V 80. rokoch nebolo čo čítať, kvalitné knihy sa získavali len po známostiach.
17. november 1989 bol zlomový deň, kedy sa k slovu opäť prihlásila demokracia a sloboda. V tento deň sa hromadne štrngalo kľúčmi, padol komunistický režim a aj do ulíc metropoly východu sa vrátila „ľahkosť“. Čo ale predchádzalo tejto slobode? V 50. rokoch vládol prísny komunistický režim. V tom čase sa narodil aj publicista, literát a vydavateľ samizdatov, Jiří Trávníček.
„Ja som prišiel na svet v 50. rokoch. Narodil som sa 6. januára 1953 na Troch Kráľov a hneď na to v marci zomrel Stalin. Vtedy ešte slušní ľudia auta nemali a len buržoázia sa vozila v Chevroletoch. My sme mali len staré ojazdené električky. 50. roky boli kruté, vtedy sa ešte zatváralo a popravovalo. Komunisti si vtedy popravili vlastného generálneho tajomníka Rudolfa Slánského. Keď začal rok 1968, mal som práve 15 rokov. Vtedy som už sám mohol chodiť večer do kina a začal som si budovať vzťah k československej kinematografii, ktorý mám aj dodnes. Práve v tom čase začal aj ten „boom“ československej vlny,“ tvrdí literát Trávníček.
Nebyť Nežnej revolúcie v roku 1989, ešte stále máme zakázané vyjadrovať svoje názory o politike, hovoriť o tom, čo nás trápi, a otvorene pomenúvať veci, ktoré by mali byť vyslovené. Dokonca by sme nemohli ani čítať to, čo chceme. V čase normalizácie tento problém pocítil aj Jiří:
„Od malička som chodil do našej obecnej knižnice. Stále som však podvedomie tušil, že mi tam niečo chýba. Začínal som čítaním dobrodružných románov ako je Tarzan, čítal som tiež Foglarovky, ale stále mi tam niečo chýbalo. A práve v tom 68 roku som nastúpil do školy do Výškova. Tam som objavil knižnicu Karla Dvořáčka. Tam bolo všetko, čo vychádzalo. Všetky časopisy a knihy od autorov ako Sartre či Camus.“
K zmieneným časopisom má autor špecifický vzťah. A v jeho súkromnej zbierke by ste našli takmer všetky čísla kvalitných publikácii zo 60. rokov:
„Od roku 1965 boli fantastické časopisy. Vtedy sa tí „najlepší Brňáci“ dostali do redakcií. Vtedy vychádzal časopis Host do domu, ktorý bol napriek podozrievavosti Pražákov obľúbený aj tam. Až do roku 1970, kedy ho zastavili. Ďalší skvelý časopis bol Plamen, do roku 1969 ho opäť zastavili. Kritický teoretický časopis Orientace sa venoval tiež témam štrukturalizmu a existencializmu. Po šiestich rokoch svojej činnosti opäť skončil. Skvelým bol aj progresívny časopis Sešity pro literaturu a diskusi. Rád zbieram tieto časopisy zo 60. rokov, je to moje hobby.“
Prvé samizdaty Jiřího Trávníčka sa po jeho príchode v 80. rokoch do Košíc spájajú s dobovým novinovým stánkom a nadštandardnými priateľstvami. Sám seba nikdy nespájal s politikou, najradšej písal totiž o kultúre a filme.
„Veľmi mi chýbali napríklad tie zmienené Sešity pro literaturu a diskusi, v ktorých sa publikovala napríklad Sartrova Úvaha o židovskej otázke či Camusova Úvaha nad gilotínou. A to mi práve chybilo. Ja som tu kedysi dávno chodil na leteckú školu, potom som odišiel do Ostravy a v 80. rokoch som sa opäť vrátil do Košíc. A prví ľudia, s ktorými som s tu zoznámil bol práve výtvarník a performer Peter Kalmus a jeho žena Vierka. Kalmus mal novinový stánok na Hlavnej ulici – oproti Štátnej vedeckej knižnici. No a ja som bol zvyknutý na to, že som mal aj v Česku známych, vďaka ktorým som si kúpil vždy knihy, ktoré som chcel. A podobné zázemie som mal aj v Košiciach. Moje priateľstvo s Petrom začínalo požičiavaním kníh. Ja som chodil k nemu do bytu a on zas ku mne. Priatelil som sa aj s jeho švagrom Lacom Timurom,“ spomína Trávniček.
Literát zoznámil Kalmusa so stovkami kníh Bohumila Hrabala, a naopak výtvarník ukazoval Trávníčkovi umenie, ktoré sa vymykalo rámcu socializmu. V 80. rokoch nebolo čo čítať, kvalitné knihy ste získali len vďaka konexiám.
„Nebolo nič, čo by sa dalo čítať. Samozrejme, dalo sa to ešte po známosti. Vierka Kalmusová vtedy pracovala v Štátnej vedeckej knižnici. Ako si zamestnankyňa si mohla požičať viaceré tituly – napríklad Ladislava Klímu, ktorý bol filozofom 30. rokov. To som si po požičaní dal u švagra oxeroxovať a zviazať. Vlastniť v tej dobe filozofa Klímu či Shopenhauera bolo v tej dobe veľké terno.“
Skutočne prvé Trávníčkove samizdaty v Košiciach sa rodili pri kinematografii. Nápad rozdávať opis filmu pred začatím premietania mu vnukol český Vítkovický filmový klub Lička a Rohana:
„Oni ku každému svojmu filmu vydávali taký dvojlist a tam bolo o všetko o filme a režisérovi, a to sa mi veľmi páčilo. Keď som prišiel do Košíc, tak Gabi Horal tu v dnešnom Jumbo centre robil filmový klub. No a ja som vždy pred premietaním rozdával dve strany A4 formátu o filme.“
V 80. rokoch sa samizdatové aktivity Jiřího Trávníčka rozvinuli naplno. V rokoch 81 až 83 napísal 50 čísel Bulletinu pre literatúru a film, v týchto rokoch tiež vydal 12 čísel Bulletinu přátel Bohumila Hrabala Pábytel & Ty. Napísal tiež jedno číslo 150-stranového vlastného časopisu Kulturní listy s podtitulom Literatura-Film-Divadlo. Z jeho stroja vzišli aj samizdatové edície Epigona a Histriona. S písaním samizdatov mu v tom čase pomáhala aj spomínaná Vierka.
„A to som už potom začal rozosielať. Svoje samizdaty som posielal aj do štyroch kníhkupectiev v Košiciach, tiež do Radošínského naivného divadla. Ale hlavne som ich začal rozosielať aj spisovateľovi Hrabalovi – išlo o jubilejnú, desiatu publikáciu. Svoje texty som tiež posielal do jazzovej sekcie Zväzu hudobníkov Českej republiky a do ďalších inštitúcií i svojim priateľom. Samozrejme, že to nestačilo, 20 či 22 výtlačkov sa hneď rozdalo a neostalo nič. A tak sa Vierka ponúkla, že bude prepisovať so mnou,“ uvádza Jiří Trávníček.
Knihy, ktoré sa v čase normalizácie mohli slobodne čítať, podporovali vtedajší režim. Táto tvrdá zmena a cenzúra súvisela najmä s nástupom Gustáva Husáka, ktorý sa v roku 1969 stal prvým tajomníkom Komunistickej strany Československa (KSČ). 11. decembra vznikol dokument Poučenie z krízového vývoja – ten zabránil spisovateľom v slobodnej tvorbe. Kto písal o elektrárňach či železiarňach získaval bohaté finančné odmeny. Do popredia sa tak dostávali autori druhých rádov. Niektorí spisovatelia k režimu konvertovali z núdze.
„V 60. rokoch začínal písať Ladislav Fuks, ktorý napísal Spaľovača mŕtvol. On sám bol Žid a písal o židovskej tématike. Pred normalizáciou šlo o fantastické knihy ako Myši Natálie Mooshabrové. Neskôr ho však režim a finančná situácia prinútila nejako sa živiť, a tak sa ako homosexuál a starý mládenec pridal k normalizácii. Zo svojho pražského bytu, samozrejme, nemal prehľad o železiarňach a oceliarňach, a tak písal o februári 1948, kedy KSČ pod vedením Klementa Gottwalda prevzala plnú moc v štáte.“
I keď sa Jiří Trávníček vo svojich samizdatoch venoval primárne kultúre a nie politike. Nepáčil sa vtedajšiemu režimu a roku 1984 ho vzala ŠTB po prvý raz na výsluch. V roku 1986 ho ako vojaka z povolania po prvý raz oficiálne vypočúvali na vojenskom obvode. Plukovníci nerozumeli jeho samizdatom, a ako ho nazvala ŠTB – Spisovateľ – musel prestať so samizdatmi a dostal vojenskú dútku, čo bol v tom čase najnižší disciplinárny trest.
„V tej dobe, v roku 1984 začínala Perestrojka, v tej dobe ma začali sledovať. V roku 1986 ma vzali na oficiálny výsluch. Vypočúvali ma vo vojenskom obvode, keďže zistili, že som vojak z povolania. Nemali o tom „žiadnu páru“, nevedeli o čom píšem, a že to teda nie je politika. Ja som im vravel, že robím kultúru. Všetko, čo som napísal mi „zabavili“ v tom čase existovala v Bratislave vysoká vojenská politická škola Clementa Gottwalda. Tam to poslali na preskúmanie. Tí plukovníci tomu nerozumeli. Nakoniec som dostal vojenskú dútku – najnižší trest. Išlo to do stratenia, ale celý proces bol prísne tajný. Mal som sa správať skromne, nerozprávať o tom a dostal som aj úlohu písať do vojenskej tlače. Napísal som jeden príspevok, neviem či ho uverejnili. Bolo to o jednom všednom dni na letisku, pretože som pracoval ako letecký dispečer. Ak by však toto vyšetrovanie prebiehalo v 50. rokoch, tak by som ako vojak dostal guľku.“
Cestu spisovateľa Jiřího Trávníčka pretkali mnohé nečakané udalosti. Hoci sa narodil v Pístoviciach v Juhomoravskom kraji, podstatnú časť svojho života prežil v Košiciach, kde vydával samizdaty, pracoval ako pilot a dispečer, a našiel si tu aj svoju životnú lásku. Hoci sám o sebe tvrdí, že začal písať neskoro, vydal tri zbierky neveršovaných básní a naďalej zostáva vášnivým čitateľom v jeho početnej súkromnej knižnici.
„Ľudskú slobodu nenahradíte ničím. Dôležité je byť slobodný sám v sebe a tiež to, že môžete kedykoľvek a kdekoľvek odcestovať. Je to hrôza, že sa to zrušilo ako deň pracovného pokoja. Komunisti to nerešpektovali už na začiatku. 17. november ale pre mňa znamená predovšetkým slobodu. Dnešný výsledok však vyzerá, že sme sa z minulosti veľmi nepoučili,“ konštatuje Trávníček.
Sloboda, ktorú dnes považujeme za samozrejmú, vznikala z tichých i hlasných gest, ktoré častokrát neboli jednoduché. Nech je teda Nežná revolúcia pripomienkou o tom, že demokracia kvitne iba tam, kde ju srdcia ľudí, akým je aj literát Trávníček, ochotne zalievajú.