Počas svojej vyše dvadsaťročnej profesionálnej kariéry si vybudoval status legendy slovenskej hádzanej. Michalovský odchovanec Richard Štochl sa vydal dobyť Európu po zisku troch majstrovských titulov s Košicami a Sečovcami.
Slovensko reprezentoval počas svojej bohatej kariéry na piatich vrcholných podujatiach, deväťkrát ho vyhlásili za hádzanára roka a majstrovské tituly získal v šiestich krajinách.
Svoju bohatú kariéru ukončil vo veku 42 rokov ako 265-násobný reprezentant a hoci bol brankárom, v drese s dvojkrížom na hrudi nastrieľal aj deväť gólov. Hádzanej ostal verný a stredajšie historicky prvé košické extraligové derby si užil na striedačke HK Košice v pozícii asistenta trénera Martina Liptáka. O deň neskôr oslávil 45. narodeniny a my sme sa s ním pri tejto príležitosti pozhovárali.
V prvom rade želáme všetko najlepšie k narodeninám. Ako sa cítite v koži čerstvého 45-tnika?
Ďakujem za gratuláciu a musím povedať, že to teda beží veľmi rýchlo. Čas však plynie všetkým rovnako a rôčky pribúdajú. Ja si z toho nerobím veľkú hlavu.
Mnohí fanúšikovia by vás však ešte stále radi videli v bránke. Napríklad Alexander Radčenko má 47 rokov a ešte stále hráva za konkurenčný tím Crows Košice. Nenecháte sa prehovoriť na návrat?
Určite nie. Saša je nezmar. Stále vládze a dokáže pomôcť mužstvu. Musím priznať, že ma tréner Lipták i hráči podpichujú, aby som od januára odštartoval kondičnú prípravu na návrat. Ja však viem, prečo som skončil. Moji spoluhráči už boli aj o dvadsať rokov mladší a cítil som, že ich zmýšľanie je už iné. Dnešná generácia berie vec ľahkovážnejšie, zatiaľ čo my sme boli zvyknutí robiť všetko naplno. Vo vnútri som preto zažíval akúsi osobnú konfrontáciu s takýmto prístupom. Musím však povedať, že som končil až ako 42-ročný a myslím si teda, že som to potiahol dostatočne dlho. Nešlo o nejaké zbrklé rozhodnutie.
Aká teda bola vaša kariéra z osobného pohľadu?
Hlavne s pohľadu klubovej úrovne sa mi toho podarilo dosiahnuť dosť. Som majstrom v šiestich krajinách, v siedmich ligách som pozbieral dohromady 20 cenných trofejí. K tomu musím prirátať množstvo strieborných a bronzových medailí. Hral som v top kluboch Európy a škoda len, že mi dvakrát ušlo Final four Ligy majstrov. Zahral som si však dvakrát semifinále pohára EHF a to bol veľký úspech. Boli tam aj individuálne ocenenia a celkovo môžem byť spokojný. Aj som na to patrične hrdý.
Máte svoje trofeje a medaily usporiadané na nejakom čestnom mieste?
Niektoré mám doma, polovicu ešte v Michalovciach. Mám to poodkladané, ale roztrúsené na viacerých miestach.
Pochádzate z Michaloviec, no roky žijete v Košiciach. Ku ktorému mestu by ste sa priradili vy osobne?
Ja som východniar. Ako rodák z Michaloviec sa k tomu vždy hrdo hlásim. Hrával som však aj v Prešove, v Košiciach a v Sečoviach. Žijem v Košiciach a páči sa mi toto mesto i život v ňom. Tak ako som však povedal – ja som východniar.
Michalovce sú známe hlavne ženskou hádzanou, no ako to tam vyzeralo v čase vašich začiatkov?
Úplne inak, ako dnes. V tom čase hrala v meste prím mužská hádzaná. Začínal som v prípravke a naši muži hrali najvyššiu slovenskú ligu. Potom dokonca postúpili do federálnej súťaže a spomínam si, ako sme s nadšením chodili na zápasy proti českým klubom. Šancu v A-tíme som dostal už ako dorastenec, no to sme už boli opäť iba v Slovenskej lige. V tom čase som študoval v Prešove a domov som chodil vypomáhať. Aj nám sa podarilo postúpiť do extraligy a Michalovce si ju zahrali rok. To som už však odišiel do Košíc. V tomto období sa už začala dostávať do popredia ženská hádzaná a tá je dnes v meste jasnou jednotkou. Iuventa získava tituly a to ma samozrejme teší. Je mi však ľúto, že mužská hádzaná v meste zakapala.
Svoj prvý titul ste získali v roku 1999 v drese Košíc. Ako ste sa dostali do metropoly východu?
V tom čase som mal tuším 23 rokov a bol som už reprezentantom Slovenska. Dostal som ponuku z Košíc a tú do dnes neľutujem. Zišla sa tu parádna partia, ktorá fungovala na ihrisku i mimo neho. Získali sme majstrovský titul, ktorý je vlastne do dnes posledným košickým. Boli to krásne spomienky a je škoda, že sa to potom rozpadlo pre finančné problémy.
Z Košíc ste sa presunuli do Sečoviec a prišli ďalšie dva majstrovské tituly. V tomto meste na polceste medzi Košicami a Michalovcami stále s nostalgiou spomínajú na slávnu značky ŠKP. Aké to bolo, dostať malé mestečko na vrchol slovenskej hádzanej?
Bolo to niečo nezabudnuteľné. Obzvlášť, keď sme rozhodujúci piaty finálový zápas vyhrali práve v košickej hádzanárskej hale. A potom sme uspeli opäť proti Košiciam. Bola to teda parádna rivalita. Sečovce získali už ako nováčik nejaké piate miesto. Následne tam prišli viacerí hráči z Košíc a vrátili sa aj chlapci zo zahraničia. V podstate tam bol možno jeden odchovanec Sečoviec a hrali v podstate Košičania proti Košičanom.
Sečovce však fungovali v tom čase ako slušný klub s mládežníckou štruktúrou a nešlo teda iba o umelý úspech s poskupovanými hráčmi...
To je pravda. V Sečovciach mala hádzaná tradíciu a ja som už ako mládežník odohral veľa derby zápasov proti Sečovciam či Trebišovu. Boli to bašty a je mi ľúto, že dnes to už neplatí. Vyrástlo tam veľa kvalitných hráčov a na východe bola hádzaná obľúbená.
Zo Sečoviec ste sa už potom vydali do sveta a bola to jedna veľká jazda. Ako si spomínate na svoje medailové ťaženie Európou?
Všetko sa to začalo už v Dukle Praha, kde sme získali striebro. Nasledovala dlhá osemročná kapitola v Dunajvároši a my sme boli počas nej osemkrát bronzoví. Cez Veszprém a Szeged sme sa jednoducho nevedeli dostať. Chuť na zlato som si potom napravil v slovinskom Celje, kde sme získali titul i pohár. Veľmi vydarené to bolo aj vo Francúzsku. Prvý rok tri trofeje, druhý dokonca až štyri. Nasledovalo double v Rusku, no tam potom došli peniaze a tak som sa presunul na Ukrajinu. V Záporoží nemala hádzaná veľkú tradíciu, ale podarilo sa nám prvýkrát postúpiť do skupinovej fázy Ligy majstrov. Mali sme tam vytvorené kvalitné podmienky a výsledkom boli dva tituly. Ďalší som potom pridal s nemeckým Rhein-Neckar Löwen a som naozaj rád, že som si mohol skúsiť najlepšiu ligu sveta. V závere kariéry sme ešte získali so zachraňujúcim sa maďarským Egerom ligový pohár a aj to bol teda pekný úspech. To už som pomaličky začínal uvažovať nad koncom a rok predtým som to zabalil aj v reprezentácii. To chcenie víťaziť tam ešte bolo, ale vek sa už prejavoval a povedal som si, že nastal čas uvoľniť miesto mladším.
Vernosť k hádzanej však trvá. Prečo ste sa rozhodli prijať ponuku na trénerskú prácu v HK Košice?
Pretože verím ľuďom v tomto klube. Prezident Melich i šéftréner Lipták hádzanú milujú a venujú sa jej roky. Možno to všetci nevedia, ale práve klub HK Košice je pokračovateľom tradície VSŽ a neskoršieho klubu 1. MHK. Keď došlo k finančnému krachu v roku 2015, tak mládež ostala. Rodičia sa spojili a fungovalo to ďalej. Časom však bolo jasné, že mladí hráči potrebujú víziu hry v najvyššej súťaži. Potrebujú mať motiváciu a priestor na zisk skúseností. Podarilo sa nám postúpiť z prvej ligy do extraligy a v nej sa nám darí celkom slušne etablovať. Máme dobré mužstvo a posledné výsledky to potvrdili. Prioritou je však naozaj hlavne to, aby mali odchovanci možnosť hrať hádzanú na najvyššej úrovni. Bolo by totiž smutné, ak by prešli všetkými mládežníckymi kategóriami a potom by skončili. Kvalitný klub potrebuje mať celú mládežnícku pyramídu a tú my našťastie máme. A tá pyramída potrebuje mať svoj vrchol.
Viacerí fanúšikovia si na našich fotkách zo zápasov HK všimli, že aj tie najemotívnejšie momenty sledujete s kamennou tvárou. Neprežívate ich tak ako hráč?
Práve naopak! Áno, máte pravdu, chlapci si ma už viackrát doberali, že na fotkách sa všetci tešia, iba ja nie. Musím sa však priznať, že napríklad posledné sekundy zápasu proti Považskej Bystrici som ani nesledoval. Radšej som zavrel oči, pretože vo vnútri som bol natlakovaný ako hrniec. Keď vediem svojich chlapcov z dorastu, tak mám po zápasoch aj svalovicu. Keď ste na ihrisku ako hráč, tak uvoľníte napätie ľahko. Na striedačke sa to nedá a často som nervóznejší ako hráči. Prežívam to však vo vnútri a navonok to nedávam najavo.
Boli ste ako hráč trémista?
Nehovoril by som o tréme, ale často som cítil silnú zodpovednosť. Brankár je jednotkou tímu a mužstvo sa na vás spolieha. Chcel som vyhrať každý zápas a istá nervozita k tomu patrí. Sú športovci flegmatici a tí to zvládajú aj bez stresu. Tréma je však podľa mňa normálna.
Mali ste počas svojej kariéry nejakého spoluhráča, ktorý bol vyloženým čudákom?
Za čudákov sme považovaní my brankári všeobecne. Áno, sme trochu iní. To isté sa hovorí aj o ľavákoch. V každom tíme sa však našiel niekto, kto vynikal. Menovať však radšej nebudem.
Snažíte sa v pozícii trénera prerobiť brankárov na svoj vzor?
Určite nie. Moji zverenci majú do 17 do 19 rokov a na prerábanie by už bolo neskoro. Mojou snahou je pomôcť im zdokonaliť to, čo vedia. Dostať z nich to najlepšie a naučiť sa používať hlavu. Niektoré veci sa naučíte iba skúsenosťami. Nechcem ich zasypať požiadavkami na zmeny, pretože potom by v tom mali chaos a nebolo by to efektívne. V áčku máme aj tridsiatnikov a tých určite nebudeme pretvárať. Chlapci pracujú dobre a potrebujú iba priestor.
Dokážete vycítiť, z ktorého dieťaťa môže byť dobrý brankár?
Doposiaľ som ešte nemal možnosť pracovať s deťmi od prípravky a pripravovať si tak brankára dlhodobo. V pláne sme to mali tento rok, no pandémia zabránila možnosti náboru nových detí. V budúcom roku sa však do toho určite pustíme. Osobne som sa stretol s množstvom spôsobov, akými brankári začínali. Spravidla išli do bránky tí, ktorým sa nechcelo behať. Iní nemali voľný post a tak ich dali medzi žrde.
Ako veľmi môže pomôcť brankárovi špecializovaný tréner?
Určite veľmi. Ak by som mal túto hlavu ako osemnásťročný, tak by som robil veľa vecí inak. Práve tie skúsenosti sa snažím odovzdávať zverencom. Tak, ako som povedal, nechcem ich meniť na svoj obraz. Spoločne si však vieme povedať, čo bolo dobré, čo treba zlepšiť. S pribúdajúcimi skúsenosťami dokáže lepšie čítať situácie, lepšie sa postaviť v bránke a lepšie reagovať na jednotlivé momenty zápasu.
Okrem práce v HK Košice ste aj učiteľom na základnej škole. Baví vás táto práca?
Poviem pravdu, keď som vyštudoval telesnú výchovu v Prešove, tak som si nemyslel, že sa k tomu jedného dňa vrátim. Teším sa však z takejto ponuky a musím povedať, že ma práca s mladými ľuďmi baví.
Škola na Považskej ulici má prívlastok športová. Sú vašimi žiakmi hlavne športovci?
Práveže nie. Nemám športovcov, ale ja sa snažím o to, aby sa hýbali všetky deti. Hlavne v dnešnej dobe je pohyb detí nesmierne dôležitý.
Odporučili by ste deťom život športovca?
Určite. To, čo vám dá šport, vám nedá nič iné. Ja som zásluhou hádzanej pocestoval svet, spoznal som množstvo ľudí, zahral som si s najlepšími hráčmi sveta. Niekedy to bolo iba o halách a hoteloch, ale človek toho videl veľa a priučil sa jazykom. Športu musíte veľa obetovať, no potom získate veľmi veľa.
Pôsobil ste vo viacerých štátoch. Snažili ste sa všade priučiť tamojšiemu jazyku?
V podstate áno. Naučil som sa výborne po maďarsky, z pohľadu ruštiny som zdokonalil základy zo školy, ovládam angličtinu a viem aj po slovinsky a srbsky. Dovolím i povedať, že v piatich jazykoch sa dohovorím veľmi dobre.
V ktorej krajine sa vám žilo najlepšie?
V prvom rade som nikdy neuvažoval nad tým, že by som sa niekde usadil. Stále som bol presvedčený, že sa vrátim domov. Som asi dobrý Slovan, pretože mne sa najviac páčilo v Slovinsku či Rusku. Tá mentalita mi bola akosi bližšia, než napríklad vo Francúzsku či Nemecku. Cítil som sa tam lepšie.
Ktorý titul bolo najťažšie získať?
Ani jeden nebol jednoduchý. Za každým úspechom je kus práce. A ak hráte za najlepšie mužstvo, tak vás chcú všetci poraziť. Všetky tituly si teda cením rovnako.
Za ktorý ste teda získali najštedrejšiu prémiu?
Musím pripomenúť, že som hral hádzanú a nie futbal či hokej (smiech). Prémie neboli bohvieaké a ani si už na to veľmi nespomínam. Neboli to však nejaké horibilné sumy.
Na ktoré zo svojich piatich vrcholných podujatí v reprezentačnom drese spomínate najradšej?
Určite na majstrovstvá sveta v Chorvátsku. Získali sme tam desiate miesto a hlavne tam bola výborná partia. Hrali sme tam určite najlepšiu hádzanú z tých piatich veľkých turnajov.
S ktorým zo svojich brankárskych kolegov ste mali najlepší vzťah?
Problémy som nemal s nikým. Veľmi dobrú dvojičku sme však vytvorili v reprezentácii s Teom Paulom.
Máte svoj zákrok kariéry?
Bolo ich samozrejme veľa. Spomínam si napríklad na zápas v Celje, kde sme hrali semifinále pohára. Pár sekúnd pred koncom sme vyhrávali o gól, chytil som sedmičku a postúpili sme do finále. Potom sme uspeli aj v ňom. Takýchto vyrovnaných zápasov s dramatickými koncovkami však bolo veľa.
Zažili ste nejaké pamätné oslavy titulov?
Vo Francúzsku nás vzali po prvom titule na Malorku a po druhom na Ibizu. Boli to také víkendové pobyty za odmenu a tam to bola tradícia.
Za najlepšieho hádzanára roka vás vyhlásili deväťkrát. Ako ste vnímali takéto ocenenia?
Ako veľkú poctu. Tých titulov hráč roka som mohol mať aj desať a rovnako tak som nemusel mať ani jeden. Poznám veľa skvelých hráčov, ktorí sa takejto pocty nedočkali nikdy. Teším sa a som šťastný, že som si mohol užiť taký fantastický pocit deväťkrát. Ak vás takto ocenia, tak si poviete, že asi ste to robili dobre.
Plníte si po kariére nejaké odkladané sny?
Snažím sa. Som veľkým fanúšikom dobrej hudby. Mám rád slovenské kapely, ale aj kvalitný rock. Nie som veľmi vyhranený, veľmi ma však potešil minuloročný koncert skupiny Metallica v Prahe. Počas kariéry som mal viackrát kúpené lístky, no povinnosti mi to nedovolili. Teraz som sa konečne dočkal. Veľkým zážitkom boli aj domáce zápasy Slovákov na majstrovstvách sveta v hokeji v Košiciach. Som totiž veľkým priaznivcom hokeja. Takéto zážitky si dokážem užiť.
Aký je váš nesplnený sen?
Určite by som sa chcel raz pozrieť na olympiádu. Ako aktívnemu športovcovi sa mi to nepodarilo a tak by som si to chcel užiť aspoň ako divák.
Dostať sa na olympiádu sa nepodarilo vašej generácii a tá súčasná to bude mať ešte ťažšie. Ako vnímate súčasný stav našej hádzanej?
Trochu sme zaspali dobu. Hlavne z pohľadu práce s mládežou. Z dosiahnutých úspechov sme nevyťažili nič a teraz nás dobieha minulosť. Nerobilo sa s mládežou a teraz nám chýbajú kvalita i kusy. Nie je to vina súčasných hráčov a ja ich rozhodne neodpisujem. Držím im palce, ale vidíme realitu. Musíme začať opäť poctivo pracovať. Všetko je tu vymyslené a nemusíme sa opakovať po dánskej či švédsky štýl. Naša škola bola v poriadku, no potrebujeme opäť nábory a nespoliehať sa iba na tých, ktorí prídu.
Môže slovenskú hádzanú opätovne nakopnúť európsky šampionát, ktorý sa uskutoční v roku 2022 aj v Košiciach?
Určite! Kvalifikovať sa na takéto podujatie je pre dnešnú reprezentáciu ťažké a takto tam bude automaticky. To je však veľmi dobré a hádzaná u nás opäť zarezonuje. Toto potrebujeme. Verím, že tu bude plná hala a pomôže to inšpirovať množstvo detí. Košice majú hádzanú radi a sám som tu zažil plnú halu počas zápasov proti Čiernej Hore, Bielorusku a Švédsku. Boli to krásne zápasy vo fantastickej atmosfére. Keď si to porovnám s terajšími prázdnymi halami, tak mi je smutno. Šport robíme všetci hlavne pre divákov a tí nám teraz veľmi chýbajú.
Aký je váš osobný plán pre ďalšiu päťročnicu? Čo by ste chceli dosiahnuť do podobného rozhovoru, ktorý si radi zopakujeme o päť rokov pri príležitosti okrúhlej päťdesiatky?
Budem spokojný, keď vychováme úspešných hráčov a náš klub bude stále fungovať na takejto, alebo ešte vyššej úrovni. Poteší ma, ak pomôžeme svojou prácou celej slovenskej hádzanej. Ak tu vychováme nejakých reprezentantov, tak to bude mať svoj zmysel.
Lipták: Ideálny vzor
Podľa bývalého reprezentačného trénera a súčasného hlavného kormidelníka HK Košice Martina Liptáka predstavuje Richard Štochl ideálny vzor pre mládež.
"Riša poznám od jeho osemnástich rokov, keď prišiel do Košíc. V tom čase som bol asistentom Slavomíra Šipoša. Ten chlapec od začiatku vedel, čo chce. Drel, vzdelával sa, bol ctižiadostivý a taký je aj v normálnom živote. Bol veľmi úspešný a možno by mu pasovalo ešte nejaké dobré usmiestnenie z majstrovstiev sveta či Európy. Je poctivý, nekonfliktný, jednoducho takto by mal vyzerať jeden profesionálny športovec," charakterizoval svojho súčasného kolegu Lipták.