Ján Kozák starší oslavuje v stredu životné jubileum 70 rokov. Je už teraz legenda federálneho i slovenského futbalu. Za Československo nastúpil v 55 dueloch a do listiny strelcov sa zapísal deväťkrát. Reprezentačný dres si obliekol aj na ME 1980 v Taliansku, z ktorých si domov priniesol bronz. Na lavičke národného tímu odkoučoval 54 duelov s bilanciou 29 víťazstiev, 10 remíz a 15 prehier, z toho štyri zápasy viedol reprezentáciu na ME. Zároveň je päťnásobný laureát ankety Tréner roka.
Ján Kozák sa narodil 17. apríla 1954 v Matejovciach nad Hornádom v rodine železničiara. Vyrastal na dedine a jeho talent na futbal objavil učiteľ telocviku na turnaji základných škôl na Spiši. Ten ho priviedol do Lokomotívy Bane Spišská Nová Ves. Nástupom na Vysokú školu elektrotechnickú prestúpil v roku 1974 do Lokomotívy Košice, ktorej dres si obliekal do roku 1980. Ako konštruktívny stredopoliar dopomohol Lokomotíve k zisku dvoch triumfov v Česko-slovenskom pohári (1977, 1979).
"Veľmi mi pomohla Lokomotíva Košice, kde som sa dostal do partie vynikajúcich hráčov. Pomohli mi v mladom veku dostať sa medzi hráčov, ktorí získali v roku 1976 titul majstra Európy. Nebolo to jednoduché a mne sa to podarilo. Stať sa reprezentantom bolo pre mňa niečo neuveriteľné," uviedol Kozák.
Ďalší triumf v Česko-slovenskom pohári (1981) a titul v najvyššej československej súťaži (1982) dosiahol v drese Dukly Praha. V roku 1981 ho vyhlásili za najlepšieho československého hráča. Do Lokomotívy sa vrátil v roku 1982 a zotrval v nej do roku 1986. Následne hral za belgický klub RFC Seresien (1986-1987) a francúzsky tím AC Bourges (1987-1988). Aktívnu hráčsku kariéru ukončil v roku 1990 v drese košickej Lokomotívy. V československej ligovej súťaži odohral celkovo 254 stretnutí, v ktorých strelil 51 gólov. Za reprezentáciu nastúpil v 55 dueloch a do listiny strelcov sa zapísal deväťkrát.
Ako tréner bol Kozák známy nielen výbušnou povahou, ale aj systematickou prácou s hráčmi. Začal na lavičke Lokomotívy Košice a neskôr v rokoch 1996-1997, 1998-1999 viedol 1. FC Košice. Bol prvý, kto slovenský tím priviedol do skupinovej fázy Ligy majstrov a to v sezóne 1997/1998 mužstvo 1. FC Košice. S Košičanmi oslavoval dva tituly majstra Slovenska (1997, 1998).
Po dvojročnej prestávke okúsili v rokoch 2002-2003 Kozákove trénerské metódy hráči Zemplína Michalovce. V rokoch 2004/2005 viedol aj Steel Trans Ličartovce. Ako tréner sa do Košíc vrátil v roku 2005, keď prevzal MFK Košice. V roku 2009 priviedol tím k triumfu v Slovenskom pohári. MFK Košice trénoval aj v rokoch 2012-2013.
Búrlivé črty svojej povahy skrotil ako tréner slovenskej reprezentácie, v ktorej pôsobil od júla 2013. V roku 2016 Kozák priviedol reprezentačný tím na historické prvé ME. Slovensko sa na šampionáte vo Francúzsku dostalo po úvodnej prehre s Walesom (1:2), víťazstve nad Ruskom (2:1) a nerozhodnom výsledku s Anglickom (0:0) z náročnej B-skupiny do osemfinále, v ktorom však nestačilo na Nemecko (0:3).
Po neúspešnej kvalifikácii na MS do Ruska a tiež po nezhodách s niektorými reprezentantmi rezignoval Kozák 14. októbra 2018 na post reprezentačného trénera. Na lavičke národného tímu odkoučoval 54 stretnutí s bilanciou 29 víťazstiev, 10 remíz a 15 prehier. V tradičnej ankete Slovenského futbalového zväzu (SFZ) a denníka Pravda vyhlásili Jána Kozáka za trénera roka celkovo päťkrát (2013, 2014, 2015, 2016, 2017).
"Keď už som si ani nemyslel, že sa to môže stať, tak v závere kariéry som sa ako 60-ročný stal reprezentačným trénerom. Naplňovali sme štadióny. Mužstvo, ktoré som viedol, dokázalo v dvoch zápasoch poraziť majstrov sveta, či už Španielsko a Nemecko, čo je pre našich hráčov veľkolepá udalosť. Bolo toho dosť, sú to krásne spomienky," dodal Kozák .
Držiteľ Ceny fair play MUDr. Ivana Chodáka za roky 2007 a 2008 je ženatý od roku 1975. S manželkou Ivetou majú syna Jána, bývalého úspešného futbalistu a slovenského reprezentanta a dcéru Patríciu. Aj Kozákovi vnuci Filip, Ján a Yannick sa aktívne venujú futbalovej kariére.
V decembri 2015 pokrstili trávou z futbalového štadióna košickej Lokomotívy autobiografiu trénera Jána Kozáka pod názvom "Príbeh futbalového rebela".
Pri príležitosti svojho jubilea poskytol rozhovor Tlačovej agentúre Slovenskej republiky.
- Ako ste sa dostali k športu?
Vyrastal som na dedine. U nás neboli registrované žiadne mládežnícke mužstvá. Bol som samorast. V lete som hral futbal, v zime hokej a robil som všetky druhy športu, čo sa na dedine dali robiť. Keď boli nejaké svetové alebo európske podujatia, napr. majstrovstvá sveta v hádzanej, tak sa hrala hádzaná. Okrem toho som bicykloval. Do 15 rokov som sa prakticky venoval všetkým druhom športu.
- Mali ste v detstve nejaké športové vzory?
Špičkové slovenské futbalové mužstvá boli vtedy Slovan a Trnava. U nás na dedine to bolo podelené vtedy tak, že časť fandila Slovanu a časť Trnave. Odtiaľ som mal moje vzory. Či už to bol Ladislav Kuna, Karol Jokl a ďalšia plejáda veľmi dobrých futbalistov. Takže to boli také impulzy.
- Kedy a ako ste sa dostali do prvého futbalového klubu?
V 15. rokoch vďaka jednému učiteľovi telocviku na základnej škole. Videl ma hrať futbal medzi základnými školami. To on ma doniesol do Spišskej Novej Vsi, kde som začal hrať za dorast. To boli moje prvé futbalové kroky. Vtedy som sa začal viac zaoberať futbalom.
- Zrazu ste sa stali súčasťou úspešného československého profesionálneho futbalového tímu. Ako k tomu došlo?
Z Lokomotívy Spišská Nová Ves som prišiel študovať do Košíc Vysokú školu elektrotechnickú. Svojím spôsobom mi veľmi pomohla Lokomotíva Košice, kde som sa dostal do partie vynikajúcich hráčov. Či už to bol Jozef Móder, Ladislav Józsa, Anton Flešár, Stanislav Seman, Peter Jacko, Peter Fecko, Dušan Ujhely a ďalší. Vynikajúci hráči. Získali sme dvakrát Česko-slovenský pohár a raz sme skončili tretí.
- Do československej reprezentácie ste sa dostali v pomerne mladom veku. Čo vám k tomu dopomohlo?
Práve spoluhráči mi pomohli k tomu, že som sa v mladom veku dostal medzi hráčov, ktorí získali v roku 1976 titul majstra Európy. Nebolo to ľahké sa medzi nich dostať a mne sa to podarilo. Stať sa reprezentantom bolo pre mňa niečo neuveriteľné. Nechcel som veriť, že sa to stalo v takom krátkom čase, lebo futbal som nehral dlho. Robil som všetko pre to, aby som čo najlepšie reprezentoval. Vďaka mojim spoluhráčom z Lokomotívy Košice som sa dostal do reprezentácie, kde som zažil pekné roky s veľmi dobrými spoluhráčmi, kde sme skutočne dosahovali veľmi dobré výsledky. Ja som ešte nebol na majstrovstvách Európy v Belehrade, kde získali titul, ale skončili sme potom v Taliansku tretí. Postúpili sme na MS do Španielska, kde vinou zranenia som nemohol absolvovať zápasy, ale zúčastnil som sa na nich. Bolo to krásne obdobie.
- Bohatá ligová kariéra vám priniesla aj ďalšie úspechy. Na čo rád spomínate?
Samozrejme, spomínam aj na obdobie, keď som hral v Dukle Praha. Získal som s ňou titul, aj pohár. Svojím spôsobom veľké mužstvo ako bola Dukla, kde som hrával a kde sme mali skvelého trénera Ladislava Nováka, mi pomohlo k tomu, že som sa stal najlepším futbalistom Československa. To si takisto veľmi vážim.
- Po ukončení hráčskej kariéry ste sa rozhodli pre trénerskú kariéru. Ktoré úspechy z tejto životnej etapy sú pre vás najvýznamnejšie?
Sú to úspechy ako dva tituly s 1. FC Košice, veľmi dobrá partia, účasť v Lige majstrov. Keď som si už ani nemyslel, že sa to môže stať, tak som sa v závere kariéry ako 60-ročný stal reprezentačným trénerom. Myslím si, že päť aj pol roka bolo veľmi krásnych. Naplňovali sme štadióny. Mužstvo, ktoré som viedol, dokázalo v dvoch zápasoch zdolať majstrov sveta. Či už Španielsko a Nemecko, čo je pre našich hráčov veľkolepá udalosť. Zúčastnili sme sa na ME vo Francúzsku. Zdolali sme Rusko, remizovali s Anglickom a postúpili zo skupiny. Nakoniec nás vyradilo Nemecko. Bolo toho dosť, sú to krásne spomienky.
- Čo bolo dôvodom ukončenia trénerskej kariéry?
Keď som odišiel z reprezentácie, tak som si povedal, že stačilo. Bolo dosť stresu a nervozity. Sledujem futbal, stále ma to baví, ale absolútne nevstupujem do toho, nevenujem sa mu. Pred piatimi či šiestimi rokmi som dal priestor mladším. Tak som to cítil a skončil som.
- Čomu sa v súčasnosti venujete?
Nebolo jednoduché nastaviť sa tak, aby s tým, čo človek robí, bol spokojný, takže určitý čas mi to trvalo. Mám jednu golfovú partiu, s nimi trávim doobedný čas. Trošku si pošportujeme, trochu "pokecáme". Potom zoberiem manželku na obed, tam máme ďalšiu partiu. A potom už doma, keď je potrebné niečo urobiť.
Zdroj: TASR