Hovorí, že v štafete bývalých hlavných architektov je len ďalší článok a spoločne s tímom sa pokúsi pokračovať v už začatej práci.
Prichádza z Amsterdamu aj Karlových Varov zároveň. Metropola východu ho fascinuje životom, aký z nej cítil pri jednej z prvých návštev. Aké plány má s Košicami Petr Kropp, ako vníma občianske iniciatívy, ktoré sa chcú zapájať do života v meste? Kde sa on sám cíti ako doma a či zmenila pandémia pohľad na naše bývanie, aj tieto otázky sme položili hlavnému architektovi Košíc v novembri minulého roka v relácii Na východe niečo nové.
Už ste sa zabývali v našom meste a aj v tejto novej úlohe? Vieme, že ste rozlietaný, a to doslova, bývate stále v Amsterdame.
Ďakujem za pozvanie. Mnoho vecí ešte objavujem a určite mi to bude ešte dlho trvať. Chcel by som však povedať, že práca, ktorou som bol poverený a o ktorú som sa zaujímal, nie je prácou na jeden či dva roky, ale je to na dekádu. Uvedomujem si, a to aj na základe skúseností z Karlových Varov, že je to práca, ktorú nikdy nedokončím. Mesto nebude nikdy hotové. V štafete bývalých hlavných architektov som len ďalší článok a spoločne s tímom sa pokúsime pokračovať v už začatej práci.
Fascinuje ma vaše vyjadrenie: „Ja vaše mesto de facto nepoznám…“ To je sen každého obyvateľa počuť to od hlavného architekta 
. Ale je to vlastne výhoda, že k nám prichádza taká nepopísaná tabuľa?
Na to budem schopný odpovedať asi až po určitej dobe, či je to výhoda, alebo nevýhoda. Ja si myslím, že je to výhoda v tom, že nemám predsudky a že sa veľmi teším. Práve preto, že to tu nepoznám dobre. Som veľmi zvedavý človek a všetko, čo je nové, ma veľmi zaujíma. Tým však nechcem povedať, že nie som schopný nejakej dlhodobej činnosti. V Karlových Varoch som pracoval viac ako 28 rokov a v Amsterdame žijem viac ako 30 rokov, takže ja keď sa do niečoho zahryznem, dokážem vydržať veľmi dlho. Nevýhoda je v tom, že sa v mnohých veciach ešte musím zorientovať.
Je veľa vecí, ktoré by som mal vedieť, pretože sa odo mňa očakáva odborný názor a tu sa musím oprieť o skúsenosti mojich kolegov. Na druhej strane, myslím si, že nás to veľmi rýchlo prepojí. Verím, že všetky tieto okolnosti budú viesť k tomu, že mesto rýchlo spoznám a zároveň mu aj niečo prinesiem.
Košice ste začali intenzívnejšie vnímať, keď boli hlavným mestom kultúry (EHMK) v roku 2013, vtedy ste ich aj prvýkrát navštívili. Môžeme pateticky povedať, že to bola láska na prvý pohľad?
Nie, to nemôžeme povedať, bolo by to veľmi neúprimné. Priznávam, že to bola veľmi povrchná návšteva, s manželskou sme vtedy prechádzali Košicami a myslím, že v rovnakom čase bolo EHMK aj Marseille. A tam som si uvedomil, že aj Košice sú EHMK. Mali sme v tom čase naplánovanú cestu do Krakova a urobili sme si rýchlu odbočku do Košíc, v ktorých sme sa zdržali len jeden deň, počas ktorého sme len trošku nasali atmosféru.
Pamätám si, že ma vtedy zaujala prestavba Kasární Kulturpark, ktorú som vnímal veľmi pozitívne. Ale žeby sa dalo hovoriť o láske na prvý pohľad, to nie. To bola skôr tá druhá návšteva, ktorá vznikla na základe pozvania mesta. Bolo to už v čase covidu a ja som síce prišiel, keďže ma to zaujímalo, no pri výberovom konaní som vnímal hendikep. Pri práci na koncepte vízie som nemal možnosť tu fyzicky byť, takže som bol veľmi zvedavý a chcel som si overiť moje myšlienky.
V deň, keď som prišiel vlakom, bolo veľmi pekne. Musím priznať, že ma v prvom rade nadchla krásna cesta, išiel som od Prešova a keď som potom vystúpil na námestí a išiel cez Mestský park do centra, bol som prekvapený. A nielen starým historickým mestom, ale tým, ako to žilo. Všetky terasy boli otvorené. Veľmi rýchlo som pochopil, že to neboli turisti, ako som zvyknutý z Karlových Varov či Amsterdamu. Boli to miestni, ktorí prebudili mesto k životu. V tomto momente som si povedal: Wau! Je to tu super!
Vy ste vo svojej vízii hlavného architekta naznačili, že by ste chceli rozšíriť tím.
Áno, rozšíriť a posilniť. A to preto, aby mohol naozaj robiť tvorivú prácu pre mesto. Dnes funguje Útvar hlavného architekta tak, že sa tu síce pracuje na koncepčných projektoch, ktoré sprevádzali územný plán, no v prvom rade je dnes Útvar používaný ako keby, a teraz to poviem trošku hrubo, k výrobe stanovísk, ktoré majú dopad z projektov, ktoré sa tu vytvárajú.
Myslím si, že je to tiež potrebné, aby sa táto práca robila, ale je potrebné ju odlíšiť od zmyslu hlavného architekta, ktorý nejakým spôsobom určuje budúcu víziu, kam by sa malo mesto uberať. Tiež si myslím, že je potrebné to hlavne nastaviť tak, aby sme získali viac času na koncepčnú prácu, pretože je veľmi dôležitá. Ak sa chceme vyjadrovať k niečomu konkrétnemu, musíme vedieť, prečo sa tak vyjadrujeme. A k tomu potrebujeme nastaviť koncept mestského rozvoja.
Aký potenciál podľa vás majú Košice?
Myslím si, že majú veľký potenciál. To bol jeden z prvých dôvodov, prečo ma zaujali, keď som sa nimi začal zaoberať. Nielenže sú druhým najväčším mestom na Slovensku, ale sú aj vstupnou bránou do Európskej únie. To je veľký potenciál, pretože sú de facto na hranici s bývalými postsovietskymi republikami. Myslím, že ste mesto, ktoré dáva nádej aj mladým ľuďom, ktorí sa chcú rozvíjať ďalej. Máte tu tri univerzity, ktoré svojím spôsobom plnia túto úlohu, vzdelanie. To je veľký potenciál. Môžem to dokonca porovnať aj s Karlovými Varmi, ktoré svoju slávu vybudovali na kúpeľníctve. Ale na odbore, ktorý sa, bohužiaľ, nerozvíja tak, ako by sme potrebovali. A pritom je tiež dôležitý. Mladí ľudia odtiaľ odchádzajú. Obrovskou výhodou Košíc je prílev mladých ľudí. Vidím to, len čo sa prejdem po ulici alebo keď sa pozriem na vás, aj vy máte taký ten temperament. Myslím si, že v mladých ľuďoch je budúcnosť.
Pôsobíte v Amsterdame, boli ste hlavný architekt Karlových Varov, študovali ste v Nemecku, teraz pracujete pre Košice. Kde sa cítite ako doma?
Mám veľké šťastie, pretože mám domovov viac. Cítim sa veľmi dobre v prostredí, kde som sa narodil a kde býva moja matka, sú to Kraslice. Prežil som tu veľmi pekné detstvo, aj keď je to maličká obec na hranici Saska. To je taký môj domov. Nuž a skoro polovicu života žijem v Amsterdame, to je asi najväčší domov, pretože sa tu veľmi rád vraciam, mám tu veľa priateľov, manželku. A potom sú to mestá ako Karlove Vary, ale aj Košice, kde by nebolo úprimné povedať, že sa tu cítim ako v Amsterdame. Ale to mesto ma nejakým spôsobom zaujíma, je to skôr pracovný domov.
V Košiciach sa hovorí o návrate vody do mesta, a to je asi aj na mieste. Akúkoľvek väčšiu metropolu si predstavíme, tá voda zohráva dôležitú úlohu. Aký je váš názor?
Vodný element bol vždy veľmi dôležitý, bol zdrojom energie, dnes je to skôr zdroj energie, ktorú potrebujeme, aby sme relaxovali. Je to možnosť prípravy klimatického aspektu mesta. Takže, ak tú vodu môžeme využiť a je v meste, čo o Košiciach platí, tak sa posnažíme ju nejako navrátiť do toho mestského života.
V Košiciach máme šikovných mladých ľudí, ktorí iniciujú dialóg s mestom tým, aby sa nám tu lepšie žilo. Organizujú výstavy, aby napríklad územný plán nebol len strašiak a neznáma, ale aby ľudia pripomienkovali priestor, v ktorom chcú žiť. Plánujete s nimi spolupracovať?
Veľmi si vážim tieto iniciatívy, pretože si myslím, že sú pre nás architekov veľmi dôležité. V prvom rade musíme počúvať, čo obyvatelia chcú. Dialóg s mestom je veľmi dôležitý, aby sme z toho zistili, čo obyvatelia vlastne potrebujú. Ja som sa osobne stretol už aj s niektorými členmi Spolky, spolupráca sa rodí. Je to dôležité, pretože osveta verejnosti je pre našu prácu kľúčová.
Mestá po celom svete reagujú na klimatické zmeny a hrozby. Aký je váš postoj k týmto témam?
Osobne si myslím, že to pre nás nie sú hrozby, ale výzvy. To, že sa mení klíma, to tak jednoducho je. Čo sa týka architektúry a urbanizmu, musíme na to reagovať, a to veľmi konkrétne. Ak by sme hovorili o dopravnej záťaži, nie je to len kvôli klíme. To je len jeden aspekt, ale je to aj prívetivé prostredie, hluk, obrovské miesta, ktoré to auto zaberá pred našimi domami, kde by sme si možno priali viac kvalitnej zelene. Klimatická zmena nás núti premýšľať o tom našom priestore, v ktorom sa pohybujeme, intenzívne a asi inak, než sme ho do dneška využívali.
A keď už teda prichádzate z Amsterdamu, „mekky“ mestskej cyklistiky, možno očakávať, že budete myslieť aj na cyklistov pri nejakých zmenách?
Určite. Prichádzam zo zeme, kde je cyklodoprava naozaj súčasťou dopravy, nie je to len šport. Práve bicykel je jednou z možností, ktorá môže tú individuálnu dopravu posilniť. A to čaká aj Košice. Pri svojej prvej návšteve Košíc som si požičal aj bicykel, iba tak som si uvedomil, že Košice nie sú ploché, ako som si to myslel na základe mapy. Sú tu celkom pekné pahorky, krásne výšiny. Takže áno, ja bicykel vnímam ako dôležitý dopravný prostriedok, ktorý má budúcnosť, len mu treba zabezpečiť podmienky. Tie sa už riešia, mesto aktualizuje plán udržateľnej mobility, cyklochodníky a vôbec infraštruktúra pre cyklistiku hrá veľkú rolu. Už sa na tom dosť intenzívne pracuje.
Ako ste vnímali lockdown a to, že ľudia zrazu zistili, kde bývajú? A začali sa zamýšľať nad tým, či je ich bývanie prispôsobené ich novému životnému štýlu?
Mal som veľké šťastie, keďže už nemám školopovinné deti. Nemusel som zo svojej obývačky robiť pracovňu ani učebňu. Bol som menej zaskočený, pretože som už poznal prácu z domu, vedel som sa rýchlo adaptovať. Ale súhlasím s vami v tom, že COVID ukázal, že naše byty a vôbec obydlia, nie sú na tento spôsob života pripravené. Je to veľká výzva aj pre nás architektov a developerov, aby sme sa nad tým zamysleli. Či ten štandard, ktorý máme, tzv. 2+1 alebo 3+1, či je to vyhovujúce a či náš spôsob života nebude vyžadovať inú typológiu.
Je niečo, čo vás v architektúre vyslovene ruší? Sú nejaké prežitky, ktoré netolerujete, je nejaký priestor, ktorý podľa vás šikanuje svojich obyvateľov, núti ich správať sa inak?
Som často prekvapený, že sa projektuje veľa vecí, o ktorých vieme, že nebudú mať dlhodobú hodnotu a že nebudú dobre fungovať. Niekedy nechápem, akým spôsobom sa investujú peniaze. Zo zotrvačnosti robíme stále tie isté chyby a nereagujeme na ne rýchlejšie. Je to asi skôr z praktických dôvodov, že ich nechceme zmeniť? Je to organizácia práce? Ak by napríklad neprišiel COVID, tak by home office nebol v Karlových Varoch témou. A ja si práveže myslím, že aj práca z domu môže pomôcť odľahčiť dopravu. Je to krásny príklad, že aj home office môže v pozitívnom zmysle ovplyvniť život v meste.
Je pravda, že by ste sa chceli zaslúžiť o transformáciu Útvaru hlavného architekta na nezávislý Metropolitný inštitút?
Chcel by som sa o to pokúsiť. Hlavnou otázkou je, ako stabilizovať Útvar po odbornej aj tímovej stránke. Je rozbehnutých veľa procesov, takže nemôžeme robiť všetko naraz. Moja skúsenosť, ktorú si overujem aj v iných mestách, veď aj Bratislava má metropolitný plán, hovorí, že pre odbornosť by bolo dôležité, aby mal Útvar väčší priestor. A to na tú dlhodobú koncepčnú prácu. Myslím si, že by bolo výhodou, ak by sa vymanil z byrokratického aparátu, v ktorom verejná správa funguje.
Do Nemecka vás posielali, aby ste sa naučili po nemecky, hovoríte po holandsky, česky, anglicky. Ale čo slovenčina?
Učil som sa aj po rusky, dokonca som bol aj služobne v Petrohrade, no ruština sa vytratila. Môj problém spočíva v tom, že žiadny z týchto jazykov neviem dokonale, pretože som sa ich učil len tak a nie v škole, až na češtinu. Ale ono sa to nejako vytráca, mávam problém aj s českou gramatikou. Slovenčina mi je blízka, ale uvedomujem si to množstvo rozdielov medzi slovenčinou a čestinou a som fascinovaný, že sa ešte stále dobre dohovoríme.
Akým spôsobom relaxujete?
Rád cestujem, aj keď to nie je vždy relaxovanie, ale mne sa stačí dívať z okna. Zaujíma ma vždy celé prostredie, aj toto štúdio, v ktorom sledujem, ako to tu celé funguje. Mám aj takú fóbiu, že potrebujem prísť veciam na „kloub“ a zistiť, ako fungujú. Pre mňa je relaxom pozorovať, ako sa ľudia v danom priestore správajú, akým spôsobom sa ten priestor využíva.
Je to také ničnerobenie, ale je to pozorovanie, ktorým relaxujem. Rád si prečítam aj zaujímavú knihu, počúvam hudbu, aj keď sa v tej súčasnej veľmi neorientujem. Rád chodím na koncerty, do divadla, teším sa, že pôjdem do Košíc na činohru. A, samozrejme, som veľmi rád so svojou manželkou, ktorá je tiež architektka.