Narodil sa v Sokoli pri Košiciach a nebojí sa povedať, že je to tá najkrajšia dedina na svete. Bodaj by aj nie, keď ho priviedla k svojej celoživotnej profesii. Ján Sabol (78) sa už viac ako 50 rokov venuje skúmaniu zvukov v jazyku.
Prostredie, v ktorom vyrastal už odjakživa určovalo jeho vzťah k zvukom. Tak, ako rôzne hudobné súbory, ktoré pôsobili v Sokoli, to boli aj všelijaké zvuky prírody. Jazykovedec Ján Sabol ich skúmal už ako dieťa.
„To prírodné pozadie, šum jedľovej hory, borovicovej hory, blízko tečie Hornád, hlahol zvonov a množstvo ďalších zvukov, ako spev vtákov a vrava doma, na ulici a pri hrách. Naozaj tie zvuky ma obklopovali tak intenzívne od najútlejšieho detstva,“ prezradil profesor a jazykovedec Ján Sabol.
Ešte ako žiak začal hrať na akordeóne, potom pôsobil v sokolskej hudobnej skupine. Okrem harmoniky ovládal aj hru na gitare a samozrejme aj spieval. Na strednú školu sa vybral študovať do Košíc na Šrobárovu. Tam sa k hudbe pridal aj tanec.
Skúmal reč
Jeho kroky však nakoniec viedli k humanitným vedám. Napodiv sa zaujímal aj o exaktné vedy, a to tak, že chodil na matematické olympiády a maturoval z chémie. Jeho konečné rozhodnutie však bolo ísť študovať humanitné disciplíny, a tomu sa potom začal aj intenzívne venovať.
„Mal som skvelých profesorov na vysokej škole. Treba spomenúť najmä profesora Tóbika, vynikajúceho znalca gemerských a východoslovenských nárečí a vôbec histórie slovenčiny. Vybral si ma hneď v prvom ročníku ako vedeckú pomocnú silu. Chodieval som po dedinách, nahrával nárečové texty, prepisoval ich, už pravdaže fonetickou transkripciou,“ priblížil Sabol.
Teda dával ich do takej podoby, ako sa už daný text čítal. Pod vedením profesora Tóbika sa ako študent plynule dostával k odbornej literatúre a vede. Ďalším významným vedcom, tentokrát v oblasti jazyka a literatúry, bol v jeho živote František Miko.
Jazyk a fyzika
Z rozprávania profesora Sabola poznať, že do štúdia sa veľmi nútiť nemusel. Jednoducho sa venoval a doteraz venuje tomu, čo ho baví. Aj keď sa celý život zaoberá slovenčinou, pri výskume využíva aj fyziku alebo výsledky medicíny.
„Je to naozaj veľmi podnetné pre vedecké uvažovanie, lebo kým sa veda odohráva takpovediac v tom priestore vlastnej záhradky, tak veľmi často môže dôjsť k situácii, že vyčerpáva svoje teoretické metodologické zázemie. A potom potrebuje nejaké impulzy, často aj zo vzdialenejších disciplín,“ vysvetlil.
Medzi vysokoškolákmi v Košiciach i Prešove je dobre známy. Väčšina z nich pozná aj jeho manželku, profesorku a literárnu vedkyňu Oľgu Sabolovú, s ktorou sa profesor zoznámil na vysokej škole.
„Ona bola mojou študentkou, takže tie záujmy boli veľmi blízke. V niektorých prípadoch totožné, lebo tiež mala slovenský jazyk, ale s dejepisom,“ uviedol Sabol a dodal, že na Katedre slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie Univerzity Pavla Jozefa Šafárika pôsobí aj ich mladší syn Ján. Venuje sa prevažne filmovej tvorbe.
Hádanky a krížovky
Sabol poznamenal, že keď skúša študentov a počuje svoje definície na rozličný spôsob, je to príjemné. Je rád, že si študenti poznatky osvojili. No na druhej strane hovorí, že je potrebné ich aj povysvetľovať, aby sa to nielen „namemorovalo", ale zároveň aby študenti pochopili podstatu veci, a aby to povedali aj vlastnými slovami.
„Ja skúšam rád, ale poslednú dobu si uvedomujem, že prednášam veľmi veľa počas skúšok. Takže keď potom celkove hodnotím ten vedecký rozhovor so študentom, tak zisťujem, že sa tu povedalo dosť veľa zaujímavých vecí, odpoveď bola vynikajúca,“ zhodnotil profesor a zdôraznil, že na univerzite vždy funguje princíp tvorivosti.
Okrem toho, že sa život Jána Sabola krúti okolo vedy a vzdelávania, nikdy nepohrdne dobrou hádankou či krížovkou. Ako prezradil, je to jeho veľká láska, lebo to súvisí s jazykom. Ešte ako stredoškolák začal tvoriť tzv. umelé hádanky. Tie publikované vraj vyšli možno do dvoch, troch tisícok. Krížovky veľmi nelúšti, radšej ich vytvára.
„Keď vidím, ako sa kdesi v kupé vo vlaku trápia s nejakou krížovkou a dokonca vidím tam moje meno, tak sa trošku usmejem. Ale je to milé, jednoducho treba sa tomu venovať, lebo je to ušľachtilá zábavka, je to hra s jazykom, a tá je vždy veľmi pôvabná,“ zasmial sa slovenský jazykovedec Ján Sabol.
Príroda plná inšpirácií
Síce je už na dôchodku, no práve krása vedy mu nedovolí vzdať sa každodenného kontaktu s výskumom. Okrem vytváraniu hádaniek a krížoviek sa venuje aj výskumu verša. Vydal napríklad zbierku sonetov Láska na modro. Ako priznal, nezanevrel ani na svojich študentov.
„Kontakt s mladými ľuďmi, študentmi je vynikajúci a je veľmi obohacujúci. Aj pri odpovedi na prvý pohľad ako keby mieri úplne do slepej uličky. A zrazu môže byť určitým spôsobom inšpirujúci a môže ukazovať, na čo ten bádateľ nemusí prísť, lebo má svoju stratégiu uvažovania,“ zamyslel sa Sabol.
Popritom si rád vybehne do prírody, pretože tam môže tvoriť svoje úvahy. Mnohé veci vraj vymyslel aj mimo toho úzkeho priestoru za počítačom. Príroda ho totiž vo všeličom inšpiruje. Vo svojom voľnom čase si rád zahrá aj na akordeóne.
Autor: RÁDIO KOŠICE, LEA HEILOVÁ