V súvislosti s Veľkou nocou sú všeobecne známe kúpačky a šibačky na Veľkonočný pondelok. Ich forma, ktorú poznáme v súčasnosti, je už značne zjednodušená a na celom Slovensku v podstate rovnaká, no ešte v prvej polovici 20. storočia by sme v jednotlivých oblastiach našli rozdiely. Posun vo zvyklostiach zaznamenávame najmä po II. svetovej vojne, no na niektorých miestach už aj skôr.
V minulosti žili naši predkovia život spätý s prírodou, s čím súviselo aj ich vnímanie času. Oveľa dôležitejšie ako roky boli pre nich ročné obdobia, aj keď veľmi dlhý čas rozoznávali len dve – zimu a leto. Začiatok roka bol spájaný so začiatkom poľnohospodárskych prác, v tomto období museli byť vykonané všetky obradné činnosti, ktoré mali v ďalšom období zabezpečiť dobrú úrodu, zdravie ľudí i domácich zvierat, získanie náklonnosti zomrelých predkov a celkovú očistu obce od zlých síl.
Predstava o potrebe ochrany vyplývala z presvedčenia, že na začiatku každej etapy sa aktivizujú nadprirodzené sily a démoni, pričom bolo potrebné získať tieto sily na svoju stranu. Rozmanitým cieľom zodpovedali rôzne prostriedky, ktorými ich mali ľudia dosiahnuť, napríklad vajíčka, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Veľkej noci, symbolizovali plodnosť, obnovenie a nepretržitosť života.
V okolí Košíc v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok pastieri trúbením vyháňali zlých duchov. V posledných desaťročiach sa stretávame so zajacom ako symbolom Veľkej noci. Zajac bol vzhľadom na svoju plodnosť kultovým zvieraťom starogermánskej bohyne Ostary, od jej mena je odvodený aj nemecký názov Veľkej noci Ostern.
Kraslice – pripravovali ich ženy a dievčatá. Na východnom Slovensku ich volali aj písanky, pretože na kraslice určené nápadníkom zvykli dievky písať rôzne veršíky. Najjednoduchší spôsob bolo uvariť vajíčka spolu s cibuľovými šupkami alebo rastlinami.
Farby sa často i kupovali. Rozšírenejšia bola batiková technika, pri ktorej sa ornament nanášal na čistý povrch vajíčka voskom a potom sa vajíčko ponorilo do vody. Na miesto pokryté voskom sa farba nechytila. Bežné bolo maľovanie vzorov jednou i viacerými farbami priamo na vajíčko.
Všetky tieto predstavy majú korene v staroslovanskom období, nové obdobie sa malo prelínať aj so všetkým novým u ľudí, táto požiadavka novosti sa prelínala s požiadavkou čistoty. Ak mali mať rituálne úkony úspech, ľudia museli obnoviť a vyčistiť príbytky, rovnako aj riad, v ktorom sa pripravovali a konzumovali jedlá, sami museli dbať na osobnú čistotu a obliecť si mali nové šaty. Predobrazom kresťanskej Veľkej noci boli starožidovské jarné sviatky pésah, pri ktorých boli obradným pokrmom jahňa a nekvasený chlieb. Aj sviatky pésah sa konali po prvom splne Mesiaca, ktorý nasledoval po jarnej rovnodennosti.
K veľkonočným sviatkom nevyhnutne patrili zelené konáriky. Ich používanie bolo u Slovanov, ale aj ostatných európskych národov natoľko vžité, že cirkev koncom siedmeho storočia zaviedla ich svätenie. Na Kvetnú nedeľu svätil kňaz modlitbami, kadidlom a svätenou vodou rozvíjajúce sa vŕbové prúty, u nás známe ako bahniatka.
Na Zelený štvrtok alebo Veľký piatok bývalo na programe umývanie, pričom umyť sa v tečúcej vode bolo považované za najúčinnejšie. Dievčatá, prípadne tí, ktorí trpeli chorobami preto chodili priamo na brehy riek. Dievky verili, že po takomto umytí budú čerstvé ako lastovičky, nebudú mať pehy na tvári a ak si umyjú aj vlasy, budú im rýchlejšie rásť.
Na Veľký piatok sa väčšinou nič nesadilo ani nesialo, pretože v tento deň sa nesmela zem hýbať. Na Bielu sobotu sa v domácnostiach venovali vareniu, pečeniu obradných jedál, s ktorých prípravou sa začalo ešte v predchádzajúci deň. Z mäsových jedál sa pripravovala väčšinou bravčovina, často sa varila šunka, hoci v minulosti nebola natoľko bežná, ako je to v súčasnosti. Gazdiné varili aj iné údené mäso, klobásy a huspeninu.
Z bieleho kysnutého cesta piekli gazdinky na východnom Slovensku tradičný veľkonočný koláč – pasku. K najstarším veľkonočným jedlám však všade patria vajíčka, často sa jedli varené, no nezriedka sa z nich pripravovali aj rôzne obradové jedlá. V oblasti východného Slovenska je dodnes rozšírené tradičné veľkonočné jedlo nazývané žlota hrudka alebo sirek, ktoré sa robí z mlieka a vajec. Pripravené jedlá sa väčšinou konzumovali až v nedeľu.
Vo veľkonočných obradoch mal popri vode významnú funkciu oheň. Roznietenie nového, čistého ohňa v jarnom období patrilo k tradičným rituálom indoeurópskych národov. Kresťanská cirkev v úsilí nahradiť ich vlastným obradom zaviedla v ôsmom storočí veľkonočné svätenie ohňa. Nový oheň sa vo večných lampách a veľkonočných sviecach tradične rozsvecoval na Bielu sobotu. Lampy naplnili novým olejom, zvyšky starého sa spálili pri kostole. Ľudovo sa tento úkon u nás nazýva pálenie Judáša.
Na Veľkonočnú nedeľu bolo v mnohých oblastiach Slovenska zaužívané svätenie jedál v kostole. Z kostola sa potom každý ponáhľal domov, pretože ako šikovne prišiel, taký šikovný mal byť aj pri žatve. Ak niekto s jedlom na ceste domov spadol, chápal to ako predzvesť škody, ktorá ho na poliach postihne.
V súvislosti s Veľkou nocou sú všeobecne známe kúpačky a šibačky na Veľkonočný pondelok. Ich forma, ktorú poznáme v súčasnosti, je už značne zjednodušená a na celom Slovensku v podstate rovnaká, no ešte v prvej polovici 20. storočia by sme v jednotlivých oblastiach našli rozdiely. Posun vo zvyklostiach zaznamenávame najmä po II. svetovej vojne, no na niektorých miestach už aj skôr.
Dnes už nie je mysliteľné, aby mládenci vytiahli dievča z domu, zaviedli ju k potoku a ponorili do vody, len zriedkavo sa stretávame s oblievaním z vedier. Už dávno si ľudia zaviedli jemnejší spôsob - najprv mládenec polial dievča čistou vodou z hrnčeka a potom ju postriekal voňavou vodou. Dnes už dievčatá kúpačov očakávajú, neschovávajú sa, ako keď museli počítať s prúdmi studenej vody. No aj v súčasnosti sa môže stať, že sa v tomto ohľade prerátajú. V utorok po veľkonočnom pondelku sa vo viacerých oblastiach Slovenska zvykli kúpať či oblievať mládenci.
Autor: HistoricKE
Zdroje:
Zuzana Beňušková a kolektív: Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Prehľad charakteristických znakov. Bratislava: Veda, 2001, s. 217 - 225.
Rastislava Stoličná – Mikolajová: Kuchyňa našich predkov. Bratislava: Veda, 2001, s.122 – 123.
Emília Horváthová: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran, 1986, s.175 – 191.