Ako chlapec hral na husliach len z donútenia. Až na strednej škole sa do tohto sláčikového nástroja doslova zamiloval. To ešte netušil, že sa raz z neho stane slávny koncertný majster. Huslista, dirigent či pedagóg Karol Petróczi (72) sa môže pochváliť aj tým, že hral pre thajského kráľa.
K husliam sa Karol Petróczi dostal v podstate náhodne. Jednoducho sa raz vyskytli u nich doma v Lučenci, no nemal na nich kto hrať. A tak prischli práve jemu. S odstupom času priznáva, že začiatky neboli vôbec ľahké.
„Hra na husle ma nebavila. Cvičil som z prinútenia. Bol som zamknutý v izbe na hodinu a musel som hrať. Snívali moji rodičia, aj ja. Rodičia by radi mali zo mňa hvezdára alebo inžiniera. Napriek tomu, že som s husľami nebol príliš veľký priateľ, rozhodol som sa ísť študovať husle,“ zaspomínal si huslista Karol Petróczi.
Ako štrnásťročný sa dostal medzi štrnástich študentov, ktorých prijali na vtedajšie košické konzervatórium. Vtedy akoby šibnutím čarovného prútika ho už do cvičenia nemusel nikto nútiť. Mladý Karol cvičil toľko, koľko počas dňa mohol.
Všetok svoj voľný čas trávil po boku huslí. Ako mladý študent rád diskutoval aj s niektorými svojimi profesormi. Len tak, o všetkom, čo s hudbou súvisí. O formách, životopisoch skladateľov, hudobnej reči, i o štýle hudby.
S husľami precestoval svet
Po skončení školy sa mu podarilo urobiť konkurz do košického rozhlasového orchestra. Pôsobil na rôznych miestach, kde aj študoval. Neskôr začal hrať v Štátnej filharmónii v Košiciach, s ktorou prvýkrát účinkoval aj v zahraničí, konkrétne v Taliansku. Po svete potom cestoval ako sólista, ale aj ako koncertný majster.
„Vyučoval som v Japonsku, hral som pre thajského kráľa, so zborom to bolo Mexiko, Amerika, proste mnoho zaujímavých exkurzov,“ zalovil v pamäti svetoznámy huslista a dirigent, ktorého svet priam vyzýval, aby sa usadil mimo Slovenska. On však ostal v Košiciach.
Košice sú totiž preňho jedno z najkrajších miest bývalej monarchie. Najradšej obdivuje Hlavnú ulicu, kde je niekoľko líp. Ako sme sa dozvedeli, vždy si sadne oproti nim a obdivuje ich nakreslený tvar.
„Nejakým spôsobom ma zahraničie nelákalo. Bol som spokojný s tým, že som tam podľa možností robil, ako najlepšie som vedel. Vždycky som sa tešil, že sa vrátim. Pravdepodobne to spôsobili aj Košice,“ dodal s úsmevom Petróczi.
Husle má len jedny
Uznávaný koncertný majster viedol vyše 30 rokov zbor košických učiteľov. V tej dobe to vraj bolo špičkové teleso na európskej úrovni. Okrem toho už 20 rokov pôsobí v zmiešanom speváckom zbore Collegium Technicum. Tak získal určité dirigentské zručnosti.
Dirigovanie mal aj na konzervatóriu ako ďalší predmet popri husliach. Takže svoje znalosti nakoniec zužitkoval priamo v praxi. Husliam a filharmónii sa venuje dodnes, aj po skončení aktívnej kariéry.
„Chcem byť tak trošičku nápomocný vo veciach, ktoré som mnohými rokmi získal. Pomáham v oblasti dramaturgie, niekedy vypomáham v orchestri. Musím povedať, že som spokojný. Mám teritórium, na ktorom sa môžem uplatniť,“ uviedol Petróczi.
Okrem toho ešte stále učí, a občas sa dostane aj ku zborom, keď je potrebné niečo nacvičiť. Čo sa týka komponovania hudby, vlastnú skladbu zložil iba raz. Ako sám priznal, keď si to vypočul, usúdil, že na to asi nemá talent.
Oveľa prekvapujúcejšie je, že slávny huslista má doma len jedny husle. No o to mimoriadnejší vzťah k nim prechováva. Videl ich totiž ešte ako drevo. U svojho dvorného nástrojára v Prahe, si dal husle vyrobiť z javorových špalkov. Podľa kresby dreva si vybral spodnú dosku huslí, na ktorých hrá doteraz.
Autor: SILVIA KARASOVÁ