Kardináli rozhodnú o novej hlave katolíckej cirkvi

Vo Vatikáne sa dnes popoludní začne konkáve, teda voľba nového pápeža, ktorá je veľmi špecifická a má svoje presné pravidlá a predpisy. O novej hlave katolíckej cirkvi rozhodne 133 kardinálov mladších ako 80 rokov z vyše 70 krajín sveta. Voľba pápeža prešla od čias svätého Petra istým vývojom.

Štefan Lenčiš z Katedry filozofie a histórie Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v rozhovore pre Košice Online uviedol, že cirkev počas celých dejín hľadala čo najoptimálnejší pohľad a spôsob na to, ako voliť pápeža tak, aby to nebola záležitosť nejakej skupiny ľudí či záujmov jednotlivcov:

„Je to voľba hlavy katolíckej cirkvi, zároveň aj hlavy malého štátu, ale nesie sa to vo veľmi duchovnom zmysle, a to teda aj tým, že aj nová voľba sa začína vždy práve svätou omšou. Ide o úplne inú voľbu, ako sú iné voľby, kde do toho vstupujú rôzne faktory či mnohí ľudia. Zbor kardinálov volí jedného spomedzi seba, aby viedol cirkev ďalej.“

Pápež František zomrel na Veľkonočný pondelok 21. apríla. Odvtedy sa začal proces dialógu a uvažovania. Lenčiš skonštatoval, že kardináli sa pravidelne stretávajú a spoločne diskutujú o vízii pre cirkev či o najpálčivejších otázkach:

„Kardináli sa už aj po smrti pápeža stretávajú ako doteraz, kde spoločne jednak na základe aj duchovného rozmeru, aj spoločných rozhovorov hľadajú a pýtajú sa, čo je dôležité pre cirkev v dnešnej dobe. Uvažujú nad kandidátom, aké sú najvážnejšie otázky, problémy, záležitosti, ktoré treba v cirkvi riešiť. V celých dejinách cirkvi vždy platilo, že cirkev sa potrebuje stále reformovať, potrebuje byť sebakritická, hľadať odpovede a byť aktuálna aj pre každú jednu dobu.“

Konkláve kladie dôraz aj na duchovný rozmer, keďže neznamená len honor, ale prijatie služby v prospech ostatných. Začína sa bohoslužbou v Kaplnke svätého Pavla v Apoštolskom paláci. Následne kardináli odídu do Sixtínskej kaplnky, kde sa uskutoční samotná voľba v poradí 267. pápeža. Predtým však zložia prísahu, pri ktorej sa dotýkajú evanjeliára. Zároveň sú povinní zachovať absolútnu mlčanlivosť. Počas konkláve sú izolovaní od sveta, nemajú prístup k informáciám ani mobilný signál.

„Voľba pápeža sa pokladá za veľmi dôležitú. Do voľby pápeža vstupovalo množstvo ľudí, a zvlášť ľudia, ktorí boli vplyvní a chceli si presadzovať svojich kandidátov a vlastné vízie. Kardináli sú odrezaní od sveta, tým pádom majú čas a priestor na to, aby sa mohli dobre skoncentrovať. Naozaj slobodne, vo svojom vlastnom svedomí, ako to vyjadrujú aj v prísahe, aby mohli slobodne rozhodnúť bez toho, aby do toho vstupovali nejaké iné prvky, ako keď vidíme pri iných voľbách mnohé zákulisné veci, ktoré sa dejú. Tu ide o to, aby sa takéto niečo nedialo,“ povedal Lenčiš.

Na to, aby sa kandidát stal pápežom, musí získať dvojtretinovú väčšinu, v tomto prípade 89 hlasov. Predsedajúci konkláve sa vybraného kandidáta najprv opýta, či prijíma tento úrad. V prípade súhlasu oznámi, aké meno si zvolil. Svet sa dozvie výsledok voľby prostredníctvom dymu z komína Sixtínskej kaplnky. Jeho farba vzniká spálením hlasovacích lístkov v piecke s pridanými chemikáliami. Lenčiš pripomenul, že čierny dym symbolizuje neúspešnú voľbu, biely zvolenie nového pontifika:

„Akonáhle kandidát na pápeža povie svoje áno, v tej chvíli sa stáva pápežom. Tam nie je žiadne svätenie alebo zvláštne menovanie. Je to samotný úkon, ktorým sa stáva pápežom. Potom nasleduje ďalší akt, a to vytvorenie notárskeho zápisu. Všetko sa presne zapíše, tí skrutátori, komisia, ktorá je na to určená. Následne pápež odchádza do Izby sĺz, kde sa prezlečie. Dá si dole červenú reverendu a oblečie si bielu.“

Nový pápež sa vráti medzi ostatných, nasleduje krátka liturgia vrátane čítaní evanjelia a modlitieb. Kardináli vzdajú úctu, poslušnosť a vernosť Svätému Otcovi. Kardinál protodiakon povie z balkóna Baziliky svätého Petra známu vetu Habemus Papam a predstaví nového pápeža, ktorý pozdraví ľudí a udelí im požehnanie Urbi et orbi, teda Mestu a svetu. Kardinálov dnes čaká prvá voľba. V prípade, ak nerozhodnú o nástupcovi pápeža Františka, v nasledujúcich dňoch ich čakajú dve voľby denne. Dĺžka konkláve sa nedá odhadnúť. Lenčiš zdôraznil, že pri predchádzajúcich voľbách však trvalo dva až tri dni:

„Kardináli sa zhodli a vybrali kandidátov, ktorí, môžeme povedať, že naozaj, okrem iných Ján Pavol II., Benedikt XVI., len nedávno zomrelý pápež František, nepochybujeme, že to boli osobnosti. Laicky by sme mohli povedať, že kardináli sa nemýlili, veď zvolili naozaj takých ľudí, ktorých už spätne môžeme hodnotiť, že to boli veľkí ľudia, ktorí zanechali veľkú brázdu v cirkvi, veľké osobnosti, ktoré sú vnímané nielen v rámci katolíckej cirkvi, ale aj celého sveta a iných náboženstiev. To už však neznamená, že neboli aj ľudia, ktorí mali nejaké výhrady, iné názory. To je pochopiteľné, nedá sa, aby pápež všetkým vyhovel.“

Voľba pápeža, teda nástupcu svätého Petra bola spočiatku jednoduchá. Toto právo mali najprv siedmi rímski diakoni, neskôr sa k nim pridali kňazi aj ľud. Takýmto spôsobom sa volili biskupi v staroveku aj v Ríme. Postupne vstupovali do voľby aj iní ľudia, najmä tí, ktorí mali nejakú moc či spoločenský vplyv. V roku 336 pápež Marek rozhodol o tom, aby pápeža volili iba rímski kňazi.

Lenčiš vysvetlil, že konkláve, ako ho poznáme dnes, má jasnejšie predpisy, ktoré sa vytvárali postupne a mali svoj vývoj:

„Až po pápeža Benedikta XVI. sa upravovali niektoré veci, ktoré sa týkali voľby, aby mohli byť naozaj čo najpoctivejšie a najobjektívnejšie pripravené, aby sa vyhli aj iným vplyvom alebo situáciám, ktoré by potom zneplatňovali voľbu. Prvý pokus o to, aby boli nejaké jasnejšie predpisy, máme od pápeža Mikuláša II. z roku 1059. Prišiel s dôležitým podnetom, aby do volieb pápeža vstupovali predovšetkým kardináli. To boli korene konkláve, kedy kardináli mali podstatné a dôležité miesto pri voľbe pápeža.“

Pápež Gregor X. vydal v roku 1274 dôležitú bulu, ktorá okrem iného podľa Lenčiša priniesla podrobnejšie predpisy týkajúce sa konkláve:

„Tam sa zdôrazňovalo to slovo konkláve, teda zatvoriť kardinálov pod zámok, aby tak boli doslova donútení, aby voľbu previedli. To sa týkalo predovšetkým voľby, ktorá bola v roku 1268, keď trvala dva roky a deväť mesiacov. Kardináli sa jednoducho nevedeli dohodnúť. Bola to zložitá situácia. Aj ten spôsob, že boli uzatvorení, dokonca aj strechu nad nimi dali dole, aby horúčava alebo dážď nejako vplývali a doslova donútili ich k tomu, aby našli nejaké riešenie. Potom sa čiastočne siahlo aj na stravu. Keď bol pápež nakoniec zvolený po tomto dlhom období, tak potom vydal bulu, aby boli tie pravidlá jasnejšie a aby aj kardináli sa vedeli pripraviť na to, aby voľba mohla prebehnúť, aby obdobie Sede vacante nebolo také dlhé, lebo by to potom zbytočne vyvolávalo nejaké napätie a zlú situáciu.“

V súčasnosti svätý Ján Pavol II. vydal v súvislosti so Sede vacante usmernenie s tým, že kardináli po smrti pápeža strácajú svoju funkciu a úrady, ktoré majú. Traja z nich zabezpečujú chod Vatikánu, k čomu sú aj presné inštrukcie.

Napriek tomu, že katolícka cirkev si chráni proces konkláve, voľbu pontifika v minulosti sprevádzalo viacero zaujímavostí. Unikátna farba reverendy vznikla v 16. storočí. Dominikán Pius V., ktorý bol zvolený za pápeža v roku 1566, mal oblečený biely habit. Jeho nasledovníci si ponechali reverendu takejto farby. V Izbe sĺz, kde si ju zvolený pápež prvýkrát oblieka, je pripravených niekoľko ich veľkostí.

„Pápež Ján XXIII., keď ho zvolili, bol trošku objemnejší, tak mali problém mu to oblečenie pripraviť. Tie prvé boli aj provizórne, aby sa mohol obliecť a prísť v bielom,“ uviedol Lenčiš s tým, že ďalšou zaujímavosťou je farba dymu:

„Pôvodne sa na čierny dym využívala mokrá slama a na biely suchá slama. Niekedy boli situácie, aj pri voľbe Benedikta XVI., že dym nebol celkom jednoznačný, tak dochádzalo k šumom, či je naozaj zvolený, alebo nie. Teraz už na to využívajú chemikálie tak, aby dym bol jasnejší.“

Zvolený kardinál si vyberá nové meno. História tejto tradície siaha podľa Lenčiša do 11. storočia:

„Od pápeža Benedikta VIII. si pápeži menia meno a dávajú si nové, čo má vyjadrovať ich nový úrad, novú úlohu, ktorá pred nimi stojí podobne, ako je to pri rehoľných sľuboch. Obyčajne od 11. storočia, až na jeden prípad, a to bol pápež Marcel II., ktorý si ponechal svoje vlastné meno, ostatní pápež si menia meno. To je vždy vyjadrením nového poslania, do ktorého vstupujú. Každý už má víziu, čo by chcel urobiť. Obyčajne stavia buď na niektorom pápežovi, ktorý mal niečo obdobné a na tom chce stavať ďalej svoju prácu a činnosť alebo ho niečím zvlášť oslovuje, alebo niečo v spojitosti s menom alebo osobnosťou svätca chce potom pápež viac rozvíjať vo svojom pontifikáte. Každý pápež má svoju charizmu, ktorú osobitne rozvíja. Meno má vyjadrovať to, čím jeho pontifikát bude osobitne naplnený.“