Vďaka tejto práci spoznal množstvo ľudí a vybudoval dlhoročné vzťahy.
Do jaskyne sme nazreli očami Gabriela Lešinského, ktorý pracuje v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši, kde objavuje, skúma a vykopáva. Viac nám však prezradil už on sám:
„Jaskyniar v prvom rade musí mať vôľu poznávať, to je úplne základná vec. Na to nadväzuje motivácia, musí chcieť poznávať. Tretia dôležitá vec je mať schopnosť poznávať, to znamená, že sa musí vysporiadať s fyzickými vecami, ako je terén. V zime, na jeseň, na jar či keď veľa prší. V lete, keď sú veľké horúčavy, musí veľa chodiť. Potom na to nadväzujú, samozrejme, fyzické činnosti, ktoré sú veľmi intenzívne a zároveň sa nedajú nijakým spôsobom alternovať.“
Gabriel Lešinský pôsobí v Slovenskom krase, kde sa objavuje a skúma už 100 rokov. Patrí medzi piatu generáciu jaskyniarov, ktorá pôsobí na tomto území Slovenského krasu.
„Dnes máme k dispozícii všetko, čo naši predchodcovia nemali. Napriek tomu nedosahujeme až také úspechy, ako dosiahli oni. Je to aj tým, že ten kras je mimoriadne zložitá krajina. Už len chodiť po ňom a vedieť sa tam orientovať, to je naozaj náročné. Takže máme tu kvalitné územie krasové, kde sú chemicky najčistejšie vápence, aké na Slovensku máme. A vďaka tejto chemickej čistote vápencov sa v nich vyvinuli neuveriteľné jaskyne rôznych typov, zvislé priepaste, horizontálne jaskyne a všelijaké prechodové formy. Toto všetko vedie k vysokým nárokom na takého jaskyniara.“
Okrem lezenia sa teda musia vedieť orientovať v noci, pracovať s mapami či lidarovými snímkami a dôležitá je aj práca s počítačom. To, čo objavia, musia vedieť zamerať a aj z toho vyhotoviť mapu. Jednoducho, na všetko musia mať jaskyniari grif.
„Nielen prejsť, preskúmať, že tam sú kvaple a tam je taká chodba, priepasť, ale rozumieť a zaradiť ju do kontextu vývoja toho územia, kde pôsobíte. Musíte vedieť pochopiť, čo vám tá jaskyňa, všetkým čo obsahuje, chce povedať. A akú to má nadväznosť na to, čo sa nachádza v jej okolí. A ak to všetko obsiahnete, tak dokážete syntetizovať tie poznatky, vykladať mozaiku. Nielen to, že máte nejakú jaskyňu, ale akú úlohu plnila v tom mieste, kde sa nachádza. Ona má svoj zmysel, svoj účel, mala svoj režim, ako fungovala.“
Gabrielovi Lešinskému sa zdá najatraktívnejšia práve príprava, pri ktorej ním vždy lomcujú emócie.
„Lebo stále si vyberám niečo, čo ma dokáže pri tom prieskume nejakým spôsobom vzrušovať. Nielen ako človeka, emocionálnu bytosť, ale aj ako racionálneho človeka, poznávajúceho človeka, ktorý chce zistiť niečo, posunúť latku poznania ďalej. Práve tá príprava, že si zoberiem papier, pero a pozriem si poznámky napríklad z predchádzajúcich akcií a špekulujem, rozmýšľam, pozerám do máp. Behom pár minút dokážem pracovať s desiatkami máp, to už dnes nie je problém vďaka výpočtovej technike. Toto všetko sa vám v hlave, ten galimatiáš nejak usadí, vznikne nejaký ten sediment a z neho vyplynie konkrétna situácia, nejaká konkrétna jaskyňa alebo miesto, kde sa vyberiem objavovať.“
Počas 34 rokov odpracoval približne 8000 pracovných akcií. Najväčším nešťastím je pre neho čas, kedy cestuje na miesto toho, aby kopal alebo robil výskum.
„Niekedy sme sa snažili si to zjednodušiť tak, že sme začali prespávať v teréne. Neboli ani peniaze na cestovanie, ani toho jedla nebolo nazvyš, čiže som sa odobral do krasu aj na tri, štyri dni. Museli ste sa naučiť žiť so zvieratami, veď tam sú medvede, vlky, jazvece, líšky, všetky druhy šeliem, aké máme na Slovensku. Musíte sa vedieť s tým vysporiadať. Mám kamaráta, ktorému robí problém spať na karimatke. Keď mu pod karimatku zalezie lajniak, tak to tak škriabe, že on je ako princezná na hrášku. Nedokáže to, nedokáže sa v takom krase vyspať, ešte aj to je umenie.“
Prespávanie v krase im dodalo ďalší rozmer objavovania prírody.
„To je tá cesta, to trávenie a potom samotný fyzický výkon. Buď chodíte dovtedy, kým vám z toho „nerajbne v debni“, ako hovoríme my jaskyniari, alebo musíte kopať. To je všetko krutá fyzická námaha, či je blato, či je zima, či je horúčava, to musí ísť všetko bokom. Toto je hlavná časť dňa jaskyniara. Končíte vtedy, keď sa dohodnete, že niekto sa niekde ponáhľa, alebo keď máte sily úplne na dne. Človek sa vráti dobitý, vyčerpaný, mentálne, fyzicky a toto je základ. Vtedy sa cítime dobre, lebo vieme, že niečo za nami ostalo, že sme sa opäť niekam posunuli.“
Gabriel Lešinský takto popísal deň jaskyniara a my skladáme klobúk dole pred každým, kto to zvláda...
„S vekom klesá „moral“, to je taký náš slang. To znamená, schopnosť prekonávať veľmi náročné a extrémne priestory. Súvisí to so psychikou alebo všeobecne so starnutím organizmu. Ale keď sme boli mladí, tak sme boli schopní prechádzať čokoľvek, a čím sme starší, tým máme väčší rešpekt. Aj pred svojím výkonom, aj na základe mnohých skúseností, ktoré máme alebo ktoré sme počuli od najbližších ľudí. Samozrejme, každý z nás presne vie, čo je ešte schopný zvládnuť alebo čo už nie. Tam, kde už človeku bliká kontrolka, tak tam si to človek musí veľmi zvážiť.“
Nesmierne náročná je však záchrana človeka v jaskyni, kde vrtuľník nemá ako pristáť a záchranár tak musí vybehnúť a nájsť dané miesto.
„Vždy vymyslieť tú situáciu tak, aby dopadla dobre. Nemôžete si dovoliť žiaden problém. Lezieme do dier, ktoré, povedzme, majú hĺbku 100 metrov. Niekedy sme tam trávili celé hodiny, v nejakej priepasti sme pracovali aj 8 hodín. Zložité extrémne priestory, ako sú závalové chodby, závaly v priepastiach, úžiny, na to je potrebná psychická aj fyzická príprava. Musíte mať perfektnú kondíciu, aby ste sa z toho dokázali dostať, lebo to človeka ubíja, keď si predstaví, že má rodinu a potrebuje mať istotu.“
Na záver spomenul aj mladých ľudí, ktorí dokážu neuveriteľné veci.
„Do jaskyne nemôžete zobrať hocikoho, lebo tam je problém, že neviete, ako bude človek reagovať. Voľakedy sme mali v klube 9-ročné deti, ktoré boli schopné zlaňovať do 50-metrových priepastí. Tie deti z prvého stupňa základnej školy nám boli schopné pomáhať vykopať 40 metrov hlbokú priepasť na Dolnom vrchu. My sme sa vtedy do sondy nezmestili, a jednoducho prišli dve deti, ktoré do detského vedierka nakladali hlinu a robili to tak dlho, až pokiaľ sme to my nedokázali z hora preraziť.“
Deti vo Francúzsku bežne majú výstroj, prilby a svetlá a lezú po stenách aj do veľkých jaskýň. Je to už ich akýsi spôsob života, u nás to ale tak nefunguje.
„Keď sa človek chce stať jaskyniarom, musí sledovať, čo robia ostatní a niečo z toho sa mu zápači a začne to robiť alebo sám presne vie, že čo chce robiť. Máme napríklad jaskyniara, ktorý má teraz 72 rokov a je vynikajúci. Vykopal a objavil množstvo jaskýň, ale bol možno v 20 percentách z toho, čo objavil. On jednoducho nelezie, nechodí dnu do jaskýň. Vie to vykopať, objaviť, nájsť, ale nemapuje, nedokumentuje. Našiel si ten svoj spôsob jaskyniarskeho života, čiste v objavovaní nových jaskýň.“
Sú jaskyniari, ktorí vynikajú vo fyzickej práci a dokážu kopať aj 10 hodín bez prestávky, ale nezaujímajú ich súvislosti. Ďalší študujú v archíve či v článkoch a historické súvislosti jaskýň skúmajú.
„Potom máme takých, ktorí sú schopní všetkého. Mám kolegu, ktorý je génius, do slova aj do písmena. To je človek, ktorý vie riešiť jaskyniarske problémy aj speleologické problémy v rámci nejakého konkrétneho územia. Je vynikajúci vo výpočtovej technike, v GIS-e, v práci s mapami, v práci s lidarom. Vynikajúci je v mapovaní jaskýň, v kopaní, v lezení, je záchranár. Proste elita. Je to obyčajný človek ako vy, na ulici by ste ho nespoznali. Bežný človek, ale je schopný takých vecí. Ja nepoznám iného na tejto planéte, čo by bol toho schopný a takým spôsobom, ako to robí on.“
Kopanie jaskyne ale nie je ako kopanie bežnej jamy.
„Potrebujete mať schopnosť vedieť kopať tak, aby to bolo efektívne a aby ste si nerozbili hlavu alebo nevyrazili zuby v tých úžinách, keď kopeme. Lebo ležíte v blate, vo vode, na boku, musíte kopať a dávať pozor za sebou, nad sebou, pred sebou, okolo. Takú pestrosť ľudí, akú som videl za svoj život, si nepamätám. Skladám klobúk pred všetkými týmito ľudmi. Viete, čo je na jaskyniach najkrajšie? Človek. Človek je to najkrajšie a najlepšie na tom všetkom, pretože tieto jaskyne mi dali príležitosť týchto ľudí spoznať. Mohol som s nimi pracovať, spolupracovať, s niektorými robím 25 rokov. To si neviete predstaviť, aké sú to úplne iné ľudské vzťahy.“
Takmer každá jaskyňa má svoj príbeh.
„Spomeniem napríklad Malú ľadnicu, ktorú objavil nestor slovenského jaskyniarstva Ján Majko, ktorý je zároveň objaviteľom Domice. To je náš taký celoživotný vzor, aj čo sa týka spôsobu života a aj čo sa týka výkonnosti a grifu objavovania jaskýň. On z Malej ľadnice z hĺbky približne 45 metrov vykopal zub ženy, ktorý, ako sa potom neskôr zistilo analýzami, má 50-tisíc rokov. Takže činnosť jaskyniara prináša aj vedecké poznatky, do slova a do písmena. My vieme, že už pred 50-tisíc rokmi po našich planinách chodili v paleolite ľudia.“
Rôzne príbehy vedia vyskladať len vďaka týmto objavom.
„Napríklad, jeden náš kolega, s ktorým spolupracujeme, má už síce vysoký vek, ale aj napriek tomu je stále schopný chodiť do terénu a liezť do dier. Má 73 rokov a našiel hrot šípu pravekého tiež paleolitického človeka gravettienskej kultúry, ktorý má 33-tisíc rokov. To je neuveriteľné. Ešte o 11-tisíc rokov je mladší napríklad zub mamuta, ktorý sa našiel v Turni. Tri jaskyne, ktoré máme neďaleko Košíc, dá sa povedať, majú obrazce, ktoré nakreslil praveký človek. Nevieme, za akým účelom, nevieme to dešifrovať, sú to „haky-baky“, ale sú urobené ľudskou rukou a majú 8-tisíc rokov.“
„My pracujeme s jaskyňami, niektoré sú staré až okolo 60 miliónov rokov, niektoré len päť, niektoré, povedzme, 100-tisíc, niektoré len tisícky rokov. Máme aj mladé jaskyne a pri Háji neďaleko Košíc sa nachádza krásna jaskyňa, v ktorej sú jazerá. Nachádza sa pod potokom a nemá viac ako tritisíc rokov. Aj hornina, v ktorej vznikla, nemá viac ako tritisíc rokov. Takže máme dočinenia s celým diapazónom rôznych krasových útvarov, ktoré vznikli v rozpustných horninách, v dolomitoch, vápencoch, všelijakých prechodových formách, v travertínoch, v penovcoch. To dáva človeku obrovské možnosti.“
Či je pre neho táto práca iba hobby, alebo aj ozajstnou prácou, nás tiež zaujímalo.
„Ja mám obrovské šťastie, ani neviem prečo, že ja aj pracujem ako jaskyniar. Pracujem v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva a už len ten názov evokuje činnosť, ktorú tam tiež vykonávame. Takže ja nerozoznávam, či je sobota, alebo pondelok, stále robím to isté. Akurát v čase pracovnej doby nekopem. Vtedy nekopeme, ale skúmame, dokumentujeme, jednoducho prinášame poznatky a snažíme sa syntetizovať to, čo sme sa dozvedeli napríklad cez víkend. Pre mňa je deň ako deň. Nerozoznávam štátne sviatky, nerozoznávam víkendy, nerozoznávam dovolenky.“
Celú svoju životnú energiu venuje prieskumu krasovej krajiny.
„Tých, ktorí máju také šťastie ako ja, je na Slovensku v našom múzeu jeden, dva, možno traja. My máme to obrovské šťastie a všetkým našim kamarátom sa musíme často prispôsobovať. Lebo jeden robí v železiarňach, ďalší je lesník, živnostník. Títo naši kamaráti žijú bežný život bežných ľudí. Ja ich obdivujem, že ešte dokážu po tak náročnej práci, či v železiarni, alebo niekde v lese, ísť kopať, alebo celý víkend stráviť skúmaním jaskýň. Tých profesionálov máme veľmi málo a na druhej strane, tých bežných jaskyniarov, čo žijú životom bežných ľudí, je okolo tisíc na Slovensku.“
Aj Gabrielove deti majú záľubu v jaskyniach.
„Obidvaja synovia chodia so mnou kopať. Som veľmi rád, že to urobili sami bez seba. Chodia od malička, ten starší bol prvýkrát v jaskyni, keď mal dva mesiace. Aj to v takej, čo sme čerstvo znovu objavili. A ten mladší, v podstate od ôsmich mesiacov. Tomu keď rozprávam, kde všade a akým spôsobom bol, že štrnásť kilometrov som ho kočíkom po tých kriakoch a škrapoch vozieval, tak tomu nechce veriť. Majú za sebou už aj prvé objavy. Sami objavili, bez toho, aby sme im ako dospelí akokoľvek pomohli, vlastnou úvahou a na základe toho, že odpozorovali od nás, ako to robíme.“
Jaskyniar Gabriel Lešinský nám prezradil aj to, či sa niekedy ako návštevník vyberie na bežnú exkurziu do jaskyne.
„Keď idete do jaskyne, tak vy sa idete pozrieť, pre vás je to nóvum. Ale pre nás je to miesto, kde už bolo milión ľudí a jednoducho už poznáte všetky tie zákutia. Vy chcete niečo nové, vy chcete ísť na Mesiac alebo na Venušu. Vám netreba ísť na Tenerife, tam už ste boli miliónkrát, vy chcete ísť niekde do vesmíru. Tá túžba vás ženie ďalej. Z nostalgie, keď si ideme pripomenúť, napríklad, teraz bolo výročie sto rokov, čo kopali ľudia v Jasovskej jaskyni. My vieme, čo vykopali, akú robotu odviedli. Boli sme sa tam pozrieť. My by sme v súčastnosti neboli schopní toto urobiť. To kopali vojaci, pár vojakov z rozkazu generála Gajdu, pod vedením čatara Bluma. My žasneme nad výkonom tých ľudí. Dnes tam chodia turisti, o tom im však nikto nič nepovie. Toto sa v tej jaskyni nedozvedia.“