všade v spoločenstve. Toto vnímam ako veľké gesto zo strany Boha voči nám, ukázať, čo je dôležité. Keď sa za to modlím, aj za Svätého Otca, tak vnímam, že ten veľkonočný odchod pápeža do neba je pre mňa vyslovene záležitosťou poukázania na to, že jeho pontifikát bol naozaj pozvaním k vzkrieseniu cirkvi. Toto je pre mňa to najpodstatnejšie, čo som čítal v jeho odchode do večnosti, teda uvedomiť si, že sa chcel vrátiť k pôvodným koreňom cirkvi a k tomu, ako Kristus chcel tú cirkev mať, ako spoločenstvo a nie iba ako organizáciu. Myslím si, že to vzkriesenie cez neho prišlo do veľkej miery, hoci nebude automatické a bude to o tom, koľko ľudí bude na to reagovať, koľko ľudí takto pochopí cirkev, lebo budú aj takí, ktorí zostanú vo svojich liberálnych alebo konzervatívnych myšlienkach a budú chaosiť ďalej. Myslím si, že väčšina pochopila práve cez tento pontifikát, že je to o novom vzkriesení cirkvi.
Je nejaká myšlienka pápeža Františka, ktorá vám najviac utkvela v pamäti?
Jednou dokonca žijem niekoľko rokov. Uvedomil som si, že špeciálne na Slovensku, ale aj v zahraničí, sme príliš v pozícii sudcov. Pápež na to veľmi apeloval, neohovárajte sa, neosočujte sa, neposudzujte sa. Jedna jeho myšlienka z audiencie bola: „Nikdy nikoho neposudzuj ani neodsudzuj, lebo netušíš, čo je za jeho príbehom.“ Tam sa ukázala jeho ľudskosť, že my naozaj máme tendenciu mať sudcovské ambície, postaviť sa do pozície sudcov a radi ohovárame. Možno je to na Slovensku aj podiel socializmu, ktorý nám tu zanechali, že radšej riešime veci poza chrbát a nie priamo do očí. Chýba nám naozaj postoj pokory, a hlavne obrovskej otvorenosti a lásky k človeku. Nie je to iba Františkov postoj, to je Kristov postoj, lebo on tak pozeral na človeka. Jemu bolo jedno, čo človek nastváral, ale stále sa pozeral na príbeh toho človeka.