Horolezec Alexander Luczy sa stal závislým na horách už v mladosti

VýchodĽudia

S lezením po horách začal ako 16-ročný.

Svoju horozeleckú kariéru odštartoval v Košiciach. Aj keď má dnes takmer 80 rokov, lezenia po skalách sa nevzdal. Popradčan Alexander Luczy stále brázdi hory so svojou manželkou. Horolezectvo je preňho totiž vášňou.

„Väčšinou sme s mojou ženou liezli skalné výstupy v peknej skale. To znamená v pevnej a slnečnej skale. Nie je to najbezpečnejší šport, ale myslím si, že je to akási vášeň. Keď sa do tej vášne zahryznete, tak vás to potom drží. Skrátka ja som za tým išiel,“ prezradil horolezec Alexander Luczy.

S lezením po horách začal ako 16-ročný. V Košiciach, kde chodil na stavebnú priemyslovku, sa prihlásil na horolezecký kurz pre začiatočníkov. Svoje prvé horolezecké skúsenosti nabral na Jánošíkovej bašte neďaleko Kysaku.

„Mali sme vedúceho kurzu, to bol slávny košický horolezec Róbert Kubín, ktorého sme volali Róbert Báči. A ten nás pod skalou dirigoval. Inštruktori nás uviedli do toho všetkého a ja si dobre pamätám, že keď som vyliezol zo skaly tri alebo štyri metre, tak som zistil som, že to nie je také ľahké. Vtedy som si povedal, prečo preboha som nezostal doma,“ spomína s úsmevom Luczy.

Foto
Popradčan Alexander Luczy stále brázdi hory so svojou manželkou / Facebook

Neodradil ho ani vážny úraz

Po kurze sa s popradskými horolezcami vybrali vraj na „smiešny“ horolezecký kopček nad Zeleným plesom. Volal sa Kozia kôpka. Podľa Luczyho to prebiehalo dobre a nakoniec bol hrdý na to, že kopec spoločne zdolali. Odvtedy absolvoval popradský horolezec desiatky výstupov. Jeden z nich ho takmer pripravil o život.

„Mal som v horách jeden veľmi vážny úraz vo veku 20 rokov na Kežmarskom štíte v Tatrách. Na vrchole štítu sa mi vylomil skalný blok a ja som padol aj s blokom presne 45 metrov. Mal som roztrieskanú stehennú kosť a zlomenú lebku. Možno ma iní považujú za šialenca, napriek tomu som sa k horolezectvu vrátil,“ uviedol milovník hôr Luczy.

Vo svojej knihe priznáva, že už v mladosti bol od hôr závislý. Horolezectvo však nikdy nepraktizoval ako šport. Zdolával rozličné terény, pri ktorých si neraz musel vysúkať aj rukávy. Jeho hlavnou motiváciou, ktorá ho poháňala vpred, bola láska k horám. Okrem Tatier navštívil aj švajčiarske Alpy, Dolomity či Himaláje. Počas trekingu v Himalájach dokonca spoznal svoju manželku. Horolezkyňou bola vtedy už osem rokov. Po čase sa zobrali a mali spolu dve deti. Celý život prežili vo Švajčiarsku.

Osobné rekordy neuznáva

Do Švajčiarska musel popradský horolezec odísť v roku 1969. Eštebáci z neho totiž chceli urobiť informátora. Na to však Luczy nepristúpil a po rozhovore s otcom, odišiel nakoniec žiť do exilu.

„Mal som vtedy možnosť ísť ako horolezec do Švajčiarska. Tam sme najprv urobili horolezecký program, a potom som požiadal o politický azyl. Dobre sa pamätám na želanie môjho priateľa, ktorý bol dobrý horolezec, aby sme urobili veľmi ťažkú severnú stenu v Alpách. Odmietol som to so slovami, že ja zdrhnem a nechcem sa zobudiť v popradskej nemocnici,“ zaspomínal si na staré časy Luczy.

Vo Švajčiarsku chodil veľakrát liezť do centrálneho Švajčiarska. Je to vraj pre Slovákov, i mnohých Švajčiarov úplne neznáme miesto. Unikátna žulová oblasť sa nachádza v blízkosti priesmyku svätého Gotharda. Horolezecké méty si však nikdy nedával. „Urobiť osobný rekord, ako chcú mnohí športovci, takéto sny som nikdy nemal. Bol som asi príliš skromný, lebo také sny vás často môžu pri horolezectve aj zabiť. Mojim snom bolo, len byť v horách,“ prezradil rodák z Popradu.

Na Tatry nedá dopustiť

Po odchode do Švajčiarska bol 20 rokov nežiaducou osobou pre komunistické Československo. Zmenilo sa to až v 88-roku, keď ho československé úrady požiadali, aby sa zbavil československého občianstva. Ináč by nemohol navštíviť svoju rodinu.  V tej dobe sa síce pohrával s plánmi odísť do Ameriky či na Nový Zéland, ale osud to nakoniec zariadil tak, že naplno podľahol čaru švajčiarskych hôr. Slovenské Tatry mu však nepochybne chýbali.

„Tatry sa s Alpami dajú porovnať. Rozdiel je v tom, že v Alpách sú ľadovce a že sú vyššie. Moja švajčiarska manželka to potvrdila, keď sme chodili na návštevu Slovenska k mojej mame. Povedala, že aj Švajčiari by boli hrdí, keby mali vo Švajčiarsku také hory, aké sú Tatry,“ poznamenal horolezec, ktorý sa na dôchodku venuje najmä foteniu a písaniu.

 

Autorka: SILVIA HAMRÁKOVÁ

Komentáre