Juraj Jakubisko: Moje detstvo bolo plné zázrakov. A dejú sa mi dodnes

Jeden z najkreatívnejších a najmagickejších slovenských režisérov, slovenský Fellini – Juraj Jakubisko oslávil koncom apríla 83 rokov. V jeho filmoch majú miesto čudácke a bizarné existencie, poetika folklóru a ľudových rozprávok, surrealistické vízie, naturalizmus, metafora, alegória. Juraj Jakubisko sa narodil 30. apríla 1938 v Kojšove. V podhorskej malebnej dedinke pri Gelnici v Košickom kraji.

„Vrany ma priniesli do rodiny otca Michala a matky Alžbety necelý rok po ich svadbe. Druhý deň sa otec za svitania vyberie cez kopce do Gelnice, aby ma dal zapísať na matrike. V mestečku sa stane svedkom májovej manifestácie robotníkov z neďalekých krompašských železiarní. Zasiahnu žandári. Otec vidí, ako obuškami všetkých tlčú. Ujde sa niečo aj jemu, a tak si povie: „Hm, prvý máj... Do riti! Nemôže syn, ktorý ponesie moje meno, mať v rodnom liste takýto poondiaty deň!“ Ako dátum narodenia zahlási posledný deň apríla.“

Opisuje Juraj Jakubisko nejasný deň svojho narodenia vo svojej poetickej autobiografickej knihe Živé striebro. Vo svojich filmoch často čerpal zo svojich príbehov a spomienok z detstva v Kojšove.

„Zásah Nemcov istí pancierový vlak z Margecian. Bežíme s matkou, sestrou a strýkom, ktorý nám pomáha, okolo potoka do krytu. Okolo vybuchujú granáty. V záhrade na druhej strane rieky sa objaví Nemec v helme. Strieľa po nás. Zastavím sa a s úžasom pozerám: Strely sa v bočnom slnku striebristo lesknú. Mám pocit, že na druhom brehu je hasič, ktorý nevie dostreknúť vodu až na mňa,“ spomína Jakubisko na vojnový zážitok z detstva v okolí rodnej dediny.

Príjemnejšie spomienky zdieľal neskôr ako chlapec s kamarátom Pištom a ryšavou Evou.

„Pišta sa nám pokúša predviesť, ako to v noci robia dospeláci. Ja, doktor Uhriňák, som poverený prezerať dievčenské jamky a hľadať v nich štrbinky. Ryšavej Eve, ktorá má pod bruchom najväčšiu štrbinu, pokúša sa Pišta strčiť dnu svoj chvostík. Nejde mu to asi preto, že to robí v stoji a že štrbinka v jamke je ešte malá.“

„Som rád, že u hrdzavej Evy, ktorá sa mi páči, nepochodí. Zrejme sa jej páčim ja. Chytí mi chvostík do ruky a mocne zovrie. Telom mi prebehne elektrický výboj. „Ty ho máš menší, ten by tam vošiel,“ pošepká mi. „Poď, skúsime to v záhrade.“ Prebehneme dvorom, ale k pokusu sa nedostaneme. Na schodoch záhrady narazíme na jej matku, pani Preškovskú.“

„‚Kde sa túlaš, Eva? Zabudla si, že máš písať úlohy?“ spýta sa prísne stokilová žena a odvádza dcéru domov. Eva mi z diaľky smutne zamáva. Večer, než zaspím, si znova spomeniem na pehavú tvár hrdzavej Evy. Telom mi prebehne triaška, ako keď ma držala za chvostík. Chvostík sa mi odrazu zväčší viacej ako Pištovi. Prežehnám sa a snažím sa rýchlo zaspať,“ popisuje režisér v knihe Živé striebro svoje prvé sexuálne skúsenosti.

Po druhej svetovej vojne sa Jakubiskovci odsťahovali z Kojšova do Košíc. V tom čase to bolo kozmopolitné mesto Slovákov, Maďarov, Rusínov, Židov a Čechov. V košickom Kine Čas spoznáva Jakubisko svet filmu a grotesiek s Charlie Chaplinom a Busterom Keatonom. Má rád aj divadlo u Dominikánov, kde spolok poštárov aranžuje živé obrazy z Biblie v kombinácii so živými obrazmi Lenina a Stalina.     

„Jeden zo žalobníkov donesie vedúcej Pioniera, že keď som sa kúpal v Hornáde, použil som pioniersku šatku ako plavky. Je to pravda. Trojuholníkový tvar červenej šatky ma k tomu navádzal. Som verejne pokarhaný pred spolužiakmi za zneuctenie symbolu mládeže a za trest je mi šatka odobratá na dobu jedného roku. Nič si z toho nerobím. Naopak, som rád, že mi odpadla starosť šatku prať a žehliť. Spolužiaci mi závidia. Nemusím chodiť na schôdze,“ spomína režisér v knihe na príbehy z detstva v Košiciach, kde navštevoval základnú školu.

Strednú umelecko-priemyslovú školu, odbor fotografia odchádza mladý Juraj študovať do Bratislavy. Tu stretáva druhého budúceho režiséra slovenskej novej vlny Ela Havettu. (Dušan Hanák, Elo Havetta, Juraj Jakubisko). S Elom Havettom sa po strednej škole spoločne dostanú aj na štúdium réžie na Akadémii múzických umení v Prahe. O Havettovi neskôr v knihe Živé striebro Jakubisko napíše:

„Neďaleko Bratislavy nakrúca v jurských viniciach Elo Havetta Ľalie poľné. Tak, ako v prvom filme, i teraz obsadí všetky roly nehercami a priateľmi. Stále sa bojí, že by mu profesionáli nerozumeli. Pred scénou si povedia, o čom to má byť, potom sa ide niekoľko ostrých bez korekcie.“

„Pomáha si obrazmi sveta, ktoré dobre pozná. Sú to záhrady okolo Vozokán, kde vyrastal, kaplnky, kostolíky a púte. Elo bol už na Šupke nadšeným obdivovateľom predchodcu filmového neorealizmu Jeana Viga. Najmä jeho posledného filmu Atalanta, v ktorom dvojica novomanželov na remorkéri plnom uhlia a mačiek pláva poznávať Paríž. V tomto filme sa objavujú prvky poetických momentov, aké hľadá Havetta vo svojich príbehoch.“ 

Už v priebehu vysokoškolského štúdia pracuje Jakubisko ako režisér slávneho experimentálneho pražského divadla Laterna Magika. Jeho študentské filmy Mlčanie a Čakanie na Godota získavajú medzinárodné ocenenia v Belgicku a Nemecku. Rovnako dobre je prijatý prvý Jakubiskov celovečerný film Kristove roky. Československá kritika ho ocení ako najlepší film roka.

Jeho ďalší film Zbehovia a pútnici získava v roku 1968 čestné uznanie na filmovom festivale v Benátkach a spolu s ďalšími dvoma Jakubiskovými filmami – Vtáčkovia, siroty a blázni a Dovidenia v pekle, priatelia ich komunistický režim ukladá do trezoru ako protištátne. Posledný z týchto troch filmov režisér dokončí až po Nežnej revolúcii v roku 1990.

Od roku 1971 má Jakubisko zákaz nakrúcať dlhometrážne filmy. Presunú ho do Krátkeho filmu v Bratislave. Aj napriek silnej cenzúre sa mu podarí natočiť film na objednávku Bubeník červeného kríža (1977) s výnimočnými výtvarnými kvalitami.

Koncom 80. rokov mu dovolia natočiť ďalší hraný film Postav dom, zasaď strom (1979). Po tomto filme, aj napriek diváckemu úspechu, prídu znova sankcie. Jakubisko môže točiť iba komédie, historické filmy a rozprávky.

Do Nežnej revolúcie (1989) natočí Juraj Jakubisko trojdielny film Nevera po slovensky (1979), kultovú rozprávku Perinbaba (1985) a televízny seriál Teta (1987, filmová verzia: Pehavý Max a strašidlá). Oceňovaným vrcholom jeho tvorby je historická sága Tisícročná včela (1983). Tri mesiace pred pádom komunistického režimu má premiéru film Sedím na konári a je mi dobre (1989).

So svojou manželkou Deanou Horváthovou-Jakubiskovou zakladá v roku 1991 produkčnú spoločnosť J&J Jakubisko Film. V roku 1990 nakrúca filmovo-rozprávkový muzikál Takmer ružový príbeh, o dva roky neskôr má premiéru snímka o hľadaní slobody a šťastia v živote Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý.

Jeho trinásty celovečerný film Nejasná správa o konci sveta uvedú na viac ako 60 medzinárodných filmových festivaloch. Po roku 2000 natočil filmy Post coitum (2004) a Bathory (2008). Jeho zatiaľ posledným filmom je pokračovanie kultovej rozprávky Perinbaba a dva svety z roku 2020, ktorý momentálne čaká na svoju premiéru v kinách.       

Vášeň pre tvorbu si Juraj Jakubisko zachováva aj vo vysokom veku. V covidovom roku sa okrem filmu venoval aj výtvarnému umeniu. Namaľoval sériu olejomalieb a množstvo grafík. Pracoval aj na scenári k tragikomédii Kruh v Kruhu a pokračovaní knihy Živé striebro.  

Veľkou inšpiráciou pre jeho filmovú tvorbu, ale aj pre šťastný a naplnený život, bol jeho otec Michal. „Od detstva mi hovoril: „Ak ti niečo chutí, tak to jedz. Ak si smädný, tak sa napi. Všetko, i práca, keď ju urobíš s láskou, bude požehnané.“ 

„V detstve bol môj život plný zázrakov. Tie sa mi dejú dodnes. Obrovský zázrak je aj to, že môžem vo svojich rokoch ešte nakrúcať a tvoriť. Z toho, že som sa dožil úctyhodného veku, už mi nikto ani deň neodpára,“  hovorí Juraj Jakubisko.  

„Keď sme boli deti, poznávali sme svet. Nebáli sme sa neznámeho. Naopak, bolo to pre nás dobrodružstvo. Na svoje okolie sme mali jednu a tú istú otázku: Prečo? Prečo je nebo modré? Prečo musím ísť do školy? Prečo si moja mama? Keď sme nedostali uspokojivú odpoveď, hľadali sme si ju sami. Hlavný hrdina Lukáš z môjho posledného filmu Perinbaba a dva svety tiež objavuje svet,“  vysvetľuje režisér.

„Je dôležité, aby aj dospelí vystúpili zo začarovaného kruhu. Mali by sa zamyslieť a pýtať sa seba i okolia. Prečo sa mám báť života? Prečo? Prečo? A potom, ako hovorí Perinbaba, počúvať a premýšľať,“  dodáva Jakubisko.

Juraj Jakubisko pracuje aj po osemdesiatke. Maľuje, píše a v časoch karantény sa v myšlienkach často vracia k natáčaniu očakávaného projektu Perinbaba a dva svety.

Pred tridsiatimi piatimi rokmi v rozprávke Perinbaba stvoril vládkyňu snehu a vetra, ktorá sa stala súčasťou slovenských Vianoc a niekoľkých generácií detí aj dospelých.  

„Na Spiši, kde sa film nakrúcal, som narazil na skutočných nadšencov. Pre mňa ako tvorcu bol úžasný pocit radosti, že som stretol ľudí, ktorí sa tešili, že pracujú a že sú niečoho súčasťou. Naozaj ma to v tvorbe oplodnilo. Nikto z nás vtedy netušil, že čoskoro nastane doba, ktorá nám zabráni v tvorbe, v práci a radosti z nej. Tvorivosť totiž nepatrí iba umelcom, je podstatou nášho žitia.“ 

Pokračovanie Jakubiskovej najznámejšej rozprávky Perinbaba a dva svety sa zatiaľ kvôli pandémii do kín nedostalo. Premiéra by mala byť 11. novembra.

„Rád by som všetkých divákov povzbudil jej mottom: Keď veríš snom, splnia sa ti, keď veríš láske, nájde si ťa. Tak dovidenia v kine, priatelia,“  dodáva Juraj Jakubisko s pozdravom.

Zdroj: TASR/Wikipedia