Plesová sezóna je v plnom prúde a ak ste sa nejakého už stihli zúčastniť, vedzte, že ste sa stali súčasťou viac ako tisícročnej tradície veselenia sa pred prísnym 40-dňovým pôstom.
Fašiangové obdobie predstavuje prechod medzi zimou a jarou, konkrétne niekoľko týždňov medzi sviatkom Troch kráľov a Popolcovou stredou. Keďže Veľká noc je pohyblivý sviatok – prvá nedeľa po splne mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti, je Veľkonočná, ani koniec fašiangov nemá pevne stanovený dátum. Pramene z obdobia Veľkej Moravy dokladajú, že v 9. storočí sa na území dnešného Slovenska používal na ich označenie termín mjasopust, ktorý v stredoveku nahradil názov nemeckého pôvodu fašangy/fašiangy.
Zvyklosti, ktoré sa s fašiangami spájajú, sú rozšírené po celej Európe, no počas stáročí sa vyvinuli rôzne etnické a regionálne špecifiká. V minulosti bolo charakteristické, že sa počas nich konali bujaré ľudové zábavy, v súčasnosti sú rozšírené plesy a karnevaly, na východoslovenskom vidieku lokálne stále prežívajú niektoré zvyky, ako napríklad zabíjačky.
Naši predkovia prísne dodržiavali 40-dňový pôst pred Veľkou nocou, preto sa snažili čo najlepšie využiť dni, ktoré mu predchádzali. Súčasťou fašiangového obdobia sa stal aj zvyk nosiť masky. Ľudia tak mohli na chvíľu odložiť svoju tradičnú identitu a bezstarostne a uvoľnene sa zabávať, keď zodpovednosť za skutky preberala postava, ktorej masku použili.
Etnológovia tento jav vysvetľujú ako potrebu ľudu na chvíľu vypnúť a duševne relaxovať, takže fašiangy napĺňali dôležitú psychohygienickú funkciu. Je zaujímavé, že v tomto období sa vykonávali úkony, ktoré súviseli so zmenou stavu jednotlivca, akými boli napríklad svadby či prijímanie mládeže medzi dospelých. Z hľadiska pracovného procesu sa počas fašiangov končilo obdobie priadok, za ktorými nasledovalo tkanie.
Fašiangové zábavy trvali zvyčajne od nedele do utorka, v niektorých oblastiach miestna dospelá mládež počas týchto dní organizovala pochôdzky po domoch. Išlo o skupiny chlapcov, ktorí mohli byť zamaskovaní a často predvádzali veselé kúsky, prezliekali sa za miestne ženy a robili si srandu z príslušníkov iných stavov a vrstiev.
V niektorých oblastiach v rámci územia dnešného Slovenska sa fašiangové sprievody v posledných storočiach nevyskytovali vôbec, prípadne mohli mať úplne inú podobu, avšak hojnosť jedla bola typická všade a nadväzuje na predstavu, že kto sa na fašiangy nenaje, bude celý rok hladný. Zvykom bolo piecť rôzne druhy mäsa, variť bravčovú huspeninu a nemohli chýbať vyprážané šišky z kysnutého cesta. Tie poznáme pod rozličnými regionálnymi pomenovaniami (kreple, fanky, pampúchy) a prevedeniami. Tiež vieme, že boli bežné tak v mestách, ako aj na dedinách, a to po celej Európe. Samozrejmosťou boli nápoje ako pálenka, víno, pivo a veľmi obľúbená medovina.
To, že v niektorých obciach a mestách sa fašiangové chasy neorganizovali, súvisí s cirkevnými zákazmi, ktoré zaznamenávame. Napríklad v roku 1636 sa košickí evanjelici obrátili na mestskú radu so žiadosťou, aby zakázala fašiangové maškarné sprievody, pretože sú príliš hlučné. Košičanov však zákazy neodradili, aj v nasledujúcich storočiach nachádzame zmienky o konaní fašiangových sprievodov a neskôr plesov.
Autor: HistoricKE