Najväčším problémom pri móde je, že som ŽENA.
Poznáte to...hlavne teda vy, čo ste rovnakého pohlavia ako ja – ženy. Niekedy to osud zariadi tak, že zrazu, ani neviete ako, máte doma veci, ktoré ste nepotrebovali a dokonca ani nechceli. Áno, vlastná skúsenosť. Zrazu, ani neviem ako, odchádzam z obuvi s dvoma krabicami. V jednej mám tenisky, ktoré som aj potrebovala, no v tej druhej vraj #takéčosichceladopráceelegantnénanízkomopätku, ale v skutočnosti sú to #topánkyktorévôbecnepotrebuješ. Hej, sú svetlofialové, majú malý opätok, vyzerajú pohodlne a plnia popis „prísun farby do tvojho šatníka“, boli v akcii a kričali na mňa „sme krásne fialové“, no nekúp to. No nič, takto to vnímam až dnes...vráťme sa ale k podstate.
A tak si kráčam v nových botičkách, zladená tak, aby krásne vynikli, elegantne, v kabáte, pozerám sa na ne a hovorím si, to bola dobrá kúpa, aha, ako žiaria, a predsa ideš do Kina Úsmev na Fashion Revolution Week, musíš vyzerať „in“ a tých negatívnych (ale pravdivých) dokumentov o móde si už videla viac, vieš, do čoho ideš. Hej...
Sedím v kine, žiaria mi na nohách fialkové lodičky alla #úplnezbytočnákúpa a v tej chvíli nám pustia dokument s názvom The True Cost – „Skutočné náklady“ pozn. vlastný preklad.
Môžem o sebe povedať, že som videla už viac videí, dokumentov, bola som aj na viacerých prednáškach na tematiku znečistenia našej matičky Zem. Či už z pohľadu plastov, drogérie, separovania odpadov, bezobalových obchodov, či módy. Každé jedno z nich mi postupne menilo názor a otváralo oči, aj napriek tomu sa určite neradím medzi ľudí, ktorí môžu už niekoľko rokov o sebe povedať, že sa takmer stopercentne zbavili zbytočného odpadu... Môžem ale povedať, že na nákup chodím s vlastnou taškou, vrecúškom na pečivo, vyberám si potraviny (ovocie, zeleninu a iné) nebalené a naozaj veľmi malými krokmi sa snažím zmeniť aj svoje plytvanie. Tak držte palce. 
Najväčším problémom pri móde ale je, že som ŽENA. Hej výhovorka...viem. Jednoducho prídem domov, obujem si lodičky a prehováram sa, že mi ich bolo treba. Ale nebolo. Utešujem sa, že sú pekné a že také ešte nemám, lebo mám iba červené – tie sú už staré, čierne – tie majú vysoký opätok, ale fialové – to je to čo (ne)potrebujem. Ženy vedia, teda podobné ženy ako ja. Neviem vysvetliť, prečo si väčšina žien (priznajme si!) kupuje veci len tak „lebo som si už dlho nič nekúpila“, „lebo si to zaslúžiš“, „lebo musíš v práci vyzerať reprezentatívne“, „lebo si vlastne aj tak nemáš čo obliecť“. Všetky napokon vieme, že to tak v skutočnosti vôbec nie je.
(Podstatná nudná časť): Poďme ale späť do kina. Film ma dojal (áno, ten film o móde), ten, v ktorom sa toľkokrát skloňovali slová ženy, cena, móda, obchody, choroby, náklady či Bangladéš a mnoho iných známych slov. Faktom je, že módny priemysel je druhý najznečisťujúcejší na svete, hneď po ropnom. Ženy, ktoré nám šijú tie tričká, ktoré sú za super cenu a o rok ich môžeme vyhodiť, dostanú za 12-14 hodín práce 2-3 doláre (v prepočte 1,80-2,70 eur). Na svete je už teraz vyrobeného toľko oblečenia, žeby sme mali my všetci do smrti čo nosiť, a to bez toho, aby sa vyrábalo stále ďalšie. A tak...to je zopár faktov, ktoré som vedela už pred filmom, boli aj vo filme a bolo ich tam oveľa viac, ale toto nie je recenzia na film.
Počas filmu som si premietala v hlave, ako som v obchode pyšne odmietla igelitovú tašku na tie dve krabice s topánkami, pričom by to bolo možno menšie zlo, ako tie dvoje topánky...neviem. Išiel mi v hlave taký spomalený záber, ako si pyšne vykračujem do kina v nových lodičkách a pritom by ten záber pokojne mohli zapasovať do toho dokumentu.
(Podstatná nudná časť2): Fast Fashion, to sú vlastne nie štyri kolekcie za rok, ale niekoľko desiatok kolekcií za rok, ktoré sú akože „in“ iba tak na dva týždne. Fast Fashion ale môže byť aj rýchla móda v zmysle, že to tričko za päť eur využijete iba na jednu príležitosť alebo vám zostane napokon ani nepoužité v skrini aj s cenovkou. Môže to byť aj to, že tie akože #superkvalitnédrahékúsky sú vyrobené tak, ako tie správy vo filmoch „po dočítaní sa samo vznietim“, teda že „po oblečení sa samo opotrebujem“ a tak ďalej. Fast Fashion nie je ako Fast Food - nepriberá sa z toho a jedlo sa napokon rozloží, teda väčšina z neho. Som si ale istá, že ak by sa z Fast Fashion priberalo, chodili by sme nahé alebo stále v tom istom. Nie zlý nápad...
Neviem, čo presne budem robiť ďalej, ale mohol by mi niekto nahrať taký nákupný budík, ktorý sa ma bude stále pýtať „potrebuješ to?“ a potom „naozaj to potrebuješ?“ a ešte „prečo to potrebuješ“, to by bolo fajn. Takto nejako asi začnem. Oslovila ma aj teória, že ak si kúpime naozaj drahý kúsok do šatníka, taký, na ktorý si šetríme mesiace a je to naozaj to, po čom sme tak neskutočne túžili - tak sa k nemu správame úplne inak, ako k tomu za tri eurá. Staráme sa oň, v šatníku ho oddelíme od ostatných vecí a nosíme ho aj o štyri roky (v tom lepšom prípade, ak vyššia cena znamená aj kvalitu), pretože sme za neho vysolili bohovsky veľa peňazí. Súhlasím, je to tak...takže, áno, jednou z možností, ako sa vyhnúť nezmyslenému a takmer každodennému nakupovaniu, je šetriť si na #superdrahévysnívanésamozrejmekvalitnékúsky a nekupovať si tak každý týždeň #tričkoza3€zvýpredajalebojelacnéaniekamsihoužkonieckoncovoblečiem. Nemusíte súhlasiť, ale ja sa asi vydám práve touto cestou.
(záver): A čo moje fialkové lodičky? Či som ich nešla vrátiť? Nie…nechám si ich ako fialový výkr(o)čník, aby mi stále, keď si ich obujem, pripomenuli práve tento deň, od ktorého bude mojou najčastejšou otázkou “naozaj to potrebuješ?” a nie ”koľko to stojí, prosím”.
(záver2): Hej a ešte som chcela…že ma aj dobre okúsali tie lodičky a bolia ma v nich nohy. Čo vám poviem…