Historici nie sú advokáti, preto by nemali historické udalosti obhajovať či ospravedlňovať.
Občania Českej a Slovenskej republiky si pripomínajú 50. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do bývalého Československa. Odborníci – najmä historici a politológovia – vnímajú udalosti z augusta 1968 z viacerých perspektív.
Medzi občanmi Slovenska aj Česka sa nájdu jedinci, ktorí majú tendenciu tieto udalosti ospravedlňovať, no podľa vedúceho Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Martina Pekára to bola primárne ďalšia z kríz východného bloku. „V kontexte existencie bipolárneho sveta išlo o jednu z kríz vo východnom bloku, ktorý bol s krízami konfrontovaný počas celej svojej existencie,“ objasnil.
Pekár tvrdí, že v Československu malo ísť o reformu existujúceho komunistického režimu, nie o jeho odstránenie. „V kontexte spoločensko-politického vývoja zase nesmieme zabudnúť na mocenský zápas v rámci vládnucej komunistickej strany, otázku slovensko-českých vzťahov, ale aj úprimnú túžbu veľkej časti spoločnosti po lepšom živote v demokratickejšom a liberálnejšom prostredí, ktorá bola v príkrom protiklade s podstatou totalitného režimu budovaného od roku 1948. Všetky uvedené faktory naznačujú tak vonkajšie, ako aj vnútorné limity procesov, ktorých okrúhle výročie si pripomíname a ktoré musíme mať na zreteli pri triezvom hodnotení udalostí,“ zdôrazňuje Pekár a dodáva, že komplikovanosť udalostí sa celkom prirodzene odzrkadľuje v ich rôznom vnímaní medzi odborníkmi aj vo verejnom diskurze.
Na augustové udalosti sa dá nazerať z geopolitického aj vnútropolitického hľadiska „Z geopolitického hľadiska bol vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom a následná vojenská okupácia nášho územia dôsledkom ideologického, politického a vojenského rozdelenia železnou oponou na západný a východný blok. Vnútropolitický pohľad na tieto udalosti bol zásadne odlišný: zvrátenie prebiehajúcich demokratizačných reforiem vojenskou silou a konzervatívnou časťou komunistickej strany pociťovala väčšina obyvateľstva v Československu ako agresívny zásah do štátnej suverenity a osobnej slobody. Nasledujúce roky normalizačnej politiky straníckeho vedenia ukázali, že socializmus v poňatí tejto politiky bol nereformovateľný, čo napokon potvrdili aj udalosti koncom roka 1989,“ predstavila názory vedúca Katedry politológie Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach Marcela Gbúrová. Upozorňuje takisto na to, že rozpad východného bloku, pád železnej opony a koniec studenej vojny ukázali neudržateľnosť Brežnevovej doktríny obmedzenej suverenity aj z geopolitického hľadiska.
Snahy niektorých súčasných ruských politikov a historikov ospravedlňovať alebo dokonca obhajovať vojenský zásah Sovietskeho zväzu v Československu vníma ako súčasť „tichej“ ideologickej vojny, ktorá permanentne prebieha medzi svetovými mocnosťami.
„Udalosti vstupu spojeneckých vojsk do Československa sú už síce historickou minulosťou, ale politicky a ideologicky sa dajú využiť kedykoľvek. Spomínané snahy ospravedlňovať, respektíve obhajovať vojenský zásah vtedajšieho Sovietskeho zväzu v Československu plne zapadajú do tohto ideologického konceptu. Je to niečo podobné ako snahy niektorých politikov arabského sveta alebo vodcov extrémistických politických strán v Európe a v iných častiach sveta spochybňovať či popierať holokaust a jeho obete,“ prirovnáva Marcela Gbúrová a pripomína, že všetky takéto pokusy „prepisovať dejiny“, interpretovať historicky veľmi citlivé fakty a udalosti vlastnou ideologicky zameranou historiografickou a politologickou optikou treba vnímať ako súčasť globálneho ovplyvňovania spoločenského vedomia.
Historik Martin Pekár v tejto súvislosti upozorňuje na skutočnosť, že historici nie sú advokáti, preto by nemali historické udalosti obhajovať či ospravedlňovať. „Historik nemá monopol na interpretáciu udalostí, pretože tá závisí nielen od vedeckého základu historikovej práce, ale aj od historika ako subjektu, jeho vzdelania, svetonázoru a vlastnej hodnotovej orientácie. Domnievam sa, že súčasná spoločnosť nie je dostatočne pripravená na to, aby kriticky a dôsledne videla hranicu medzi rôznymi legitímnymi vedeckými interpretáciami historických udalostí na jednej strane a politickou propagandou, ktorá sofistikované falšovanie histórie využíva na vlastné ciele, na druhej strane. Toto konštatovanie sa, žiaľ, netýka len spoločnosti na Slovensku a udalostí z augusta 1968. Cesta z uvedeného neutešeného stavu vedie len cez kultivovanie spoločnosti prostredníctvom vzdelávania a rozvíjania kritického myslenia,“ usudzuje historik.
Autor: KOŠICE ONLINE