Filozofi o Novembri 89: Sloboda bez zodpovednosti je prázdny pojem

Pojem slobody je veľmi všeobecný. Ak sa opýtame konkrétnej osoby na slobodu, tak si predstaví alebo chápe to v zmysle môcť niečo urobiť, môcť sa vyjadriť, môcť žiť podľa nejakých svojich predstáv. So slobodou sa spája otázka hraníc a uvedomenia si hraníc. A práve to vedomie slobody, myslím si, že pre každého vyvstáva v určitom momente narazenia na hranice alebo možného ohrozenia alebo straty nejakej istoty, ktorá mohla prevládať v spoločnosti alebo v rodine alebo v nejakom úzkom kruhu. A táto strata alebo otrasenie tejto istoty je určitým krokom do sveta, do vedomia slobody. Vôbec tá otázka nie je len filozofická, ona je ľudská a je viazaná na ľudskú existenciu, pretože existencia človeka sa prejavuje slobodou, slobodným pýtaním sa na to, kto som. A vôbec aj možnosťou vzniku takých útvarov ako bolo náboženstvo, veda, mýtus a celý symbolický svet, ktorý sme ako slobodné bytosti mohli utvoriť určite v nejakých hraniciach, za nejakých podmienok, aj prekonávaním nevyhnutnosti, ktorá na jednej strane je prírodná, na druhej strane nevyhnutnosť, ktorou sa stretávame v spoločnosti v styku s druhými. Aj to samotné prekonávanie, tá transcendencia je prejavom slobodného uskutočňovania človeka, jeho života - poznanie seba samého. Taktiež predpoklad pre to, aby som vôbec mohol byť na ceste poznania, je sloboda. Bez toho to nie je možné.

Ja vo svojom akademickom živote najvýraznejšie používam príklad, ktorý som sa naučil od izraelského politického filozofa Isaiaha Berlina, ktorý hovorí o dvoch pojmoch slobody - o negatívnej a pozitívnej. Tá negatívna sloboda je sloboda od. To je odkaz 89. roka v zmysle byť slobodný od politických inštitúcií a od tých, ktorí vám niečo prikazujú a v niečom vás obmedzujú. Tá ale musí byť sprevádzaná svojou pozitívnou slobodou, ktorej sa hovorí aj sloboda k. A Berlin chce povedať, že osobná sloboda nie je bezbrehosť, ale je to racionalizácia a v tomto zmysle akési ohraničenie toho, aby moja sloboda neobmedzovala slobodu druhého. A ak by som mal hovoriť o slobode všeobecne, tak v tomto kontexte by som určite použil slovinského filozofa a psychoanalytika Slavoja Žižeka, ktorý hovorí v súvislosti so slobodou o túžbe, respektíve o očakávaní. Spája to konkrétne s Československom nie v 89., ale v 68. roku, kedy hovorí o tom, že pravá sloboda spočíva v očakávaní, teda v tom, čo všetko by sa v tom 68. roku mohlo stať. My dobre vieme, že sa to nestalo, ale Žižek v tejto súvislosti hovorí, že nie je dôležitý výsledok, ale dôležité je práve to očakávanie, tá túžba po tom, čo nazývame slobodou.

Žiť v slobode? Áno. Je to priestor pre to, aby som sa mohla rozhodovať a zásadným spôsobom spoluurčovať svoj život. Lebo je to aj v súlade s takým mojím filozofickým presvedčením aj s tými filozofickými smermi a myšlienkami, s ktorými sa stotožňujem. Rozumiem tomu, že niet slobody bez zodpovednosti. A ak sú ľudia - a takí určite sú - presvedčení, že sa necítia slobodní, pokiaľ ich niekto obmedzuje alebo pokiaľ im niekto pripisuje nejakú zodpovednosť, záväzky alebo povinnosti, tak ich to obmedzuje. Majú pocit neslobody. Nie, ja osobne zastávam ten názor, že skutočne zrelí ľudia rozumejú tomu, že byť slobodný znamená konať a správať sa zodpovedne. Ale to znamená aj ísť proti pravidlám alebo normám, ktoré slobodu obmedzujú, ktoré spôsobujú nespravodlivosť, ktoré vedú k ohrozeniu dobrého a spravodlivého života pre spoločenstvo, pre komunitu. A preto nemožno zodpovednosť zase chápať ako nejakú absolútnu poslušnosť. Jednoducho zrelý človek dokáže byť slobodný a zodpovedný zároveň, ale aby sa tak mohol správať, tak musí mať jasno v tom, že ktoré hodnoty sú pre neho dôležité. Dnešné porozumenie slobode pre mňa úzko súvisí aj s témou solidarity, našej schopnosti porozumieť a vnímať potreby tých, ktorí sú v spoločnosti najzraniteľnejší, pretože bez toho nie je možné dosiahnuť demokraciu. Ak spoločnosť nebude spravodlivá, tak aj demokracia to bude mať nahnuté. A aby bola spoločnosť spravodlivejšia, tak potrebujeme rozvíjať a kultivovať našu schopnosť podeliť sa, našu schopnosť vnímať problémy starosti, bolesti, utrpenie, nerovnosti, ktoré v spoločnosti okolo nás sú. Ak budeme myslieť len na seba, tak potom jednoducho nebudeme schopní ani prispievať k tomu, aby bola demokracia udržateľnejšou.

Čo znamená sloboda? Dá sa to pochopiť aj subjektívne z hľadiska každého človeka. Akoby oslobodiť sa od tých vonkajších vecí, ktoré nás stretávajú v živote. Spomínam si na výrok Jeana-Paula Sartrea, francúzskeho filozofa, ktorý bol prenasledovaný nacistami svojho času počas vojny a bol vo väzení. A práve vtedy vyhlásil, že nikdy som nebol slobodnejší ako som teraz. A v súvislosti tak všeobecne s výročím novembra je známa vec, že sloboda ide ruka v ruke so zodpovednosťou a ja si myslím, že sloboda, Nežná revolúcia otvorila našu spoločnosť istým spôsobom k slobode. A mnohí, ale to je môj vlastný názor, tú slobodu alebo tú zodpovednosť, ktorú prináša sloboda, nevedia uniesť. Takže akoby potrebovali nad sebou nejakú pevnú ruku, tvrdú a nejak sa to ukazuje v spoločnosti aj teraz. Čiže nie každému vyhovuje celkom sloboda a zodpovednosť za seba samého. Myslím si, že niečo také sa tu prejavuje aj teraz, v súčasnosti. Takže sloboda áno, ale aj so zodpovednosťou ruka v ruke.

Otázku slobody si práve na 17. novembra kladiem ešte viacej ako obvykle, ale pociťujem aj taký vonkajší tlak, hlavne teraz v tejto spoločenskej situácii. Pre mňa sloboda znamená možnosť žiť na základe vlastného presvedčenia, možnosť kriticky myslieť, možnosť pochybovať, zároveň sa veciam, ktoré sú nespravodlivé, postaviť presne adekvátnym spôsobom. Bojovať istým spôsobom za dobro. Takisto sloboda - možno to rozdeľujem tak, že tá vonkajšia, ktorá prichádza priamo v súvislosti aj so zodpovednosťou - keď sa rozhodujem. A potom takisto tá vnútorná, ktorá ma nejakým spôsobom oslobodzuje, necháva ma upevňovať si svoje vlastné hodnoty.