K čiernemu Bardejovu, Svidníku a Starej Ľubovni sa od budúceho týždňa pridajú Medzilaborce, Michalovce, Sabinov a Stropkov. Pozreli sme sa, aká je situácia s dodržiavaním opatrení v najkritickejších okresoch na severovýchode.
„Sory šefe, zapomnul jem sobi ruško,“ kričí chlapík vchádzajúci do dverí čerpacej stanice na začiatku Svidníka.
„Ta ne ruško, ale respirator bys mal mati synu,“ odpovedá starší pán v rade predo mnou. Ani neotočí hlavu. Respirátor nemá ani on. Je tu dohromady šesť ľudí. Vo vnútri ho máme iba zamestnanec za plexisklom a ja.
„Jój, taky cirkus robjat. Šitko ľem čarne i čarne. A i tak nichto nič nedotrimuje,“ obhajuje sa bezrúškovec.
„No ta jak,“ prikyvuje starší predo mnou. Zamestnanec za plexisklom mlčí, berie a vydáva peniaze, podáva terminál a tovar.
Je streda tesne po deviatej ráno. V rádiu hlásia, že Slovensko má 20. októbra takmer 4 tisíc nakazených. Najviac za posledných osem mesiacov. Tretia vlna pandémie naberá na sile. Svidník sa zobúdza do svojho tretieho dňa v čiernom okrese.
Nasadnem do auta a zapnem rádio. „Slovensko tak bude mať od budúceho týždňa už desať čiernych okresov,“ dodáva redaktorka.
Po ôsmej ráno, cestou do covidovo čierneho Svidníka prechádzam cez osem obcí. Štyri v Bardejovskom, štyri vo Svidníckom okrese. Hranica dvoch čiernych okresov pretína farebné jesenné polia a lúky medzi dedinami Hutka a Vyšný Mirošov.
Na ľavej strane sa už v zimnej srsti pasú štyri sivohnedé srny, na lúke vpravo strnulo striehne na dlhých nohách volavka popolavá. Teplý a slnečný jesenný deň. V obciach kade prechádzam nič nenasvedčuje tomu, že by tu mal byť onedlho vyhlásený núdzový stav.
Ľudia postávajú na zastávkach, betónujú základy, maľujú ploty, opravujú strechy, vyvážajú pred brány farebné vrecia s odpadom. Pred obecnými úradmi sa pohybujú oranžové a žlté vesty. Robotníci opravujú chodníky a cesty, niekde vyhráva rozhlas alebo bijú zvony. Všetci, ale naozaj všetci sú bez rúšok.
Zmení sa to až po príjazde do Svidníka. Aj keď diskusia na čerpacej stanici tomu veľmi nenasvedčuje. Robotníci na ceste, ani na streche rozostavanej budovy pred centrom síce rúška ešte (alebo už) nemajú. Cestou na námestie sa mi nakoniec na parkovisku podarí stretnúť prvého dôchodcu s rúškom na tvári.
Idem mu oproti a rýchlo zaparkujem. Ešte v aute si nasadím respirátor a pri vystupovaní mu na znak spolupatričnosti kývnem rukou a zdvihnem pritom obočie ako len vládzem. Na moje prekvapenie zrýchli krok, veľkým oblúkom sa mi vyhne a zmizne za rohom.
Námestie je ráno dosť prázdne. Vidieť iba upratovaciu čatu a dvoch potúžených bezdomovcov na lavičke pri novinovom stánku. Chcete si tipnúť či majú rúška? Nie nemajú. O pár metrov ďalej je hotel Rubín s otvorenými dverami, vchádzam dovnútra.
„Na zatvorenie,“ odpovedá majiteľka hotela Mária Ľos-Božíková na otázku ako pociťujú zákaz ubytovania a reštauračného stravovania od začiatku týždňa.
„Žiadna objednávka, žiadne ubytovanie, žiadne jedlo, iba okienkový predaj, celé zle,“ dodáva pani Mária. Na námestí funguje hotel s 25 izbami a menu pre centrum mesta a okolie od roku 1997. „Donedávna sa to ešte nejako dalo točiť, teraz už ideme tretiu sezónu takto, nevieme ako ani dokedy vydržíme.“
„Ubytovanie je povolené len pre ľudí na pracovnej ceste. Tržby nám išli o 80 % dole, ale dane a poplatky nám neodpustí nikto. Druhú sezónu musíme mať zatvorené v najlepšom období objednávok na oslavy, krstiny a podobne. Vo vnútri v reštaurácii sa dokonca nemôžu najesť ani očkovaní. Neočkovaní potom hovoria – načo sa budeme očkovať, keď aj tak nás dovnútra nepustíte. Niekedy nerozumiem, čo tými opatreniami chce vláda dosiahnuť,“ sťažuje sa dcéra majiteľky, Mária Revická.
„Boli sme zatvorení osem mesiacov. Na leto nás otvorili a teraz sme znova tam, kde sme boli. Máme dvanásť zamestnancov, robí akurát jedna chyžná. A pomoc od štátu žiadna. Ľudia už sú z tých opatrení vyčerpaní. Hlavne deti, dúfajme, že aspoň tie školy vydržia,“ hovorí.
„Viete, niektoré bary sú zatvorené, ale niektoré tu v meste fungujú naplno. Každý večer je tam hlava na hlave. Samozrejme za zamknutými dverami. Tak aký význam potom tie opatrenia majú?,“ pýta sa Mária Revická.
Z hotela Rubín sa pomaly presúvam smerom k svidníckemu mestskému úradu. Automaticky počítam ľudí s prekrytými hornými dýchacími cestami. S tridsiatich majú rúško alebo respirátor ôsmi. Pred kvetinárstvom s príznačným názvom Rozkvet je desať dní pred Dušičkami živo.
Svidníčania pred predajňou vyberajú, kupujú a odnášajú vystavené vence a kvety, prúdia smerom dnu aj von. Vnútri chvíľu počkám a potom vybalím formulku o reportáži v čiernom okrese.
„No a teraz som sa pomýlila, výborne,“ odpovedá položartom majiteľka, ktorú preruším v opisovaní nejakých údajov z mobilu do veľkého zošita. „Moja chyba,“ ospravedlňujem sa. „Vaša, vaša,“ dodáva kvetinárka.
„Čo sa týka čiernych opatrení, určite je to veľký problém a je to ešte ťažšie. Ľudia sú však obozretní, pýtajú sa, či vyžadujeme testy, prípadne hlásia, že sú očkovaní,“ preberá štafetu kolegyňa.
„Na prevádzke môžeme mať piatich ľudí, ale je to hlavne o dôvere. My nemáme oprávnenie vyžadovať od zákazníkov nejaké potvrdenia. Naši zákazníci sú fakt super, opatrenia dodržiavajú, vstupujú sem naozaj iba v rúškach alebo respirátoroch,“ hovorí.
Rodinné kvetinárstvo funguje v meste už tridsať rokov. „Minulý rok nás zatvorili pred Dušičkami, v najsilnejšom týždni, keď človek fakt začne zarábať,“ spomínajú na vlaňajší lockdown majiteľky.
„Nie, túto fotku vymažte a urobte nám druhú,“ vyžiadajú si ženy autorizáciu vizuálu na konci minirozhovoru. „A nie že nám tu zajtra nabehne kontrola,“ kričia za mnou otrlé Svidníčanky, keď vychádzam z dverí.
„Primátorka práve začala poradu, tak buď počkajte alebo vám môžem odpovedať ja,“ Zvolím druhú možnosť a pýtam sa hovorkyne úradu Kristíny Tchirovej ako mesto v praxi zvláda čierny stupeň.
„Prvá vlna bola kritická v tom, že v ľuďoch vzbudzovala veľký strach, bolo veľa pozitívnych aj nakazených. Druhá vlna bola hlavne o chorých ľuďoch vo veľkom množstve, opatrenia boli naozaj veľmi prísne a intenzívne. Teraz v tretej vlne si z toho berieme všetko čo sme sa naučili,“ vysvetľuje hovorkyňa.
„Hneď ako sme prešli z oranžovej do bordovej fázy, sme zaviedli na mestskom úrade ranný filter. Meranie teploty, nasadenie respirátorov v interiéri, testovanie zamestnancov, zrušenie stretnutí úradníkov, obmedzenie pracovných porád na najmenší možný počet. Zareagovali sme oveľa rýchlejšie ako v prvej a druhej vlne. Rovnako sa snažíme reagovať aj pokiaľ ide o ľudí v meste a nevyhnutné opatrenia.“
Mesto nemá ani zásadný výpadok zamestnancov, nezaviedli ani home-office, na mestskom úrade majú vysokú zaočkovanosť zamestnancov. Podľa Tchirovej pomáha aj kolektívna zodpovednosť, tolerancia a kolegialita. Priamo vo Svidníckej nemocnici vzniklo vakcinačné centrum, kde sa kontinuálne očkuje. Teraz aj jednodávkovou vakcínou aj bez registrácie.
Pýtam sa, ako si mesto vysvetľuje, že počet rúšok na ulici je taký malý, že opatrenia ľudia veľmi nedodržiavajú. „V tejto vlne je o to ťažšie vyvolať v ľuďoch pocit zodpovednosti. Že čo ak sa nakazia druhýkrát, alebo nakazia niekoho blízkeho, ktorý potom môže mať veľmi ťažký priebeh ochorenia. Spoločnosť si už fázou veľkého strachu, ktorý viedol k zodpovednému dodržiavaniu opatrení, prešla. Táto zodpovednosť je teraz pri tretej vlne oveľa slabšia,“ vysvetľuje hovorkyňa.
Šéfovi okresného úradu Michalovi Iľkaninovi sa o päťsto metrov ďalej, v monumentálnej budove pri veľkej fontáne s tujovou alejou, chystám položiť rovnakú otázku. Ako v praxi vníma čierny stupeň, prečo je okres v najkritickejšom stupni covid automatu a ľudia napriek tomu opatrenia dodržiavajú iba čiastočne. Nie som ale ohlásený a tak ho osobne nezastihnem. Telefonicky áno.
„V podstate sa nám opakuje rovnaká situácia ako minulý rok. Už mi napadlo aj to, či to nemôže byť spôsobené tou našou geografickou polohou. Rovnako ako pred rokom to najprv prepuklo v susednom Bardejove, potom sa pridal aj Svidník. Ale išlo predovšetkým o komunitné šírenie nákazy, na oslavách, svadbách a tak podobne. Rovnako ako vlani,“ odpovedá Iľkanin.
„Je tu ale jeden paradox. Sme blízko poľskej hranice a vieme, že v Poľsku takéto prísne opatrenia neplatia, no paradoxne sa tam nákaza šíri pomalšie,“ vysvetľuje prednosta.
„Takže stále apelujeme na starostov všetkých obcí okresu. Aby ľudí, hlavne tie staršie generácie, informovali a robili svetu. Ideme navyše do sychravého chrípkového, obdobia. Takže dodržiavanie opatrení a očkovanie sú teraz obzvlášť dôležité,“ dodáva Michal Iľkanin.
Cestou naspäť sa z rádia dozvedám, že na východe sa k Svidníku, Bardejovu a Starej Ľubovni, od budúceho týždňa pridajú Medzilaborce, Michalovce, Sabinov a Stropkov. Skúšam sa trochu odreagovať a preladiť rádio. Správy na všetkých staniciach sú dnes znova plné pandémie.
Odpoveď na dnešný lov po rúškach a respirátoroch v čiernych okresoch sa nakoniec dozviem na úplne inej frekvencii. „Prieskum v spolupráci so Sociologickým ústavom a Ústavom výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied, ktorý sa uskutočnil od 5. do 10. októbra na vzorke tisíc respondentov, ukázal, že 65 percent opýtaných svoje kontakty obmedzilo iba čiastočne. A takmer 30 percent ľudí odpovedalo, že svoje kontakty neobmedzili vôbec,“ hovorí moderátor.
„Podobne, ako počas minuloročnej druhej vlny pandémie, aj počas tretej vlny sa ukazuje, že vnímanie rizika u ľudí a s ním súvisiace dodržiavanie opatrení nekopíruje reálnu epidemiologickú situáciu. U očkovaných môže byť nižšia miera vnímaného rizika spojená najmä s pocitom, že sú chránení. U nezaočkovaných môže ísť aj o obrannú reakciu popierania závažnosti situácie, prípadne to môže byť súčasťou ich protestného postoja a celkovej nespokojnosti s vládou pri zvládaní pandémie," komentuje prieskum Barbara Lášticová z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied.