Do vedy potrebujeme naliať oveľa väčšie množstvo peňazí. Mali by sme sa vážne zamyslieť nad tým, ako motivovať mladých ľudí, hovorí šéf Výskumného centra progresívnych materiálov a technológií v Košiciach. Cenu pre výnimočnú osobnosť slovenskej vedy mu minulý týždeň odovzdával laureát Nobelovej ceny za fyziku, Američan Kip Thorne.
Ako sa vyslovuje vaše meno?
Mám poľských predkov. Moje meno je poľského pôvodu a znamená duša. Aj keď sa vyslovuje po maďarsky. S maďarčinou však nemá nič spoločné, význam má iba v poľštine.
Ste duša progresívnych materiálov?
Ja dúfam, že som duša človeka.
Aký je váš príbeh od detstva po vedu v Košiciach?
Narodil som sa v obci Gemer, odkiaľ bola mama, teraz je to okres Revúca. Otec pochádzal z Gemerskej Hôrky v okrese Rožňava. Je to blízko maďarskej hranice, doma sme hovorili maďarsky. Do školy som chodil aj tam, aj tam. Otec bol roľník, nechcel vstúpiť do roľníckeho družstva. Takže sme to nemali ľahké.
Vedľa nás býval strýko, ktorý nemal rodinu a bral ma ako syna. Pracoval ako sústružník, vynikajúci odborník. Venoval mi veľa času. Neviem, prečo mi stále hovoril, že najlepšie je byť súkromným fyzikom. Prírodné vedy ma bavili od začiatku. Matematika, chémia a hlavne fyzika.
Maturoval som v Tornali. Po gymnáziu som sa prihlásil na vedecký smer fyziky. Aj na Univerzitu Komenského do Bratislavy, aj do Budapešti. Prijali ma na obe. Budapešť bola predsa len bližšie ku Gemeru, tak som išiel študovať tam. Bol rok 1970, veda ma ešte veľmi nebavila. Určite som zo začiatku nijako veľmi nevynikal. Skôr ma bavil šport a dievčatá. Futbal, lyžovanie, tenis. Po škole som išiel na dva roky na vojnu. Keď som promoval, strýko mal veľkú radosť, svojím spôsobom sa mu splnil sen. Zomrel minulý rok. Mal 99 rokov, do stovky mu chýbali tri mesiace.
Kde ste boli na vojne?
V Česku, ako to vtedy bolo pre Slovákov zaužívané. Medzi Domažlicami a Klatovami je malé mestečko Kdyně. Jazyky, priznám sa, že ani slovenčina, nikdy neboli mojou doménou. Spomínam si na historku, keď ma poslali do kasární do Plzne. Podplukovníka na bráne som oslovil titulom súdruh lampasák. „Já vás dám zavřít," zareval na mňa ten dôstojník. No našťastie to dopadlo dobre. (lampasák – zastaralé a hanlivé pomenovanie dôstojníka, populárne najmä medzi vojakmi – pozn. autora).
Najväčšia sranda bola, že som mal oficiálne funckiu náčelník telocvične a veškerého matariálu. Nerobil som vôbec nič, iba ráno som viedol pre vojakov rozcvičku a potom som celý deň hrával s dôstojníkmi tenis. Bolo potrebné dávať pozor iba na dve veci. Aby ste ich netrafili a aby ste prehrali, ale nie veľmi ľahko. Za odmenu mi potom dávali opušťáky.
Hneď po vojne ste v roku 1977 nastúpili do Slovenskej akadémie vied na Ústav materiálového výskumu v Košiciach.
Odvtedy som tu. S tým, že som bol nejakých päť, šesť rokov v zhraničí. V Košiciach mi veľmi pomohli tunajšie vedecké osobnosti. Ako bol napríklad akademik Vladimír Hajko, bývalý predseda akadémie vied. V polovici 80. rokov minulého storočia prišiel obrovský boom keramických materiálov. V roku 1989 som sa cez Humboldtovo štipendium dostal do Stuttgartu na Inštitút Maxa Plancka. Už vtedy tam bolo špičkové pracovisko pre keramické materiály. Snívali sme o tom, že celý spaľovací motor skonštruujeme z keramiky. Potom sme prišli na to, že sa to nedá.
Nežnú revolúciu v roku 1989 ste sledovali zo zahraničia?
Áno, z Londýna.
Prečo je keramický motor utópia?
Konštrukčná keramika je perfektný matariál. Najväčší problém je krehkosť. A, samozrejme, cena. Ľahko sme vtedy s Japoncami a Nemcami vyvíjali napríklad keramické ventily do motorov. Lenže boli oveľa drahšie a trochu zbytočné. Teoreticky by to asi šlo, ale prakticky asi veľmi nie. Aj keď keramika je v porovnaní s kovmi veľmi ľahká, to je jej veľká výhoda.
Kde sa dá prakticky využiť?
Momentálne robíme aj na projekte keramických pancierov a nepriestrelných viest pre armádu, pre vojakov a policajtov. Sú ľahké a keramické platničky vieme pripraviť tak, že hrúbka jedného centimetra vydrží toľko ako oceľ s hrúbkou päť centimetrov. Výskum keramických materiálov sme začali budovať v 80. rokoch. Jeho najväčšou osobnosťou je doteraz profesor Pavol Šajgalík z Bratislavy, terajší predseda Slovenskej akadémie vied. Spolu s ním to vyvíjame od začiatku. V Bratislve nám tie matariály pripravujú, my v Košiciach ich analyzujeme, skúmame. Je to skôr základný výskum. Na to všetko tu v Promatechu máme perfektné vybavenie.
Okrem ľahkosti majú keramické materiály aj veľa iných pozitívnych vlastností. Tvrdosť, oteruvzdornosť, chemickú stálosť, znášajú vysoké teploty. Ale sú krehké. A tým sa zaoberáme už tridsať rokov. Hľadáme cestu, ako dosiahnuť ich väčšiu húževnatosť.
Darí sa vám to?
Napríklad sme do nich miešali uhlíkové nanovlákna. Medzi prvými sme vyskúšali a publikovali použitie takzvaných grafénových platničiek, čo je tiež forma uhíka, ale s mimoriadnou pevnosťou v ťahu. Podarilo sa nám tak húževnatosť zvýšiť dvojnásobne. V poslednej dobe vyvíjame aj ultra-vysokoteplotné keramické materiály pre letecké a vesmírne aplikácie.
Môžete to vysvetliť konkrétnejšie?
Ak lietadlo alebo raketoplán letí vysokou rýchlosťou, na jeho povrchu vznikajú vysoké teploty až do 1500 stupňov Celzia. Ide o materiály, ktoré majú bod tavenia okolo 3000 a viac stupňov. Ich použitie by mohlo skrátiť čas letu z New Yorku do Londýna o dve hodiny. V poslednej dobe sa zaoberáme aj vývojom vysokoentropických materiálov.
To sú aké?
Podobné ako keramické. Chemicky ide o karbidy alebo boridy. Slovo vysokoentropické súvisí s neusporiadanosťou ich štruktúry. Keď ich spracovávame, vzniknú zrná, ktoré sú všetky rovnaké, ale štruktúrne neusporiadané. Tieto materiály majú výrazne vyššiu tvrdosť. Prvá publikácia o vysokoentropických matariáloch bola v roku 2015, v našom vedeckom svete ide o horúcu novinku.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Poviem vám, ako to vyzeralo, keď som bol mladší a ako to vyzerá teraz. V Bratislve mi vyrobili matariál, poslali ho a ja som ho v Košiciach analyzoval. Najprv som ho rozrezal, vybrúsil, vyleštil, naleptal. Pripravil som vzorky, potom som ich meral v tlaku, v ohybe, pozeral som na nich mikroskopom.
Jednoducho som od rána do večera robil experimenty a potom som písal články a publikoval. V našej terminológii som takzvaný lomový mechanik. Žartovali sme, že v Bratisleve horko-tažko vyrobili vzorky a ja som ich potom polámal a zničil. Tie lomy som následne študoval. Ako, prečo a kde sa lámu. Lomové prejavy, defekty a podobne. To bolo niekedy.
Teraz je to skôr o administratíve a manažmente. Šéfujem tomuto centru a jednej divízii na ústave. Mám piatich doktorandov. Sledujem výzvy, podávam projekty, pomáham pri písaní článkov. Za posledných desať rokov som vydal 60 – 70 celkom dobrých publikácií. Občas ešte idem aj na mikroskop. A, samozrejme, cestujem po konferenciách, ak práve nie je covid.
Za vedeckú prácu ste získali veľa ocenení. Ako vnímate to posledné – ESET Science Award?
Na ocenenie ma navrhol Pavol Šajgalík, pozná ma veľmi dobre. Ja som bol trochu skeptický, pretože predsa len dnes sú napríkald biomedicínske vedecké odbory akcentované oveľa výraznejšie. Nakoniec som sa dostal medzi päť finalsitov. Ďalší štyria sú naozaj vynikajúci vedci, určite o nich ešte budeme počuť. Sú ale mladší, takže mi možno trochu pomohol aj vek. To, že ESET začal podporovať a popularizovať slovenskú vedu, vnímam veľmi pozitívne. Myslím, že všetci, čo tam boli, cítili, že je to vážna vec.
Čo podľa vás dnes potrebuje slovenská veda najviac?
Samzorejme, že do vedy potrebujeme naliať oveľa väčšie množstvo peňazí. Ale mali by sme sa vážne zamyslieť aj nad tým, ako pre vedu motivovať mladých. Keď sa pozriete na porovnanie platov u nás a v Nemecku, najväčší nepomer je práve vo vede. Z toho som dosť smutný. Veľa ľudí odchádza na západ, do Čiech a ďalej.
Zaujímajú sa o váš odbor mladí vedci?
Poviem vám to na príklade svojich doktorandov. Jeden je Ind, jeden Ukrajinec, ďalší je z Budapešti.
Takže Slováci odchádzajú do zahraničia a vy zbierate ľudí zo zahraničia.
Čo sa dá robiť.
Čo bude podľa vás materiálom budúcnosti?
Veľký boom bol okolo nanovláken a nanotrubičiek, celkom populárny je práve matariál grafén. Predstavte si výťah do vesmíru. Nato by ste potrebovali práve nejaký takýto ultraľahký a ultrapevný matariál. Pretože desaťkilometrové oceľové lano by sa vám pretrhlo vlastnou váhou.
Uhlíkové nanotrubičky sú veľký potenciál. Ako som spomínal, úplne otvorené sú aj vysokoentropické keramické matariály. Ďalšia neuveriteľne rýchlo rozvíjajúca sa oblasť je vývoj elektronických čipov. Fantastické sú aj keramické valivé ložiská. Budúcnosť by som možno nazval dobou nanomateriálov alebo progresívnych matariálov. Rozhodne to bude zaujímavé.
Hovoríte, že práca je pre vás zároveň hobby. Nemáte toho niekedy dosť? Ako oddychujete?
Vôbec nie. Áno, je to môj život a doslova sa v tom vyžívam. Mám rád hudbu, doma mám aj celkom slušnú aparatúru. A veľmi rád čítam. V mladosti, keď som ešte študoval, som prečítal jednu knihu za týždeň, čítal som stále veľmi veľa. Musím sa však priznať, že už desať rokov som neprečítal ani jednu knihu. Veľmi sa za to hanbím, ale každý deň zaspávam s vedeckými článkami. Je toho totiž toľko, čo potrebujem preštudovať, aby som bol v obraze. Bez toho sa takáto veda robiť jednoducho nedá. Bývame v Malej Ide, spoločne s manželkou sa venujeme domu a záhrade.
JÁN DUSZA
►Rodák z Gemera pochádza z roľníckej rodiny, vďaka strýkovi sa dostal k štúdiu fyziky v Budapešti, ktoré ďalej rozšíril na Slovenskej akadémii vied a Technickej univerzite v Košiciach.
►Vedeckú kariéru Jána Duszu významne ovplyvnil pobyt v Stuttgarte na Inštitúte Maxa Plancka v rokoch 1989 – 1990, ktorý v tej dobe patril medzi jedno z najlepších pracovísk na svete pre výskum progresívnych keramických materiálov a kde sa stretol so svetovými expertmi v tejto oblasti.
►Od roku 1977 pôsobí na Ústave materiálového výskumu SAV v Košiciach. Prešiel rôznymi pozíciami od PhD. študenta po vedúceho Výskumného centra progresívnych materiálov a technológií Promatech.
►Košické centrum produkuje výsledky na svetovej úrovni a početné publikácie so stovkami citácií. Pred niekoľkými rokmi medzi prvými na svete uverejnili články o príprave a vlastnostiach vysokoentropických karbidov.
►Za svoje výskumné a pedagogické aktivity získal početné uznanie od vedeckej aj od spoločenskej komunity. Je akademikom Učenej spoločnosti Slovenska, Maďarskej akadémie vied a „World Academy of Ceramics“. Absolvoval prednáškové turné v Číne, kde je tiež profesorom. Je tiež čestným občanom mesta Tornaľa a bol uvedený do Siene slávy v rámci ocenenia Košičan roka 2017.
►V mladosti Ján Dusza veľa aktívne športoval, dokonca pôsobil aj ako dídžej. Láska k športu a hudbe mu ostala aj doteraz. Svoj voľný čas venuje už najmä vnučke a záhrade.