Kachliarske remeslo ho naučil otec. Pece stavia už 35 rokov. Zažil socialistický okresný stavebný podnik, klasické fušky aj starožitnú ručnú prácu za hranicami. Štefan „Pyšta“ Džamba (55) z Bardejova hovorí, že postaviť kachľovú pec je alchýmia.
Menšia dedina blízko stredne veľkého okresného mesta. Keď sme sa pred ôsmimi rokmi prisťahovali do starého domu, plynárne nám zahlásili, že len za to, že sa prídu pozrieť na prípojku, zaplatíme niekoľko stoviek eur. Bez záruky, či sa bude dať pripojiť, alebo nie. Rozhodli sme sa pre elektrické vykurovanie kombinované s klasickou kachľovou pecou.
Na druhý deň sme na Bazoši našli staré rozobraté kachle, o dva dni sme ich priviezli zo Sabinova. Zostávalo ich už len poskladať. Vytočil som Pyštu. O týždeň stáli v izbe.
Pyšta sa od nás presunul na opačný koniec dediny. Ukrutne nerád sa fotí. Na rozhovor som ho lámal takmer dva týždne. Do tajov kachliarskeho remesla sa mi s ním nahliadnuť nakoniec predsa len podarilo. Vyspovedal som ho pri práci u susedov na nižnom konci.
„Toto je klasická pec?“ pýtam sa majstra a vyťahujem z brašňe foťák a diktafón.
„Hej, kachľový sporák. Na ohrievanie aj na varenie. Také boli kedysi všade v týchto domoch,“ hovorí Pyšta.
„Bez fotiek sa to spraviť nedá? Musím tam byť aj ja?“ nedôverčivo zazerá od rozostavanej pece.
„Určite. Majster tam byť musí. To by mi u editora neprešlo,“ odpovedám a namierim naňho objektív.
Zakryje si tvár šamotovou tehlou: „Okej, tak ma sfoť takto.“
Vy ste taká kachliarska família? Kedy si prvýkrát držal v ruke kachľu?
Keď som prišiel z vojny, v roku 1985. Vyučil som sa v strojárňach, ale tá robota ma nikdy nebavila. Pre mňa to boli muky, chodiť do roboty od šiestej do druhej. Kachliarskemu remeslu sa venoval otec, jeho brat aj môj bratranec.
Existuje u nás kachliarska škola?
Čo ja viem, tak nie. Nikde v škole sa to naučiť nedá. Ja som sa učil od otca, remeslu sa venoval od svojich pätnástich rokov. Až do sedemdesiatky.
Kde sa to tvoj otec naučil?
U svojho brata. A jeho brat sa to naučil u súkromníka, kachliarskeho majstra. Prvý rok otec nosil iba vodu a drevo, potom ho vzal brat k sebe ako pomocníka na miešanie hliny. Postupne s ním začal pracovať, urobil si skúšky a stal sa z neho majster. Keď som prišiel z vojny, povedal mi: Poď to skúsiť ku mne. Skúsil som.
Ako dlho trvalo, kým si sa to naučil? Kde ste pracovali?
Otec hovoril, že kachliarčina je na celý život. Ja sa učím stále. Najprv som sa zamestnal ako kachliar v Okresnom stavebnom podniku (OSP). Bolo nás tam vtedy 12 kachliarov.
Norma na postavenie kachľovej pece bola štyri dni. S otcom sme to stihli za dva dni, ďalšie dva nám zostali na fušku. Socialistický podnik. Pamätám si to ako dnes, na živnosť sme išli 1. júla 1989. Päť mesiacov pred Nežnou revolúciou.
Čo ste stavali najviac?
Takzvané ťažké pece. Klasické kachľové pece a kachľové sporáky, na východe ich volajú šparhet. Toho bolo najviac. Sem-tam nejaký kachľový kozub. Dediny sa v našom kraji plynofikovali neskoro. Niekde nemajú plyn dodnes.
Zo začiatku, v 80. rokoch minulého storočia, sme mali toľko roboty, že nám nestíhali privážať kachle. Všetci kúrili v kachliach a varili na kachľových peciach.
Potom sa to zmenilo. Ľudia na dedinách si začali dávať krbové vložky a kachle sa viac začali robiť v meste. Ešte pred glazúrovanými kachľami sa stavali hlinené a murované pece. Každý rok sa niekoľkokrát opravovali a maľovali vápnom.
Koľko váži ťažká pec?
Klasicky izbové kachle na kúrenie môžu vážiť až jednu tonu. Kachľové sporáky aj viac. Ohnisko by malo mať na šírku 32 až 35 centimetrov. Pri sporáku je, samozrejme, väčšie. A musím sa stále držať sily komína.
Z čoho sa takáto pec stavia?
Potrebuješ hlinu, piesok, miešajú sa v pomere 1:2. Jeden diel hliny, dva diely piesku. Škridlu – tá ide do každej kachle, šamotové tehly a samotné kachlice. Keď ešte neboli šamotové, používali sa obyčajné červené tehly. Dobrá červená tehla dá rovnakú teplotu ako šamotová. Šamotové sú však odolnejšie, vydržia viac a dlhšie. Stavia sa od obvodu, do každej kachle ide hlina, škridla a na to šamotová tehla.
Všetko sa to spája pružnými drôtmi. Kachľová pec sa teplom a chladnutím rozťahuje a sťahuje. Držia ju tie drôty. A, samozrejme, potrebuješ veľa vody.
Aj keď technológia ide dopredu, existujú všelijaké nové materiály a lepidlá, na stavbe kachľovej pece sa nezmenilo v podstate nič. Sú to všetko prírodné materiály. Najzdravšie kúrenie, aké bolo kedy vymyslené. Sálavé teplo.
Čo je pri kachliach najväčší kumšt?
Neponáhľať sa. Kachle sa nedajú postaviť tak, že ich nahádžeš na kopu. Treba si dávať pozor na drôty. Aby dobre držali, aby pec bola postavená rovno, aby nepopraskala hlina. Všetko sa musí máčať vo vode, aby sa materiály na seba dobre naviazali.
Nedá sa to naučiť za deň ani za týždeň, pretože každá pec je iná, rovnako ako každý dom a každý komín. Aj keď ti je jasný princíp stavby, to najdôležitejšie – prieduchy a komory, ktorými prúdi horúci vzduch a dym – sú vo vnútri. Platí, že čím väčší je komín, tým sa robia menšie prieduchy. Aby to tak neťahalo.
Robil si kachle aj mimo Slovenska?
Najďalej vo Švajčiarsku, nejaké aj v Prahe. Starožitné kachľové pece. Milujem staré kachľové pece. Najmä tie, čo majú viac ako 100 rokov. Nádherná, precízna práca.
Ako sa má do kachieľ správne kúriť?
Niekto kúri každý tretí deň a pec presiľuje. Naloží plno dreva až na doraz, koľko do pece vojde. Potom ide kachle doslova roztiahnuť. Ideálne je kúriť každý deň, ale po menej. Nech sa drevo poriadne rozhorí. Potom priložiť pár polienok a teplo kontinuálne udržiavať, aby pomaly tlelo a stále boli žeravé uhlíky.
Je rozdiel, či kúrite v kachľovci pre vykurovanie v izbe, alebo v kachľovom sporáku, na ktorom varíte. Kachliarske remeslo je proste alchýmia. Robím to už 35 rokov, ale ak by som sa narodil ešte raz, robil by som kachľové pece.