V medzinárodne oceňovanom filme Mokraď hovoria všetci o jednom a tom istom. O láske k prírode. Na Slovensku existujú desiatky, stovky takýchto dobrovoľníkov. Len o nich nevieme, nehovoríme. O dobrých ľuďoch, ktorí kedykoľvek pomôžu. Ktorí robia zadarmo, keď niečomu naozaj uveria. To je na nich to krásne, o tom treba hovoriť. Preto som natočil tento film.
Za jeden rok od svojho vzniku získal dokumentárny film Mokraď, ktorého autorom je Košičan Dušan Davidov (65), dohromady devätnásť medzinárodných ocenení. Získal ceny z benátskeho aj florentského filmového festivalu v Taliansku, USA, ale aj z krajín ako Čile, Japonsko či India, kde na Medzinárodnom filmovom festivale v Kalkate dostal ocenenie Golden Fox Award.
Zachytáva príbehy dobrovoľníkov, ktorí sa každý rok stretávajú na Mokradi pod Zádielskou planinou, aby sledovali migrovanie spevavcov. Obetujú svoj čas a peniaze v sparťanských podmienkach, pomáhajú vtákom, snažia sa zistiť ich migračné trasy.
Narodili ste sa v Kremnici, študovali ste v Moskve a žijete v Košiciach. Čo vás sem priviedlo?
Moja mama. Mal som dva mesiace, keď sme sa presťahovali. V podstate som Košičan, len som sa narodil v Kremnici.
Kde ste vyrastali?
Na bývalej Sverdlovovej ulici, terajšej Mäsiarskej. Aj predtým to bola Mäsiarska. Bývali sme presne oproti Kláštoru Dominikánov. Oproti kláštoru je na prvom poschodí balkón, tam sme bývali.
Ako ste sa dostali k štúdiu filmu do Moskvy?
Úplne normálne. Z gymnázia na Šmeralovej. V roku 1973 sme ako študenti dostali takú možnosť – študovať v zahraničí. Hovoril som si, mám sedemnásť rokov, som ešte príliš mladý. Do Bratislavy na réžiu ma asi nezoberú. Skúsim to zahraničie.
Otvárali vtedy štúdium réžie v Moskve. Na Gerasimovovej všeruskej štátnej univerzite kinematografie (VGIK). Tak som tam poslal prihlášku. Vybrali ma. Posledný ročník gymnázia som ako prípravu na zahraničné štúdium študoval v Banskej Štiavnici. Tesne pred skúškami v Moskve mi povedali, že musím najprv urobiť talentové skúšky v Bratislave. Našťastie som ich urobil.
Keď som pricestoval do Moskvy, prišiel chlapík z medzinárodného študentského dekanátu a povedal: „Sme veľmi radi, že ste prišli, ale ešte nie ste prijatý. Musíte robiť talentové skúšky aj tu,“ takže to bolo celkom zaujímavé.
Ako to dopadlo?
Mal som obrovské šťastie. Napísal som prácu, ktorá sa im veľmi páčila. Dostal som sa k jednému z najlepších režisérov – Georgijovi Daneliovi. Bol to Gruzínec, robil komédie. Svetoznámy režisér, jeden z najlepších komédiografov. S inteligentným, smutným humorom. Študoval som u neho päť rokov, vychádzali sme veľmi dobre. Bolo to pekné obdobie.
Po škole som sa vrátil do Košíc, pretože som Košičan a Košice mám rád. Nikdy som sa tým netajil. Napriek rôznym ponukám som mestu zostal vždy verný. Mal som tu otca, mamu, babku, deda z jednej, aj z druhej strany. Nešiel som ani do Prahy, ani do Ostravy, ani do Bratislavy. A neľutujem.
O filme Mokraď ste povedali, že to nie je typický festivalový film a že ste v ňom využili postupy, ktoré sa štandardne v dokumentoch nevyužívajú. Môžete to vysvetliť bližšie?
Toto je dosť komplikovaná vec. Je to presne to, o čom som veľmi nechcel hovoriť. Tento film je špecifický tým, že bol robený predovšetkým pre diváka. Je to rodinný film, rodinný dokument. Pokojne si vedľa seba môžete posadiť dieťa, pozerať ho spolu s ním a nebudete sa pri žiadnej scéne červenať.
Ale aj ja ako autor musím filmom niečo objavovať. Tento film bol pre mňa čímsi zázračným. Až pri jeho výrobe som zistil, že na Slovensku je také množstvo rôznych vtákov. Bežne ich nevidíme, neregistrujeme, pretože sa skrývajú a boja sa nás. Sú nesmierne krásne a majú nádherný hlas. Dal som si za cieľ to spopularizovať. Upozorniť na to, že keď sme v lese, nemali by sme sa dívať len na zem, ale pozrieť sa aj nad hlavu. Tam uvidíme život, ktorý okolo nás pulzuje. Ktorý si nevšímame, keďže sa väčšinou niekde ponáhľame.
A áno, tento film nie je festivalový. Pretože ničím neprovokuje. Je to úplne normálny dokument. Aj keď tam sú určité postupy, ktoré považujem za vrchol drzosti.
Napríklad?
Tak dobre. Jednu drobnosť prezradím. Predstavte si, že pozeráte 52-minútový film, čo je na dokument veľmi veľká dĺžka. A autor vám ani raz neukáže, kto v ňom hovorí. Neukáže človeka, ktorý hovorí a nedá mu ani titulok. Čo myslíte prečo?
Netuším.
Veľmi jednoduchá a logická vec. Pretože pre mňa je hrdinom, nie konkrétny človek Janko Mrkvička, ale oni všetci. Či sú to ženy, alebo muži. Starší alebo mladulinkí, všetci vo filme hovoria o jednom a tom istom. O láske k prírode. Nie je teda podstatné odpútavať pozornosť a vnímanie diváka na to, kto sa ako volá. Nebol to žiadny samoúčel. Sledoval som tým úplne konkrétnu vec. Pre mňa sú títo ľudia kolektívnym hrdinom. Všetci máme radi tajomstvo. Ak do filmu dáte veľa informácií, divákovi zabránite v tom, aby si veci domýšľal, aby trochu fantazíroval.
Prečo je film taký úspešný? Je to u vás štandard alebo skôr niečo výnimočné?
Bol by som rád, ak by stále platilo to druhé. Ale nie, pravda je, že som sa na staré kolená trochu zbláznil a pokúsil som sa svoju tvorbu propagovať na festivaloch. Toto je v poradí môj druhý film, ktorý je takto úspešný. Tým prvým je animovaný film Idiot, tiež získal toľko cien. Ale zasa, buďme trochu nohami na zemi. Už sa to nikdy nemusí zopakovať.
Koľko stojí dokument, ako je film Mokraď?
Úplne konkrétne. Od Audiovizuálneho fondu som dostal 7-tisíc eur, RTVS mi dala 12-tisíc eur. Plus druhotné náklady ako strižne a podobne. V dokumente normálne platí, že jedna minúta stojí tisíc eur. Minúta animovaného filmu stojí vo svete 8-tisíc eur. A teraz si predstavte, že to robíte štyri roky. Koľko by ste si pýtali?
V porovnaní s tým, čo mainstream považuje za náklady na film, sú to naozaj mikročiastky. Mýlim sa?
Nie, máte pravdu. Robil som film o fanatikoch, inak by som ho vôbec nebol robil. O ľuďoch, ktorí odchytávajú a krúžkujú vtáky. Zadarmo a dobrovoľne. Či prší, či sneží, či páli slnko. Každú polhodinu prejdú kilometer. To sú šialené veci. Aby ste to mohli robiť, musíte to mať veľmi, veľmi rád. Investujete do toho vlastné peniaze, celú dovolenku, a to je iba jedna časť práce. Keď je ťah, denne odchytíte 150 až 200 vtákov, každého jedného musíte zaviesť do databázy. Toto robíte celý rok a robíte to z lásky k prírode.
Film je o ľuďoch, ktorí o publicitu ani veľmi nestoja, ale zaslúžia si ju. Trochu ma mrzí, že v zahraničí všetci hovoria o dobrovoľníkoch a dobrovoľnej práci, voluntarizme a snažia sa nás to naučiť. Kdeže. Máme to v sebe. Na Slovensku existujú desiatky a stovky takýchto ľudí. Len o nich nevieme a nehovoríme. O dobrých ľuďoch, ktorí kedykoľvek pomôžu. Ktorí robia zadarmo, keď niečomu naozaj uveria. Preto som robil ten film. To je na nich to krásne a o tom treba hovoriť. Aj preto ma teší, že sa to takto propaguje.
Film je vonku zhruba rok. Kde sa distribuoval a vysielal?
Áno, s festivalmi už pomaly končíme, nejaké ešte dobiehajú. Mokraď bola moja koprodukcia s RTVS, takže za ten rok sa už okrem premiéry päťkrát reprízoval. Čo je neuveriteľné a som tomu veľmi rád, pretože som si splnil ten základný cieľ. Aby to bolo hlavne pre diváka. Aj predošlý film Idiot, kde som výhradným majiteľom práv ja, plánujem do mesiaca zverejniť na sociálnych sieťach a na YouTube.
Ako vyzerá deň dokumentárneho režiséra?
To je dosť ťažké popísať, keďže je to absolútne rôznorodé. Mokraď sa točila štyri roky, tri roky som to robil sám, posledný rok sa pridala RTVS a Audiovizuálny fond. Keďže sa to takto roztiahlo, mal som veľa času na pozeranie natočených materiálov. Pri tomto filme som mal asi 500 hodín materiálu. Ale ako pri každom dokumente, sladké obdobie nakrúcania sa nakoniec skončilo a musel som pristúpiť k strihu. A to bolo doslova šialené.
Na čom pracujete teraz?
Zháňam peniaze na nový animovaný sci-fi film s názvom 2.0. Pokiaľ ide o dokumentárnu tvorbu, štvrtý rok si sám nakrúcam štyri 40-minútové filmy podľa ročných období. Je to o tom, čo všetko môžete vidieť v lese počas štyroch ročných období. Každú chvíľu beriem kameru, chodievam do lesa a na lúky a točím, čo vidím. Budúci rok na jar sa budem uchádzať o finančnú podporu aj pre tieto filmy. Predpokladám, že sa s tým budem trápiť ešte nejaké dva, tri roky.
Dá sa dokumentom na Slovensku uživiť?
Slovensko je v tomto veľmi zvláštna krajina. Hlavne, čo sa týka zháňania peňazí a produkcie. Dokumentaristi si väčšinou všetko točia sami a potom, keď už majú nejakú časť projektu hotovú, prinášajú trailery a skúšajú presvedčiť vysielateľa, aby ich podporil. Niekomu sa to podarí, niekomu nie.