V Košiciach sa začala priemyselná výroba rozvíjať od polovice 19. storočia, i keď cechový systém pretrvával v Uhorsku až do roku 1872. Na predmestiach sa postupne utvárali lokality, do ktorých sa sústreďovali dielne a továrničky, predovšetkým južne od Moldavskej cesty. Po vybudovaní železničnej trate sa vytvorili priemyselné zóny aj okolo nej, na východ od centra. V tejto lokalite bola postavená aj prvá hornouhorská továreň na parkety v roku 1873. Továreň sa nachádzala na rohu dnešnej Palackého a Kollárovej ulice.
Drevárstvo a spracovanie dreva bolo oddávna neodlučiteľnou súčasťou hospodárskeho podnikania v Košiciach. Prvú správu o priemyselnom spracúvaní dreva nachádzame v roku 1846, keď si stolársky cech postavil na Jozufovom jarku v Čermeli výrobňu na furnier. K vážnym pokusom o zhodnotenie drevnej suroviny, ktorej bolo v okolí Košíc nadostač, dochádzalo od roku 1868. Vtedy vznikla firma Kuszka & Orth. V roku 1873 začala pracovať Dunkelova parketáreň a v roku 1879 Eislerova továreň na stoličky.
Za vznikom parketárne stál mladý nadaný podnikateľ, prešovský rodák Viliam K. Dunkel (narodený 1848), ktorý mal na Hlavnej ulici sklad nábytku. Odkúpil pozemok s neveľkou pílou. V krátkom čase vybudoval továreň, ktorá zaberala plochu 10-tisíc hektárov a v areáli stálo 8 budov. Na rozdiel od iných výrobcov sa Dunkel upriamil na jeden druh tovaru – parkety a podlahoviny. Hnacím motorom závodu bol parný stroj s výkonom 18 konských síl, ktorý po roku 1902 nahradil silnejší (32 HP). S 50 – 100 robotníkmi vyrobil ročne približne 50-tisíc metrov štvorcových parkiet, ktoré sa predávali najmä v Budapešti, tretina výrobkov sa vyvážala aj do Rakúska, Čiech, Haliča, Belgicka či Nemecka.
Výrobky továrne získavali ocenenia za vynikajúcu kvalitu. V Szegede (1876), v Egeri (1877) a v Paríži (1878) bola ocenená kvalitná a bezchybná práca spoločnosti. Nasledovali ďalšie, v roku 1879 v Székesfehérvári, v roku 1885 v Budapešti a opäť v roku 1900 v Paríži, kde priniesla spoločnosť slávu maďarskému priemyslu. Na túto svetovú výstavu v Paríži bola zaslaná kolekcia parkiet s kvetinovým vzorom, ktorá bola ocenená zlatou medailou. Múzeu v Lisabone aj v Pešti daroval Dunkel kolekciu umeleckých parkiet.
V roku 1892 Dunkel náhle vo veku 45 rokov zomrel. Podnik potom viedla vdova. V roku 1902 ho prevzala účastinná spoločnosť a závod k niekdajšiemu rozkvetu nepriviedla.
Prenikavá hospodárska kríza, ktorá po roku 1900 zasiahla Uhorsko, postihla aj Košice. Viac sa prejavili rozdiely medzi Viedňou a Budapešťou a vidieckymi mestami. Podniky týchto dvoch veľkomiest využili výhody, aby obsadili domáci trh a najvýhodnejšie odbytištia. Košické parketárne a nábytkárne sa presadzovali iba za cenu nízkych miezd a minimálnych investícií. Eislerova stoličkáreň zanikla v roku 1910, keď ju pohltila firma Mundus.
„Nemýľte sa, milý čitateľ, táto spoločnosť je naozaj v Košiciach a považujeme za úplne zbytočné hovoriť niečo, čo by okrem suchých faktov vychvaľovalo túto slávnu fabriku. Na druhej strane treba spomenúť Sándora Schmitza, konateľa akciovej spoločnosti, ktorý svojou odbornosťou a neúnavným zanietením pre podnikanie zo dňa na deň zvyšuje zásluhy spoločnosti.“
Felvidéki Ujság, 26. október 1912
Do nového československého štátu vstúpili závody v Košiciach značne oslabené. Prvé hospodárske opatrenia ešte zoslabenie znásobili, takže oproti novým partnerom zo západnej časti republiky zostali prakticky bez šance.
Povojnová hospodárska kríza (1921 – 1923) poučila košických podnikateľov o nových podmienkach existencie, ale pokusy o záchranu vyznievali zväčša naprázdno. Kto nestroskotal v 20. rokoch, podľahol následkom veľkej krízy (1929 – 1933). Zostali tak drobné výrobne prevažne remeselnej povahy. O to viac sa v tomto období produkovalo surového dreva. Košice dokonca ovládli drevársky trh Slovenska. V Košiciach sa snovali základy drevárskej organizácie, vychádzal ústredný drevársky časopis na Slovensku Carpathia. Po roku 1925 vedúcu úlohu prevzala Bratislava.
Autor: HistoricKE