Na Námestí osloboditeľov v Košiciach sa nachádza Pamätník padlých vojakov Sovietskej armády a Pamätník neznámeho bojovníka za slobodu ľudu 1938 – 1945. Oba pamätníky sú národné kultúrne pamiatky postavené po roku 1945 v pomeroch a prostredí značne odlišnom od toho súčasného. Pamätníky v čase ich vzniku boli komponované na hlavnú dopravnú a kompozičnú os mesta, ktorú tvorila Hlavná ulica, Južná trieda a ich prienik cez Námestie osloboditeľov. V posledných dňoch sa na nich objavili farby a polepy modro – žlté, ktorými niektorí Košičania vyhlásili svoj nesúhlas so situáciou na Ukrajine, ale aj so samotnou existenciou pamätníka, na ktorom sú aj komunistické symboly ako kladivo a kosák. V prvom článku tejto série vám predstavíme históriu tohto priestoru, ako sa využívalo toto priestranstvo pred rokom 1945.
Dnešné Námestie osloboditeľov je situované v južnej časti mesta, v priestoroch niekdajšieho dolného predmestia. Predmestia boli miesta pred hradbami obývané chudobnejšími vrstvami obyvateľstva, ktoré síce žili pod ochranou mesta, no neužívali rovnaké práva ako mešťania vo vnútri hradieb. Väčšina postavených domov na dolnom huštáku (ako sa nazývali predmestia) bolo jednoduchých.
Touto časťou predmestia viedla najdôležitejšia komunikácia k Dolnej bráne mesta Košice. Išlo o spleť ciest od juhu a juhovýchodu, teda od Budína a Sedmohradska, z Tokajskej oblasti, ako i z dolných predmestí. Keďže táto obývaná oblasť nebola hradbami chránená, musela prirodzene trpieť pri obliehaní Košíc. Tak tomu bolo i v 60. rokoch 17. storočia, keď predmestie bolo niekoľkokrát vyplienené skupinami kurucov. Obyvatelia domov v tejto lokalite, ktorí tieto dramatické chvíle prežili, boli následne nútení opustiť svoje obydlia kvôli výstavbe citadely. Tá sa začala stavať v auguste 1671 a o niekoľko rokov neskôr stála rozostavaná, ale už obranyschopná pevnosť. Podobala sa na malé mestečko, ktoré si žilo vlastným životom, s vlastnými pravidlami.
V roku 1682 sa vojskám Imricha Thӧkӧlyho, vodcu protihabsburgského povstania, podarilo zrealizovať prepad citadely. Následne sa v auguste 1682 darilo povstalcom realizovať vojenské prepady Košíc. K mestu sa blížili aj početné turecké vojská – spojenci Thӧkӧlyho. Cisárska vojenská posádka a mešťania sa tak napokon rozhodli kapitulovať. Thӧkӧly po dobytí mesta usúdil, že citadela bola naozaj nebezpečnou zbraňou, ktorú rovnako ako on mohli v budúcnosti zneužiť jeho protivníci a začal s jej demoláciou pomocou pušného prachu. Po zdrvujúcej porážke Turkov v bitke pri Viedni v roku 1683 boli následne aj povstalecké vojská postupne izolované a likvidované habsburskými vojskami, tým stratili aj svoje hlavné sídlo – Košice a mesto ovládli opäť cisárske vojská Habsburgovcov.
V roku 1713 boli na príkaz cisára Karola III. zbúrané aj zvyšky citadely, a tak sa znova začalo opätovne rozvíjať na tomto mieste južné predmestie. Už na pláne z roku 1715 môžeme pozorovať obnovený Dolný mlyn a viacero záhrad.
Mestská rada sa uzniesla v roku 1730, že obnoví bývalý mestský špitál. V danom roku bol k špitálu postavený Kostol svätej Trojice. Išlo v tom čase o jedinú kamennú budovu na dolnom huštáku.
Urbanizovanú podobu získala táto lokalita okolo roku 1770. Predmestské domy a parcely už vytvorili ulice, ktoré mierili v podobe vejára k námestiu ležiacemu pri mlynskom náhone, ktorému dominoval nový mlyn.
Tzv. Chunertov plán Košíc z roku 1807 podrobne zobrazuje aj predmestia Košíc. Hranicu medzi dolným a stredným huštákom vytváral Račí potok. V tom čase dominovala obytná zástavba dedinského typu a celý rad pestovaných záhrad parkového typu, ktoré dopĺňali verejné budovy. Toto územie pripomínalo záhradkársku lokalitu či rekreačné zázemie mesta. Šľachtici sídliaci v centre mesta tu mali svoje letné záhrady.
Na Homolkovom pláne z 1868 sa prvýkrát udáva názov námestia, kde dnes leží Námestie osloboditeľov. Pomenovali ho po cisárovnej Alžbete, manželke Františka Jozefa I., a nieslo názov Erzsébet tér/Alžbetino námestie. Toto námestie na prelome 19. a 20. storočia slúžilo hlavne ako trhovisko, často tu táborili aj cirkusy. V roku 1909 tu postavili prvé mestské kino Uránia.
V roku 1919 ho premenovali na Legionárske námestie a po novembri 1938, keď sa Košice stali súčasťou Maďarska, pokrstili námestie menom regenta – Horthy Miklós tér/Námestie M. Horthyho. Horthyho meno zrušili na jeseň 1944 szálasiovci, ktorí v posledných mesiacoch vojny terorizovali Košice. Na niekoľko týždňov tu prinavrátili názov Erzsébet tér a po prechode frontu v januári 1945 sa prinavrátilo prvorepublikové meno Legionárske námestie.
Autor: HistoricKE