Keď ich nasťahovali do panelákov, zomierali. Domovy obetovali pitnej vode

„Oj Starina, rodná dedina, ako je v tebe krásne, tečie cez teba riečka, znejú piesne, je veselo.“ (text ľudovej piesne z obce Starina)

Starinu začali stavať v roku 1981. Najväčšiu vodárenskú nádrž v strednej Európe najprv plánovali v okolí obce Papín (okrese Humenné). Papínčania sa kvôli tomu vybrali až za samotným posledným prezidentom Československej socialistickej republiky Gustávom Husákom.

Po lobingu nahnevaných Papínčanov sa komunistická vláda nakoniec rozhodla, že priehradu postaví nad obcou Stakčín pri Snine. Na území Národného parku Poloniny.

Starina mala pitnou vodou zásobovať okresy Humenné, Vranov nad Topľou, Michalovce a Trebišov. Dnes vodárenská nádrž okrem Sniny a Humenného, napája aj okresy Prešov a Košice. Do Košíc vedie zo Stakčína 135-kilometrové vodovodné potrubie s priemerom jeden meter.

V roku 1985 padlo za obeť vodnému dielu sedem obcí. Dara, Ostružnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala. Pod vodnou hladinou ako jediná celá skončila práve Starina, podľa ktorej je nádrž pomenovaná. Celkovo sa muselo vysťahovať takmer 3,5-tisíc obyvateľov.

Komunisti sa s ľuďmi za bývalého režimu veľmi nebavili. Presťahovali ich na nové sídliská do Sniny a Humenného. Ak odmietli, išli nasilu, vyvlastňovacím rozkazom.

Po presťahovaní zomrelo v panelákoch za krátky čas množstvo starých vysídlencov. Niektorí z tých, čo traumu prežili, si dodnes do bytov nosia čistú vodu z pôvodných studní svojich starých domovov.

Socialistickí inžinieri a ekonómovia mali Starinou vyriešiť havarijný nedostatok vody pre Košice. Preto došlo začiatkom 80. rokov minulého storočia k zmene pôvodnej zásobovacej koncepcie dlhodobejšie plánovanej vodnej nádrže. 

Namiesto výstavby privádzačov pre Michalovce a Trebišov sa najprv postavil privádzač vody pre Prešov a Košice. V roku 1988, rok po kompletnom dokončení nádrže, sa začala pitná voda zo Stariny privádzať do Košíc po 135-kilometrovej trase meter širokým potrubím. Starina pitnou vodou už viac ako 30 rokov zásobuje Sninu, Humenné, Vranov nad Topľou, Prešov a Košice.

Bývalý režim plánoval privádzač aj pre Stropkov, Svidník a Bardejov. Nová trasa sa dokonca začala stavať. Potrubie potiahli inžinieri až do Giraltoviec, kde dodnes čaká na dokončenie. S aktuálnymi problémami s nedostatkom vody v obciach medzi Giraltovcami a Bardejovom dnes čoraz viac naberá na význame.

Výstavbe Stariny mali pôvodne z cesty ustúpiť tri obce. Kvôli ochrannému pásmu zdroja pitnej vody nad nádržou ich nakoniec museli vysťahovať sedem. Dve tretiny vysídlených obyvateľov komunisti „umiestnili“ do nových panelákových bytov v blízkej Snine. Zvyšok našiel nový domov na socialistických sídliskách v Humennom.

„Vysťahovanie občanov, likvidácia obcí a ich vymazanie z mapy je oficiálne ukončené,“  stroho informovali v roku 1985 v miestnej tlači úradníci. Z mapy zmizli dediny Dara, Ostružnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala. Starinu vodná nádrž zatopila celú.

Takmer 3,5-tisíc ľudí muselo opustiť rodnú zem. Gazdovstvá, domy, záhrady. Na rozdiel od úradníkov, svoje vymazanie z mapy niesli ťažko. Niekoľko desiatok ich odchádzalo z celkom nových alebo ešte nedokončených domov.

„Hlas zvonov nad Veľkou Poľanou a ostatnými obcami stíchol. Na sídliskách už zvony nezneli. Ľudia v meste si to kvôli vyrušovaniu nepriali,“ hovorí v dokumentárnom filme slovenskej televízie Vyhnala ich voda gréckokatolícky farár Daniel Šarišský zo Sniny. V bývalej výmenníkovej stanici na sninskom Sídlisku 2 pre vysídlencov slúžil omše.

„Keď sem do bytoviek prišli starí ľudia, zomierali. Nevedeli si už zvyknúť. Zrazu sa nedalo ísť von. Na pole, na lúku, do lesa. Tak veľmi im to chýbalo. V priebehu niekoľkých rokov po presťahovaní zomrelo naozaj veľmi veľa ľudí vo veku od 70 do 80 rokov. Vysoký tlak, srdce. Bolo to čosi hrozné,“ spomínajú v dokumente pamätníci so sídliska v Snine.

Vysťahovalci si dodnes zo studní, ktoré sa v niektorých vysťahovaných dedinách zachovali, nosia do panelákov čistú pramenitú vodu.

„Telom sme tu, ale myseľ je stále tam. Radi tam chodíme, ešte aj dnes. Aj keď sú naše dediny už dávno vymazané z mapy,“  hovoria.

„Do svojich siedmich rokov som býval v dedine Ruské. Tiež ju vysťahovali. Pamätám si odtiaľ všetko. Chodili sme tam aj k babke. Ešte predtým, ako sme sa vysťahovali do Sniny,“ spomína strážca Národného parku Poloniny v Stakčíne pod Starinou Ján Lempeľ (57).

„Poslední tunajší obyvatelia odchádzali z Ruského v roku 1986. Potom sa už nádrž začala napĺňať vodou. Ľudia si porozoberali domy. Nakoniec to buldozéry všetko zrovnali so zemou.“

„Šesť či sedem rodín vôbec nechcelo z dediny odísť. Nakoniec museli. Dostali to vyvlastňovacím rozkazom. Komunisti sa s nimi veľmi nebavili,“ vysvetľuje Lempeľ.

„Dedovi a babke sme chodili pomáhať s kosením a žatvou. Nemali ľahký život. Väčšina ľudí robila tu neďaleko v Snine. V strojárenských závodoch Vihorlat. Poobede prišli z roboty a ešte zapriahali kone, išli robiť na pole. Kosiť, zvážať seno, čo bolo treba.“

„V Ruskom bolo 174 domov. Pred vysťahovaním tam žilo asi 400 obyvateľov. Nie všetci to znášali dobre. Moja babka z Ruského nikdy neodišla. Dve zimy bola vo svojom dome sama. Keď napadol sneh, nedalo sa k nej vôbec dostať. Vedela si upiecť chleba, mala tam zásoby zemiakov aj kapusty. Aj tam zomrela,“ dodáva Ján Lempeľ.

„V priebehu dvadsiateho storočia hrali priehrady úlohu sprostredkovateľov modernizácie v zmysle výroby elektrickej energie nevyhnutnej pre spriemyselňovanie, ako aj pre domácnosti s modernými spotrebičmi, prípadne ako bezpečné a spoľahlivé zásoby pitnej vody,“ hovorí výskumník a kurátor Rado Ištok. 

V Bratislave pred dvoma rokmi spoločne s medzinárodnou sieťou občianskych združení „tranzit.sk“ organizoval výstavu Tekuté obzory.

Šesť súčasných umelcov sa v nej prostredníctvom archívnych materiálov venovalo výstavbe veľkokapacitných vodných priehrad v Európe za posledných 50 rokov.

„Výstava prezentovala tú temnejšiu stránku socialistickej modernizácie. Cenu, ktorá sa za tieto priehrady zaplatila v podobe vysídlenia rôznych komunít, straty kultúrneho dedičstva a v podobe dopadov na životné prostredie,“ vysvetľuje kurátor.

Výstavba priehrad úzko spojená s históriou modernizácie Slovenska pretrvávala počas meniacich sa politických režimov. Začínajúc Rakúsko-Uhorskou monarchiou, pokračovala výstavba za prvej Československej republiky, Slovenského štátu aj socialistického Československa, až po samostatné Slovensko v 90. rokoch 20. storočia.

„V mnohých krajinách rozvinutého sveta, ako je napríklad USA alebo Francúzsko, sa viaceré priehrady za ostatné roky naopak z prevádzky vyraďovali. Hlavne kvôli tomu, aby sa do riek mohla vrátiť divoká fauna.“

„No v rozvojových krajinách naďalej vyrastajú nové gigantické priehrady. Často pritom vyvolávajú cezhraničné konflikty medzi krajinami, cez ktoré ich rieky pretekajú. V mnohých prípadoch platia v mene pokroku a „spoločného dobra“ tú najvyššiu cenu najmä národnostné a etnické menšiny. Tie sú príchodom modernity konfrontované tým najrušivejším spôsobom,“ hovorí Rado Ištok.

„V technokratickej vízii pokroku sa panenské ekosystémy, starobylé dedičstvo a domorodé komunity redukujú na „vedľajšie škody. Ponárajú sa pod šíry tekutý obzor. Skutočnosť, že mohutné priehrady sa stavajú po celom svete, zároveň umožňuje nové dialógy a gestá solidarity medzi týmito miestami a komunitami,“ dodáva kurátor.

Problematike presídlených obcí a presťahovaných rusínskych obyvateľov v súvislosti so stavbou vodnej nádrže Starina na severovýchode Slovenska sa v dokumentárnom projekte Rusnaci – hľadanie stratených domovov, od roku 2005 venuje aj slovenská fotografka Lucia Nimcová.

V dnes zatopenej Starine u starých rodičov prežila najkrajšie chvíle svojho detstva. Súčasťou jej projektu je okrem výstav aj kniha s rovnomenným názvom a autentickými nahrávkami rusínskych spevov zaznamenaných na jar 2006.

„Najkrajšiu časť svojho detstva som prežila na mieste, ktoré už neexistuje a táto skúsenosť sa stala aj mojim životným pocitom. Stále hľadám svoj stratený domov.“

„Áno, vždy môžem povedať, že domov je tam, kde mám rodičov, priateľov, lásku alebo miesto, kde sa ráno zobudím. Nech je to kdekoľvek. Ale ten zvláštny pocit straty vo mne zostane.“

„Možno sa mi dostal do tela cez tragické osudy našej rodiny. Možno ho moja mama primiešala do nedeľnej slepačej polievky so slzami, pri počúvaní rusínskych pesničiek z rádia,“ hovorí o svojom projekte Lucia Nimcová.

„Obyvatelia Dary, Ostrožnice, Ruského, Stariny, Smolníka, Veľkej Poľany a Zvaly sa museli zmieriť s osobnou drámou, keď videli vyletieť do vzduchu vlastné domy. Aby ostatní ľudia v kraji získali kvalitnú vodu zo Stariny,“ hovorí.

„Keď som mala šesť rokov, úradníci rozhodli, že Starinu a ďalších šesť obcí zbúrajú a na ich mieste postavia priehradu. Zánik dediny bol rýchly. Počas jedného víkendu zabil mäsiar všetky zvieratá v dedine. Ľudia boli presťahovaní do panelákov.“  

„Pri domoch tleli hromady vecí, ktoré vysťahovalci spálili, pretože sa im do malých bytov na sídliskách nevošli. Ako prvé išli do ohňa fotografie. Aby nepripomínali bolesť nad stratou milovaného miesta. Do roka bola dedina mŕtva,“ dodáva fotografka.

►Jednoúčelové vodné dielo Starina je najväčšia vodárenská nádrž na pitnú vodu na Slovensku a najväčší zdroj pitnej vody v strednej Európe.

►Nachádza sa v najvýchodnejšom cípe Slovenska v severovýchodnej časti Zemplína na území okresu Snina, v katastri obce Stakčín.

►Je vybudovaná na rieke Cirocha, ľavoramennom prítoku rieky Laborec pod obcou Starina v Bukovských vrchoch na území Národného parku Poloniny.

►Účelom je zásobovanie mestských aglomerácií Humenné, Strážske, Michalovce, Vranov nad Topľou a najväčších východoslovenských aglomerácií Prešov a Košice. Pitnou vodou zásobuje viac ako 300-tisíc ľudí v celkovo 200 obciach a mestách.

►Stavali ju od roku 1981 do roku 1988. Jej napúšťanie sa začalo 20. augusta 1987 a trvalo do 27. marca 1989. Do trvalej prevádzky bola uvedená 28. novembra 1989.

►Z vodárenskej nádrže a sypanej priehrady so združeným objektom. Výstavba si vyžiadala presídlenie viac ako 3400 obyvateľov zo 769 domov  v siedmich obciach.

►Vodná nádrž má objem 59,8 miliónov metrov kubických vody, rozprestiera sa na ploche 311,4 hektárov, priehradný múr má výšku 50 metrov, dĺžka hrádze je 345 metrov, šírka 7 metrov.

►Povodie nádrže zaberá plochu 132 kilometrov štvorcových s priemerom 875 milimetrov zrážok ročne. Najhlbšie vrty počas výstavby siahali do hĺbky 70 metrov, celkovo sa vyvŕtalo 45 kilometrov vrtov.

►Starina má vysokú mieru bezpečnosti, jej lievik – bezpečnostný prepad je navrhnutý na tisícročnú vodu a má samostatný systém varovania.