Mladý Košičan Oliver Takáč, ktorý v Košiciach rozbehol reklamu na bicykloch Cyklama, sa okrem podnikania venuje najmä fotografii. Cez skúsenosti v reklamných agentúrach a distribučných spoločnostiach sa dostal na natáčanie hollywoodskeho filmu Červená volavka.
Fotografovanie je dnes pomerne obľúbená záľuba a množstvo mladých ľudí sníva o kariére fotografa. Aké boli tvoje začiatky?
Keď som bol mladý, jazdil som súťažne na skateboarde. Na kolotoči sa mi raz vyvrtla noha a musel som prestať jazdiť, tak som začal strihať skejtové videá. To bol jeden z mojich prvých kontaktov s kamerou a fotografiou. Neskôr na gymnáziu som natočil amatérsky dokument o Osvienčime. Nahral som nejaké zábery a k tomu seba na gauči, ako o tom rozprávam. Celkom sa to uchytilo na škole a dostal som na to pozitívne reakcie. Potom som chcel ísť na filmovú školu, ale bol som dosť hyperaktívne dieťa a môj otec bol proti. Začal som v škole tak vystrájať, že ma museli vyhodiť a teda som musel ísť na nejakú inú školu. Takto som začal chodiť na Súkromnú strednú umeleckú školu filmovú v Košiciach. Tam som bol štyri roky a potom som si založil firmu.
Založiť si firmu hneď po strednej škole sa len tak každému nepodarí. Plánoval si to alebo ti to len tak napadlo?
Nápad prišiel v bare. Zamýšľal som sa nad tým, ako vytvoriť čo najzaujímavejší reklamný priestor. Keď mi prišli na um bicykle, vedel som, že je to ono. Požičal som si peniaze a išiel som hneď za klampiarom, nech mi vyrobí vozíky. Tak vznikol projekt Cyklamy. Neskôr si ma všimol otec jedného môjho známeho a on do nás zainvestoval. Vtedy som sa cítil ako Bill Gates, že môj nápad príde niekomu inovatívny. Momentálne je Cyklama 10 klasických vozíkov a jeden modernejší, na ktorom sme pracovali ako na prototype. Ja ale momentálne dávam všetok svoj čas do fotenia.
Dá sa na východnom Slovensku venovať len fotografii a pritom nerobiť stužkové a svadby?
Robil som aj stužkové a svadby, ale tomu už, verím, odzvonilo. Mal som ale veľa ponúk, ktoré si vyžadovali obrovské množstvo času. Veľmi dobre si pamätám napríklad spoluprácu so zlatníkom Ľubošom Šmátralom. Mal som preňho nafotiť 8-tisíc kusov šperkov ako produktové fotografie. Fotiť šperky tak, aby vyzerali luxusne a aby ich fotografia dokázala predať sa ale ukázalo ako dosť ťažké. Zistili sme, že dobré svetlo nestačí a každú fotku musíme manuálne opraviť. Každá fotografia mi takýmto tempom ale trvala asi hodinu a pol. Na úpravu fotografií som si najal študentov, ktorí to pre mňa robili ako brigádu. Teraz sa ale zákazkovému foteniu nevenujem.
Takže momentálne fotíš len pre seba a čakáš, či sa z toho niečo nepredá?
Odsunul som teraz všetky kšefty bokom a snažím sa robiť na veciach pre seba. Verím, že takto môžem pracovať na fotografiách, ktoré budú mať naozaj hodnotu, nielen pre mňa. Momentálne do svojej tvorby dávam všetko. Mám elektrocentrálu, aby som si vedel osvetliť akýkoľvek priestor tak, ako chcem a skúšam, čo sa dá. Je to ale činnosť náročná na čas a mám dni, kedy sa tomu venujem 20 hodín takmer bez prestávky. Určite sa vycibrili aj moje schopnosti v grafických programoch a niečo, čo by možno niekomu trvalo aj dni, stihnem za niekoľko hodín sústavnej práce. Reakcie, ktoré na svoju tvorbu dostávam, sú veľmi pozitívne a nedávno sa mi napríklad podarilo predať dve moje fotografie do Montrealu, kde budú použité ako cover fotografia jedného hudobného albumu. Sú to fotografie, ktoré som spravil pre seba a nemal som s nimi jasný úmysel, čo mi dáva pocítiť, že sa moja tvorba uberá správnym smerom.
Za svoju pomerne krátku kariéru sa ti podarilo byť aj na natáčaní hollywoodskeho filmu Červená volavka (Red Sparrow), ako si sa tam dostal?
Cesta k tomu filmu bola dlhá a začala oveľa skôr, než som si uvedomil, že už začala. Cez rôzne stáže a spolupráce som sa dostal k reklamným agentúram v Bratislave, ale chcel som sa dostať k filmu. Keď som sa s touto túžbou zdôveril v agentúre, jedna kolegyňa ma odkázala na produkčnú spoločnosť a na druhý deň som už robil „runnera“ na natáčaní. Síce som len nosil a podával veci, ale bol som tam, kde som chcel byť. Bolo to v čase, kedy som mal v osobnom živote ťažšie obdobie a aby som filtroval myšlienky, písal som si denník. Dva týždne predtým, než sme začali natáčať Red Sparrow, som si do denníka zapísal, že by som chcel zažiť nejaké natáčanie hollywoodskeho filmu. Raz som v piatok večer len tak ležal na posteli a zavolala mi kolegyňa, či nechcem prísť na natáčanie, že mi nemôže povedať, o čo ide, ale že je to celkom dobre platené. Bol som už unavený, tak som jej povedal, že prídem zajtra. Keby som bol vedel, že ide o hollywoodsky film, ktorý sa natáča v Bratislave, išiel by som hneď.
Počas natáčania som mal strážiť chodbu, aby nebolo rušené, ale neodolal som pokušeniu a išiel som si sadnúť na stoličku art directora. Sedel som dva centimetre od Franciho Lawrenca a cítil vôňu jeho krku. Bol som neskutočne rád, že som mohol sledovať tri podarené pokusy. Bola to pre mňa obrovská inšpirácia a počas natáčania som mal možnosť spoznať množstvo zaujímavých ľudí. Tam som nadobudol túžbu ísť študovať film do USA. Momentálne začínam študovať film na VŠMU v Bratislave a aj keď si myslím, že ak nespravíš kvalitnú fotku doma, nespravíš ju ani o tisíce kilometrov ďalej, vo vzdialenej krajine, USA je stále cieľ, ktorého sa nevzdávam. Mojím snom je jedného dňa natočiť autorský film, s ktorým budem spokojný. Venujem sa aj písaniu scenárov, takže by som vedel do výsledného diela dať veľký kus seba.
Autor: MARTIN MAJDÁK