Porota prestížnej novinárskej súťaže jej vlani udelila Cenu za inovatívnu online žurnalistiku.
Práca novinára nie je ľahká, nie je to výhra v lotérii, ale je to poslanie, hovorí v rozhovore pre Košice Online oceňovaná investigatívna reportérka portálu Aktuality.sk Laura Kellöová. A práve investigatívna žurnalistika sa vo februári 2018 dostala do povedomia širokej verejnosti. O život prišiel rukou vraha talentovaný novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová. Táto tragédia vyvolala najväčšie protesty od Nežnej revolúcie.
Aká je podľa vás úroveň žurnalistiky na Slovensku?
Úroveň žurnalistiky na Slovensku si úplne nedovolím hodnotiť, pretože to by sme sa asi museli jednotlivo pozrieť na to, či sa bavíme o regionálnej žurnalistike, alebo o investigatívnej žurnalistike, prípadne o menej komentovanej športovej žurnalistike. Úroveň je rôzna.
Čo sa týka investigatívnej žurnalistiky, myslím si, že sa ohromným spôsobom posúva vpred, a to aj vďaka spoluprácam, či už so zahraničím, alebo aj v rámci slovenských médií. Myslím si, že je to obrovský prínos. Nie vždy sa investigatívnym novinárom podarí presadiť svoje zistenia a témy tak výrazne, ako keď idú sami za seba a jednotlivo, kdežto keď viaceré redakcie spolupracujú a razia tú tému vo veľkom, témy a zistenia majú oveľa silnejší dôraz a možno potom aj následky.
Niekoľko rokov pôsobíte ako investigatívna reportérka portálu Aktuality.sk. Ak by ste mali vysvetliť tento možno ešte stále verejnosti neznámy pojem, čo je vlastne investigatívna žurnalistika?
Najviac sa to približuje k akémusi pátraniu. Najlepšie sa to chápe, ak človek rozumie, aký je rozdiel medzi investigatívou a spravodajstvom. Kým denne si čítame rôzne správy o tom, čo sa stalo v parlamente a na vláde, aký zákon predkladajú a koľko je chorých na COVID, tak to všetko je spravodajstvo a denné informácie, ktoré pribúdajú. Jednoducho, tie udalosti sa dejú a spravodajcovia ich nejakým spôsobom monitorujú.
Investigatívna žurnalistika funguje trochu inak. Investigatívci sa snažia vypátrať rôzne zmluvy, prepojenia, konflikty záujmov, ako veci fungujú, o ktorých sa nehovorí, čo sa vyšetruje, prečo sa niečo nevyšetruje, kde zmizli milióny zo štátneho rozpočtu alebo akýchkoľvek verejných peňazí...Investigatívna žurnalistika je skôr pátranie po nejakých problémoch, ktoré vznikajú a svojím spôsobom niekedy ponúka už aj riešenie, ako by sa to dalo zlepšiť alebo napraviť. Ak je niečo nezákonné a investigatívci na to poukazujú, tak potom máme na Slovensku vyšetrovacie orgány, ktoré by sa týmito zisteniami mali zaoberať.
Spolupracujete s ďalšími novinármi a organizáciami vrátane tých medzinárodných, vďaka čomu ste získali aj jednu z Novinárskych cien. Ako to teraz funguje? Zlepšila sa vaša spolupráca od tragickej vraždy Jána a Martiny?
Myslím si, že spolupráca slovenských médií, novinárov a investigatívcov je kľúčová, lebo keď jednotlivec vyjde s nejakým zistením, je možné, že o pár hodín či dní ľudia a kompetentní na túto kauzu zabudnú a že sa nič nestane. Ak sa vecami zaoberajú viacerí investigatívci a pozerajú sa na ten problém z viacerých strán, možno niekto tam uvidí niečo iné. Ďalší upozorní na svoje poznatky okolo tejto témy a kauzy naberajú úplne iný rozmer, ktorý je prepracovanejší, kvalitnejší, detailnejší a nepriestrelnejší. Preto si myslím, že spolupráca je kľúčová.
Na druhej strane, sme na malom Slovensku a tá zdravá konkurencia medzi našimi médiami je, samozrejme, potrebná. Netvrdím, že teraz si nemáme navzájom konkurovať a že si máme len podávať vlastné zistenia, takže konkurencia nech ostáva.
Ako ste spomínali, práve tá spolupráca bola ocenená minulý rok na Novinárskej cene a nielen v kategórii, v ktorej som si prevzala cenu. V kategórii investigatívny príspevok sme vyhrali za článok, na ktorom pracovalo niekoľko redakcií, naprieč Aktualitami, Investigatívnym centrom Jána Kuciaka, Denníkom Sme a nadáciou Zastavme korupciu, takže viacero platforiem, viacero hláv pokope a myslím si, že oveľa detailnejšie zistenia.
Aký je celý proces prípravy investigatívneho článku od témy, analýzy, spracovania informácií, až po publikovanie príspevku a možno aj zaslúžené ocenenie?
Je to veľmi individuálne a záleží to od témy. Niektoré články vznikajú pomerne rýchlo, pretože už máme nejakú databázu informácií a tie zistenia, nové informácie pribúdajú a vieme aktualizovať tiež už nedávno alebo dávnejšie odhalené veci. Ale potom sú aj úplne nové kauzy, ktoré trvajú oveľa dlhšie. Pamätám si, že na jednom článku sme robili zhruba pol roka a možno aj dlhšie, kým vôbec vyšiel prvý článok, pretože sme sa naťahovali s úradmi, niektorí nechcú odpovedať, pretože to vidia ako problém, niektorí ľudia sa s nami nechcú stretnúť, pretože sa boja, takže to všetko záleží od okolností aj od tém.
Čo sa týka Novinárskej ceny, tak to bol článok, ktorý vznikol v roku 2020. Bolo to o tom, že sme aj s dvoma českými novinárkami dali dokopy a do časovej osi všetky dôkazy, ktoré sa polícii podarilo nazbierať v prípade vraždy Jána a Martiny. Keď sme ich uložili do časovej osi, tak sa musím priznať, že aj mňa samú to prekvapilo. Hoci som pokrývala súdne pojednávania v prípade vraždy Jána a Martiny, tak ten sled udalostí, keď ho človek zrazu videl v časovej osi a presne ako za sebou išiel a čo sa dialo, kto ako reagoval, ako si Marian Kočner vymazával históriu počítača, Alena Zsuzsová vyhodila telefón a podobne, tak tie veci zrazu nabrali v časovej osi úplne iný rozmer.
Trvá to veľmi individuálne, niekedy až mesiace, niekedy kratšie. Nie zo všetkých zistení a nie zo všetkých možno aj klebiet, prípadne chodbových rečí vzniknú články. Máme mnoho rozpracovaných vecí, ktoré nikdy nebudú natoľko silné a nezískame na nich relevantné podklady a fakty, aby sme si dovolili ich vydať, pretože všetko musíme overiť. Kým to neoveríme, nemôže to uzrieť svetlo sveta a nemôžeme to vydať a publikovať ako náš text.
Pripomíname si štvrté výročie vraždy Jána a Martiny. Ako si spomínate na svojho kolegu?
Ja som Jána Kuciaka vnímala ešte ako redaktorka iného média. Do Aktualít som prišla práve v čase, keď sa udiala táto tragédia, dokonca som mala nastúpiť práve 26. februára 2018, keď sme sa o vražde dozvedeli. Tým, že som z východného Slovenska, tak som sa potom neskôr dopočula, že Jano Kuciak bol vraj rád, že prídem do redakcie, pretože práve robil na kauze okolo agrodotácií a o Talianoch na východnom Slovensku.
Spomínam si na neho ako na veľmi pracovitého a svedomitého človeka. Nepoznali sme sa osobne, ale z toho počutia od kolegov a aj z rozprávania jeho spolužiakov a blízkych kamarátov, mám pocit, že som Jana aspoň trochu spoznala. Neskôr po vražde sme v našej redakcii vydali knihu Umlčaní a ja som písala časť knihy, ktorá je spoveďou blízkych kamarátov Jana a jeho najlepších spolužiakov. Naozaj mám dojem, že mnohé historky, ktoré možno ani Jano o sebe nikdy neporozprával, sme sa dozvedeli po jeho smrti.
Ako sa podľa vás zmenilo Slovensko od vraždy Jána a Martiny?
Nechcem hodnotiť, ako sa zmenilo Slovensko, lebo to by mali asi urobiť predovšetkým sociológovia, psychológovia, politológovia a komentátori. Videli sme otrasy na politickej scéne, ale svojím spôsobom niektoré situácie, ktoré aj Jano opisoval vo svojich článkoch, vidíme v inej forme aj dnes.
Čo sa týka našej redakcie Aktuality.sk, snažíme sa pracovať aj na témach, ktoré Jano začal a nestihol dokončiť. Snažíme sa pracovať podobným štýlom, možno nie tak dokonalým ako on, na rôznych kauzách a prípadoch, ktoré sa zametali alebo stále zametajú pod koberec.
Myslím si, že aj keď tá strašná tragédia naozaj otriasla celou redakciou a koniec-koncov aj celým Slovenskom, videli sme to na tých protestoch, tak sa nestalo to, čo vraj Marian Kočner komentoval: že keď sa zavraždí jeden novinár, tak sa tí ostatní zľaknú. Myslím si, že v tomto sa niekto úplne prepočítal. Novinári sa skôr nakopli, ešte viac pátrajú.
Niekedy je to veľmi ťažké, pretože práca nám zasahuje do osobného života. Bežne zažívame rôzne útoky nielen od politikov, ale aj od rôznych anonymov. Chodia nám kadejaké vyhrážky. Môjmu kolegovi Petrovi Sabovi niekoľko mesiacov po tejto udalosti prišiel náboj do schránky jeho bytu. To nie sú úplne jednoduché situácie, ale napriek tomu si myslím, že nikto z nás sa nenechal odradiť, práve naopak.
Čo vás vlastne viedlo k výberu vášho povolania?
Odmalička som inklinovala k tomu, že sa stanem novinárkou, ale priznám sa, že neviem presne, čo bol ten impulz. V rodine ma k tomu nijako špeciálne neviedli, ale stále som mala bližšie k rôznym rétorickým súťažiam ešte ako dieťa a potom som si pomerne rýchlo na základnej škole naplánovala, že by som mohla študovať žurnalistiku. Už tak prirodzene som ostala v mediálnej oblasti. Najprv som pracovala pre Slovenský rozhlas a neskôr pre Aktuality.sk, kde som dodnes.
Zatiaľ si neviem a ani nechcem predstaviť, že by som robila niečo iné. Tá práca nie je ľahká, nie je to žiadna výhra v lotérii. Ak by mal niekto pocit, že zarábame ťažké peniaze, tak to vôbec nie je pravda. Skôr si myslím, že je to vyslovene poslanie, ktoré zasahuje ľuďom do osobného, súkromného života. Tá práca nie je vôbec vymedzená na nejaký pracovný čas, ale pracujeme hocikedy, sme k dispozícii 24 hodín denne, 7 dní v týždni.
Paradoxom je, že ten článok, za ktorý sme vyhrali Novinársku cenu, som dokončovala na dovolenke v Grécku. Niekedy je to až komické, že tou prácou žijeme a že sa nevieme úplne odpútať. Myslím si, že pre toto som sa narodila a ak uvidím, že čas a život sa mi vyvíja inak, tak pouvažujem nad zmenou. Zatiaľ k takémuto niečomu neprišlo.
Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí uvažujú, že by sa vydali touto cestou, a teda sa chcú stať novinármi?
To by asi povedal podľa mňa každý dospelý, nech si neidealizujú žiadnu prácu, a teda ani prácu novinárov a novinárok. Ak majú takú túžbu, myslím si, že úplný základ je sledovať správy a vedieť, čo sa deje nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Sledovať správy, dianie, mať aspoň nejaké základné informácie o každej oblasti.
Čo je podľa mňa veľmi dôležité a málo sa to prízvukuje, aby sa človek od začiatku novinárskej kariéry začal venovať niečomu, čomu rozumie alebo chce rozumieť a na to sa zameriaval. V drvivej väčšine redakcií to funguje tak, že sa jednotliví novinári venujú svojej oblasti, napríklad školstvu, zdravotníctvu alebo investigatíve, ekonomike, poľnohospodárstvu a podobne. Toto je veľmi dôležité, aby sa človek začal smerovať na nejakú oblasť, lebo nemôže robiť úplne všetko, potom mu uchádzajú témy. Je dobré si sledovať svoj rezort, svoju oblasť a v tom byť odborníkom.
Máte vzor alebo motto, ktorým sa riadite pri svojej práci a ženie vás vpred?
Nie som ten typ človeka, že by som si dávala niekoho za vzor. Čo ma ale nesmierne teší, že v oblasti médií veľmi vyčnievajú aj ženy novinárky a že nie sú úplne zaznávané, aj keď ako novinárky zažívame viac nenávisti, či už cez online priestor a len preto, že sme ženy, že je to genderovo podmienené. Ktorákoľvek šikovná žena novinárka mi bude vždy vzorom, ale, samozrejme, máme aj šikovných kolegov.
Spomínali ste, že vaša práca vám zasahuje aj do osobného života. Určite však robíte veci, ktoré vás tešia. Ako teda relaxujete, ventilujete svoje myšlienky, oddychujete popri svojej práci?
Musím oddychovať, ale priznám sa, že nie som úplne ten typ, ktorý vie vypnúť svoj pracovný život a tváriť sa na týždeň, dva alebo tri, že nebudem novinárka. Mňa prirodzene ako človeka zaujíma, čo sa deje, takže aj keď vypnem a som na dovolenke, tak si vždy prečítam správy, sledujem, čo sa deje. Dokonca aj pri varení, upratovaní, cvičení počúvam podcasty, pretože ma baví nasávať tie informácie aj počas nejakej príjemnejšej, aj nepracovnej činnosti. Každá turistika, cvičenie, vylihovanie, pozeranie filmov určite mi nie je cudzie, takže nesedím len pred počítačom.
Keďže pochádzate z východného Slovenska, aký je váš vzťah k východu, východniarom, často sa tu vraciate?
Často sa vraciam, trošku menej počas týchto dvoch rokov pandemickej situácie, lebo to bolo trochu obmedzené. Bola by som nesmierne rada, keby cesta do Košíc, respektíve do Sobraniec, odkiaľ pochádzam, bola rýchlejšia a cesty komfortnejšie, ale nič sa nedá robiť.
K východu mám veľmi pozitívny vzťah. Neviem si zatiaľ predstaviť, že by som sa tam vrátila, ale vždy sa tam rada vraciam z Bratislavy a veľmi rada tam trávim čas. Mám pozitívny vzťah aj k východniarom, myslím si, že sú to veľmi srdeční ľudia, ale rovnako aj tu na západe.
Vždy sa ma aj počas školy a potom aj v Slovenskom rozhlase a aj v Aktualitách pýtali, prečo nepočujú východniarsky prízvuk. Ak by mal niekto obavy z práce v médiách a z východniarskeho prízvuku, dá sa to krásne vyčistiť a nikto nepočuje žiadny prízvuk. Dokonca mi závidia, že viem hovoriť pekne ľ, takže to máme východniari fantastickú výhodu.