Na tento rozhovor si pamätám celkom presne. Bola už tma, bežala som do Múzea Vojtecha Löfflera, bolo dosť chladno, tak veľmi som nechcela meškať, lebo išlo o významného respondenta. Netušila som, že to bude jeho posledný rozhovor.
V Múzeu už čakal starší pán, prezeral si výstavu. Svoju vlastnú. Keďže bol na vozíku, sprevádzala ho najbližšia rodina. Od začiatku to bol veľmi emotívny pohľad. Rozhovor sme nahrávali v polovici februára 2018.
Pamätám si presne, čo mal oblečené, aký mal výraz tváre. A som rada, že mám v hlave presný obraz tejto situácie, pretože ako som sa z rozhovoru s ním následne dozvedela, tento PÁN UMELEC si pamätá atmosféru každého jedného diela, aké kedy namaľoval. A to je veľmi dôležité.
Jeden z najvýznamnejších slovenských výtvarníkov Július Hegyesy odišiel do maliarskeho neba len pred pár dňami. A mne to prišlo ľuto, lebo som sa s ním v polovici februára po mimoriadne silnom rozhovore lúčila so slovami, že tam ešte vidím takú tú iskru v očiach, preto nech nemá obavy z operácie, cítim, že nás bude na tomto svete tešiť ešte dlho. Mýlila som sa. No v jednom som si istá. Že jeho diela ostanú živé večne.
Július Hegyesy sa 21. februára dožil krásneho veku, a to 85. narodenín. Múzeum Vojtecha Löfflera mu práve pri tejto príležitosti pripravilo vo februári veľkolepú výstavu a my sme vtedy stihli tento, dnes už vieme, že jeho posledný rozhovor. A pre mňa osobne aj veľmi jedinečný. Bol odkázaný na vozík, telo mal slabučké, no ruky a hlava fungovali naplno. A tá iskra, tá iskra v očiach...
Vaše kresliarske začiatky sa spájajú s Ľudovítom Feldom, ktorý vám odovzdal základy výtvarného vzdelania…
„Najradšej som chodil k pánovi Feldovi. Lebo on nikdy v živote nikoho neurazil. Nehovoril, že niekto niečo robí zle, napríklad... Vždy povedal, že je to zaujímavé... ale je aj iný spôsob. Postupne začal človeka učiť rozmýšľať. Aj ja sám som sa naučil kontrolovať. Že mnohokrát už sám som videl, kde sú nedostatky a chyby."
A práve od Felda ste odsledovali aj to, ako komunikovať so žiakmi? Stovky ste ich vychovali na Katedre výtvarnej výchovy v Prešove.
„Áno. Aj potom, keď som už bol členom Katedry výtvarnej východy v Prešove, nikdy som nebral študentom chuť do roboty, skôr naopak. Bol som dosť trpezlivý, lebo viem, že to nevybuchne naraz. Nikto múdry sa nenarodil. A prejde doba, až človek dôjde do tej chvíle, keď mu bude všetko jasné. A na tú chvíľu treba počkať, v tomto treba študenta podporiť, aby na zlé veci zabudol a aby mal pred sebou vždy krajšie a krajšie ciele. Takže, žiaľ, veľa ľudí si neuvedomuje, že aj Leonardo Da Vinci aj renesanční umelci, či sochár, či maliar, oni to remeslo museli ovládať dokonale. A keď to ešte znásobíte, ich úsilie práce, tak je jasné, že toto bude moderné donekonečna. Ale to, čo teraz nazývajú moderným umením, to ma trošku vrtkavé základy. “
A čo talent, akú rolu podľa vás zohráva?
„S talentom to je rôzne, lebo dieťa samo necíti na čo má talent. Ale zase vie, o čo má záujem. A keď sa u neho ten záujem prehĺbi a dostane možnosť sa v tom vyvíjať, keď má od prírody len štipku toho šťastia, že má talent, tak môže dosiahnuť veľmi pekné výsledky. Nie je umenie založené na tom, kto koľko zarobí. Ale ten talent je rozhodujúci. To má byť prednejšie ako materiálne statky, ktoré to výtvarné umenie prináša.“
Ste stále aktívny, nohy už nepočúvajú, ale ruky a myseľ stále pracuje. Do vášho života vstúpili rokmi i farby.
„No ja som mal to šťastie, že som študentov učil kresbu. Takže ja som sa musel sakramentsky snažiť, aby som využil všetky možnosti, ktoré kresba ponúka. Aby som neprišiel do rozpakov, keď sa ma študent na niečo opýta. Lebo je veľa neporovnateľne dobrých výtvarníkov, ktorí vlastnia tú techniku kresby, ale každý nejako inak. To je vec presvedčenia a vec praxe. A tá prax sa dá nadobudnúť neustálym opakovaním. Ja si myslím, že to úsilie je najviac rozhodujúce."
Hovorí sa o vás, že si aj po toľkých rokoch pamätáte každú svoju kresbu, náladu i atmosféru, je to pravda?
„Áno, je to pravda... Pamätám si, pretože ja mám oproti mnohým výtvarníkom, ktorí na to nedbajú, mám presne registrované kresby, maľby, akvarely, všetko. Nie je problém podľa nejaké starého obrazu zistiť detailne, aký deň to bol, akú to malo náladu, v akom prostredí to bolo. A to hodne pomáha. “
Nikdy ste sa nesnažili začleniť do žiadneho z aktuálnych prúdov. Legendárne sú aj vaše portréty. Existuje vôbec nejaké know how ako na to?
„Viete, to je v podstate odpozorované od mnohých výtvarníkov, ktorí robili portréty a veľmi dobré portréty a snažil som sa to tak nejako rozoberať na kúsočky, aby som našiel ten spôsob... Čo vlastne v portréte rozhoduje? Nie vždy je podoba, duševný stav je dôležitý, tá celková nálada toho človeka. Lebo z tváre sa dá vyčítať v podstate všetko.“
Ja o vás však viem, že vám učarovalo aj drôtovanie...
„To treba brať tak, že to je taký kus mojej zručnosti. Kade tade som chodil, vždy som hľadal veci, ktoré ľudia zahodili, alebo nepotrebovali na ten správny účel, tak som si pomyslel, že keď to vytvorila ľudská ruka a dlhé roky to bolo užitočné a slúžilo to. Netreba nič zahodiť, všetko sa dá opraviť. A tak som potom na tých starých džbánoch, čo som našiel v tých zatopených dedinách, našiel som spôsob ako tí starí majstri vedeli narábať s tým drôtom. A čo urobiť, aby ten drôt poslúchal. To je tiež vec dokonalého remesla. Naši predkovia často prežili drôtovaním. Dokonca vznikali továrne, kde ich využívali na výrobu predmetov, ktoré sa mohli urobiť aj z porcelánu, z plechu, ale využili ich na to, aby to urobili z drôtu. Takže to nie je len drôtovanie. Ja som niekedy pomáhal aj sochárom tesať kameň, lebo ma to zaujímalo. Ako z obyčajného kameňa nejaký človek vytvorí zázračnú krásnu vec Stolárov obdivujem, bez klinca vedia postaviť dvere, okná, a domy - bez jediného klinca, pospájali to tak, že to stojí lepšie ako panelák.“
O pár dní máte krásne jubileum. Čo by ste chceli v živote ešte stihnúť?
„Viete, neviem, čo by sa dalo ešte stihnúť, lebo človek sa teší každému dňu, keď ešte dýcha. Ja by som strašne rád ešte chvíľu dýchal a potom čas ukáže, na čo prídem alebo čo sa mi ešte podarí urobiť.“
Július Hegyesy už vydýchol. Opustil tento svet 1.4.2018 a pobral sa do maliarskeho neba. Jeho obrazy a umenie však ostáva večné. Posledná rozlúčka bude v košickom krematóriu vo štvrtok (5.4.) o 14.00.
Autorka: IVANA GÁLL BAJEROVÁ