Haniska pri Košiciach (v minulosti známa pod maďarským názvom Enyiczke) patrí k obciam, ktoré sa môžu pochváliť bohatou históriou. V obci vyše troch storočí stála dominanta – kaštieľ s elegantným parkom. Hoci ešte na prelome 19. a 20. storočia patrila k významným centrálnym sídlam v okolí Košíc, dnes už samotný objekt neexistuje a aj okolie bolo výrazne premenené.
Pôvod kaštieľa siaha do začiatku 17. storočia, keď bol vybudovaný ako menšia renesančná pevnosť proti Turkom. Z roku 1621 sa zachoval opis kaštieľa a z roku 1635 vzácny inventár, v tom čase bola majiteľkou Mária Drugeth z Humenného.
„Z roku 1635 však existuje aj ďalší inventár, pravdepodobne spomínanej pevnosti, kaštieľa či kúrie. Spomínaná stavba mala bránu, ktorú vyrobil miestny mlynár. Vnútri bolo viacero obytných izieb...Z opisu vieme, že samotný dvor bol rozdelený na vnútorný a vonkajší. Vo vnútornom sa nachádzala záhrada, kde sa pestoval napríklad cesnak a petržlen, stáli tu aj dva holubníky...na vonkajšom dvore sa nachádzali stajne, konská stajňa a prístrešok pre hydinu. Súčasťou hospodárskeho dvora bola aj ovocná záhrada, v ktorej stáli včelie úle. Bola tu aj ďalšia záhrada – humno, kde sa uskladňovalo obilie (pšenica a jačmeň) a ďalšie ako šošovica, proso, chmeľ, sušené slivky a jablká. Chovali sa tu jalovice, dojnice, teľatá, prasce, husi, sliepky aj pávy. K panstvu patrila aj zeleninová záhrada, polia, lúky, les a aj rybník.“ Szeghy, Gabriel – Šľachta Abovskej stolice v novoveku
V roku 1656 manželský pár František Wesselényi s manželkou Máriou, rod. Széchy začali výstavbu, respektíve prestavbu kaštieľa. Nasledujúce generácie majiteľov, medzi ktorými nachádzame ďalšie známe uhorské rody Széchy a Péchy, pokračovali v ďalších úpravách. Posledným majiteľom bol rovnako významný rod Zichy. Práve členovia tohto rodu sa zaslúžili aj o zveľadenie priľahlého parku.
Okrem samotnej zástavby bol neodmysliteľnou súčasťou areálu aj rozsiahly park, ktorý mal rozlohu 85 jutár (takmer 50 hektárov). Park bol založený už v 17. storočí, ale svoju podobu v duchu anglického krajinárskeho slohu získal až v 19. storočí. Obsahoval rybník s labuťami, rozsiahle trávnaté plochy, aleje a vzácne dreviny – medzi nimi aj unikátny exemplár žltej škumpy (Cotinus), ktorý si vyslúžil pozornosť odborníkov. Počas druhej svetovej vojny bol kaštieľ ťažko poškodený a v povojnovom období zostal už len v ruinách. Ešte v druhej polovici 20. storočia sa zachovala jedna z pôvodných veží zo 17. storočia, no aj tá neskôr zanikla.
Dnes na mieste niekdajšej honosnej rezidencie stojí základná škola, z pôvodnej zástavby sa zachovala iba historická budova, ktorá slúžila ako kočiareň na odstavenie kočov a vozov. Dnes je v nej zriadený penzión s reštauráciou a pri šálke kvalitnej kávy je možné si oddýchnuť v časti z bývalej veľkej grófskej záhrady alebo sa pohojdať pod gaštanom, ktorý si ešte pamätá grófa a grófku.
Z pôvodného šľachtického parku sa nezachovalo veľa. Práve preto je mimoriadne cenné, že sa nám zachovali dobové opisy – ako napríklad článok z roku 1905 v časopise Kertészeti Lapok, ktorý veľmi detailne opisuje podobu parku v čase jeho najväčšieho rozkvetu.
Preklad článku Záhrada v Enyiczke od autora Sándora Mágocsy-Dietz uverejneného v roku 1905 v časopise Kertészeti Lapok:
„Na to, aby sme správne poznali dejiny nášho domáceho záhradníctva, ale aj jeho súčasný stav, je bezpodmienečne potrebné, aby sme sa usilovali spoznať jednotlivé významnejšie záhrady – ak aj nie vždy môžeme poznať ich dejiny – aspoň v ich dnešnom stave. K tomu ma vedie jednak tento fakt, jednak aj výzva nášho váženého redaktora, aby som sa v niekoľkých slovách zmienil o jednej zaujímavej a významnej krásnej záhrade v Abovsko-Turnianskej župe.
Dolné údolie rieky Hornád bolo od nepamäti výbornou pôdou pre rozkvitnuté poľnohospodárstvo a záhradníctvo. Preto popri malých záhradkách dedinských obyvateľov už v dávnych časoch spomínajú aj významnejšie záhrady v majetkoch väčších vlastníkov. V Abovsko-Turnianskej župe sa veľká časť týchto záhrad stratila alebo sa úplne dostala pod tlak praktických hospodárskych záujmov. Tie, ktoré si zachovali svoju slávu, sa zvyčajne stiahli ďalej od hlavného toku Hornádu, na okraje údolia. Výnimku tvorí záhrada v Haniske patriaca vdove po grófovi Rezső Zichym, ktorá sa už stáročia teší primeranej starostlivosti majiteľskej rodiny.
Záhrada sa rozprestiera medzi obcou Haniska a štátnou cestou z Miškolca do Košíc. Z tejto cesty sa vchádza do staršej časti záhrady, kde cesta vedie cez pomerne lesnatý úsek k okoliu jazera. Odtiaľ pokračujeme medzi trávnatými plochami anglického parku, spestrenými peknými kríkmi, hájikmi a osamelo stojacimi stromami, až prídeme na mierne sa dvíhajúce miesto – najvyšší bod terénu, kde na okolitú zeleň pôsobivo dohliada kaštieľ postavený v ušľachtilom štýle. Záhrada si zasluhuje našu pozornosť už aj pre svoj vek, pretože bola založená po postavení kaštieľa v roku 1658. (Mimochodom, poznamenávam, že kaštieľ postavili palatín Ferenc Wesselényi a jeho manželka Mária Széchy; a nie je nepravdepodobné, že aj záhradu založili prvýkrát oni.) V priebehu stáročí však prešla mnohými zmenami, pravdepodobne niekoľkokrát zanikla, keďže stála v ceste vojskám tiahnuť na Košice, ktoré neboli vždy priateľsky naladené.
Súčasnú podobu jej dal okolo roku 1830 posledný potomok rodu barónov Mesko, barón Jakab, prostredníctvom svojho záhradníka, ktorý študoval vo Viedni. Barón však nestihol úplne dokončiť prestavbu záhrady, iba vyznačil cesty a skupiny stromov, no počas práce zomrel. Neskôr sa o záhradu starala jeho dcéra Zenaida, manželka grófa Manó Péchyho a po nej jediná dcéra grófa Péchyho, Jaqueline, respektíve jej manžel gróf Rezső Zichy. Parkové úpravy dokončili spolu s hlavným záhradníkom panstva Konstantinom Sztudinkom, ktorý bol v roku 1890 penzionovaný.
Po ňom nastúpil János Varga, ktorý sa dodnes s veľkou láskou a svedomitou starostlivosťou usiloval udržiavať záhradu v jej rozkvete. Udržiavať ju je o to jednoduchšie, že od roku 1892 je grófka vdovou a už dávnejšie je nevidiaca; s jemnocitom svojej duše a s dobrotivým úsilím svojho srdca dbá o to, aby sa záhrada nielen udržala na úrovni svojho niekdajšieho rozkvetu, ale aby sa čoraz viac rozvíjala a zveľaďovala.
Rozprestiera sa na 85 katastrálnych jutrách, z čoho asi štvrtinu zaberá lesnatá alebo husto zarastená časť. Väčšina stromov tu vyrástla do vysokých, štíhlych kmeňov vplyvom hustého porastu, no miestami, kde je hustota prerušená, poteší pohľad na jednotlivé krásne koruny stromov. Najviac je tu dubov, ale v hojnom počte sa nachádzajú aj javory, jasene, čerešne a rôzne druhy líp. Z líp mi padla do oka zvláštna odchýlka malolistej lipy (Tilia ulmifolia Scop., Tilia parvifolia Ehrh.), ktorej listy sa veľmi podobali na odrodu Tilia ovalifolia Spach. Na tomto území sa nachádza aj malý rybník s labuťami a mierne vyvýšený pahorok. Inak je všetko, okrem udržiavanej vozovej cesty a chodníkov pre peších, ponechané v čo možno najprirodzenejšom stave, bez umelých zásahov, aby tak ešte väčší účinok vyvolala nadväzujúca časť anglického parku s väčšími čistinkami, ktorá zaberá asi štvrtinu celej plochy. Tak, ako na nás pôsobí prechod z lesa na krovinaté lúky, tak podobne pôsobí aj tento kontrastný prechod medzi dvoma časťami záhrady – okolie anglického parku s veľkými čistinkami, dobre udržiavanými trávnikmi, umelecky usporiadanými skupinami kríkov a osamelo stojacimi stromami, je svedectvom starostlivosti a dobrého vkusu urodzenej pani i usilovného snaženia jej záhradníka. Obzvlášť dobre pôsobia výhľady, majstrovsky vytvorené a usporiadané na svahu, ktorý sa dvíha ku kaštieľu a ktoré sa vyznačujú veľkou rozmanitosťou. Túto rôznorodosť opakovane nachádzame aj na kľukatých chodníkoch parku. Na trávnatých plochách čistín sa tu a tam zachovali jednotlivé staré stromy, ktoré sú pamiatkou dávnych čias.
Najzaujímavejším stromom medzi nimi je žltý škumpový strom (Cotinus Coccygria Scop., Rhus Cotinus L., tzv. iszkompia), ktorý stojí pri jednom tienistom pavilóne a ktorý je zachytený aj na priloženej fotografii. Tento exemplár už nemožno považovať len za ker, ale naozaj za strom – jeho výška je 9,5 metra a obvod kmeňa vo výške ľudskej hrude je 90 centimetrov. Spodok kmeňa je husto obklopený výmladkami, ktoré vytvárajú kerovitý porast, z ktorého sa dvíha stromovitý škumpový jedinec. Táto drevina je veľkou raritou záhrady, pretože vďaka svojmu vysokému kmeňu je ojedinelá medzi škumpami. Podľa Willkommovej „Forstliche Flora“ (II. vydanie, Lipsko 1887, s. 812) žltá škumpa dorastá do výšky 1,7 – 3,1 metra a môže mať stromovitú formu. Koehne („Deutsche Dendrologie“, Stuttgart 1893, s. 359) uvádza 3 metre a Loudon („An Encyclopaedia of Trees and Shrubs“, Londýn 1842, s. 187) spomína výšku 6 až 8 anglických stôp. Tieto údaje však zaostávajú za rozmermi haniského exemplára, preto sa mi zdalo užitočné upozorniť na túto zvláštnosť Hornádskeho údolia. Veľký vzrast stromu súvisí nepochybne aj s jeho vekom, takže je pravdepodobné, že bol vysadený už pri založení záhrady. To vôbec nie je nemožné, keďže práve v časoch tureckých vojen sa žltá škumpa začala šíriť a objavovala sa v novozakladaných záhradách.“
Autor: HistoricKE