Keltské šípy a zázračná banská alchýmia alebo: Ako v Smolníku menili železo na meď

Do kedysi slávneho banského kráľovského mesta Smolníka, na polceste medzi Rožňavou a Gelnicou, prichádzam krátko predpoludním. Mestečko sa práve zobudilo do ľadovej inverzie.

Tvrdý sneh, cesty aj chodníky sú pokryté silnou vrstvou sklovitého ľadu. Dolinu na juhu Spiša stále zahaľuje hmlový opar. Na uliciach je iba pár chodcov, pohybujú sa pomaly a našľapujú opatrne.

Zastavujem pri budove pošty a obecného úradu. Centrum okolo je plné historických budov. Dominuje im bývalá tabačka. Továreň na výrobu cigariet a cigár, v ktorej ešte dávnejšie sídlil aj banský inšpektorát. Trochu vyššie nad úradom stoja bývalý mestský a Alžbetin dom. Hneď vedľa je najväčší kostol rožňavskej arcidiecézy.

Všade, kam sa pozriete, na vás dýchne zvláštny pocit niekdajšej slávy a baníckeho ducha Smolníka. V druhej polovici 18. storočia tu žilo viac ako 10-tisíc obyvateľov.

Okrem rozvinutého baníctva tu bola aj kráľovská mincovňa, kasíno, banka, divadlo s otočným mechanickým javiskom, banská akadémia, banský súd aj inšpektorát.

Do roku 1963 tu fungovala úzkokoľajná banská železnica, vychádzali tu miestne Smolnícke noviny. Keď dnes znovu prechádzate pomaly sa prebúdzajúcim mestečkom, toto všetko podvedome cítite.

Kým čakám na smolníckeho starostu, na chodbe úradu ma upúta krásna stará banská mapa. Je tu aj vitrína so vzorkami cigár a cigariet z miestnej fabriky. Tabačka fungovala od roku 1872 do roku 2009. V najlepších časoch zamestnávala tisíc zamestnancov. Dnes má toľko obyvateľov celá obec.

Do Smolníka ma priviedli dve banské tajomstvá. Priechodový kanál, tunel Mária Terézia alebo takzvaná Tereziánska štôlňa a stará technológia premeny železa na meď, ktorá fascinovala už známeho stredovekého švajčiarskeho lekára a alchymistu Paracelsa (Philipp Aureol Theophrast Paracelsus, 1493 – 1541).

Až natoľko, že v roku 1526 prišiel do Smolníka a strávil tu celý rok – jar, leto, jeseň aj zimu. Len kvôli tomu, aby si overil zázračnú schopnosť tunajšej vody premieňať železo na meď.

Radoslav Dlugoš (46) je starostom Smolníka druhé volebné obdobie. Jeho starý otec bol baník, v jednej zo smolníckych baní aj zahynul. Obáva sa, či sa do Tereziánskej štôlne nad obcou po zľadovatenom teréne vôbec dostaneme. Sadáme to obecnej terénnej Toyoty Hilux a vyrážame.

„Čo sa týka baní, dnes tu už žiadne nefungujú. Štôlne a šachty zasypali v roku 1995, nedochovalo sa takmer nič z technológie ani z budov. Je to škoda. Teraz sa ukazuje, že by bolo dobré to kvôli histórii baníctva a cestovnému ruchu znova nejako obnoviť. Máme tu aj banský spolok, ktorý sa banícku históriu Smolníka snaží propagovať. Pomohla by nejaká investícia,“ opisuje aktuálnu situáciu s baňami v Smolníku starosta.

K Tereziánskej štôlni sa dostaneme na toyotovej redukcii aj po lesnom snehu a ľade úplne v pohode. Pred vchodom do unikátneho banského diela je požiarna nádrž, do ktorej zo štôlne prúdi voda. Práve voda bola hlavným motívom vzniku dvojkilometrovej štôlne. Hĺbili ju od roku 1768 do roku 1794, dlhých 26 rokov.

„V Smolníku sa ťažila hlavne meď, ale aj striebro a zlato. Smolník dostal mestské práva skôr ako Kremnica. Meď sa tu získavala podivuhodným – cementačným spôsobom. Bola to technológia, ktorá Smolník preslávila.“

Majstrovské banské dielo vzniklo preto, aby Smolníčania priviedli a získali z druhej strany kopca vodu z Bystrého potoka. Všetku vodu z doliny okolo Smolníka totiž v roku 1768 pohltil postavený banícky tajch a bane. Pre miestne parné píly, malé prevádzky a ľudí jej bol nedostatok.

Tajchy boli zásobárne, v ktorých sa hromadila voda z atmosférických zrážok. Ich energetický potenciál sa využíval na pohon banských a hutníckych zariadení.

Voda akumulovaná v tajchoch sa tiež využívala v technológiách úpravy a spracovania rúd ako nosné médium a zdroj mechanickej energie.

Použivala sa tiež na drvenie, mletie a triedenie rúd od jaloviny, pohonné médium na pohon dúchacích mechov taviacich pecí, ako aj chladiace médium v hutníctve.

„Na tú dobu to bol naozaj unikát. Štôlňu sekali ručne z oboch strán naraz. Baníci sa nakoniec stretli, museli ale korigovať výšku. V mieste stretu má štôlňa výšku až šesť metrov. Robotníci vraj počuli zhora búchanie kladív, na druhej strane išiel zvuk zdola. Potom začali kopať, až sa nakoniec stretli,“ vysvetľuje starosta.

Cez plechové dvere zasadené v betónovom múre vchádzame do štôlne. Po oboch stranách aj nad nami je banská chodba vystužená železnými podperami, po jej dne tečie voda.

Chvíľu kráčame po zľadovatených drevených doskách. Kým sa teplota v útrobách kopca ustáli a nohy sa prestanú šmýkať, prejdeme niekoľko desiatok metrov.

„Pod nami je vodovodné potrubie. Štôlňa ešte aj dnes zásobuje Smolník a okolie vodou, prietok jej tu veľmi dobrý. Nezľaknite sa, ak uvidíte netopiere a salamandry,“ upozorňuje ma. Pokračujeme niekoľko sto metrov dovnútra šachty. Železné výstuhy vystriedajú drevené.

„Okolité lesy boli vysadené iba kvôli výstuhám do baní. Používalo sa smrekové drevo. Ľudia si štôlňou skracovali aj cestu na druhú stranu. Do Nižných Hrablov alebo Švedlára,“ hovorí starosta.

Od Tereziánskej štôlne sa presúvame k bývalému baníckemu tajchu. Miestni obyvatelia ho poznajú ako vodnú nádrž Úhorná. Je to najstaršie vodné dielo na východnom Slovensku.

„Pôvodne to bola nádrž, z ktorej sa viedla voda štôlňou, takzvaným gromom niekoľko kilometrov k baniam v Smolníku a okolí. Dnes sa čoraz viac otepľuje, každý rok tu prichádza viac a viac ľudí za rekreáciou,“ vysvetľuje Dlugoš na hrádzi tajchu.

Smolníčania si tu svojpomocne zrekonštruovali aj vlastnú lodenicu, prevádzkujú jednu zo športových chát pri brehu nádrže. Pod chatou sú štyri vagóny z bývalej smolníckej banskej železničky, dnes slúžia na uskladnenie vecí a ako šatne.

„Tu sú zvedené všetky potoky z tejto doliny a zo širokého okolia. Pod nami a celou nádržou je šachta a výpust. Grom bol navrhnutý, vypočítaný a postavený tak, že voda z tajchu tiekla deväť kilometrov dole k baniam. Chceli by sme ho niekedy v budúcnosti obnoviť,“ hovorí Dlugoš.

Z tajchu sa vrátime do Smolníka k bývalému mestskému domu. Čaká nás pamätník z baníckej rodiny, nadšenec a člen miestneho banského spolku Otomar Vasilco (61).

V dome má reštauráciu a kaviareň. V podzemí je ukrytá banícka expozícia. Malé múzeum histórie baníctva v Smolníku.

„Baníci boli slobodní ľudia, nemuseli chodiť na panské. Mohli sa aj s rodinami presúvať po krajine tam, kde to bolo potrebné. Museli sa však venovať banskej činnosti. Do Smolníka prichádzali baníci z Poľska, z východného aj stredného Slovenska, ale aj z Nemecka,“ začína exkurz smolníckym baníctvom.

„Spočiatku boli bane súkromné, neskôr patrili panovníkovi, hovorilo sa im aj erárne. Celý región Hnileckej doliny, Smolník aj jeho okolie živili stáročia iba bane. Potom od roku 1872 aj tabaková fabrika. Viedol sa tu bohatý obchodný, kultúrny aj spoločenský život.“

„V Smolníku rok pôsobil aj slávny svetový alchymista Paracelsus. Zaujímalo ho, či smolnícki alchymisti neklamú, keď premieňajú železo na meď. Vo svojom spise potvrdil, že tunajšie vody majú naozaj schopnosť meniť železo na meď.“

„Ťažila sa tu hlavne meď, ale aj striebro a zlato. Smolník dostal mestské práva skôr ako Kremnica. Meď sa tu získavala tým podivuhodným – cementačným spôsobom. Bola to technológia, ktorá Smolník preslávila. Hlavne, čo sa týka objemu získavania medi,“ vysvetľuje Vasilco.

V Smolníku oddávna z podzemia vyvierali zázračné vody. Keď sa do nich nahádzalo železo, premenilo sa na meď.

Dnes vieme, že ide o chemickú reakciu, ktorej podstatou je rovnica: CuSO4 + Fe = FeSO4 + Cu. Síran meďnatý (obsiahnutý v smolníckej vode) reaguje so železom a mení sa na síran železitý a meď.

Ďalším spracovaním sa v Smolníku získavala veľmi čistá a kvalitná meď. Bola veľmi žiadanou obchodnou komoditou a surovinou na celom svete.

Ešte aj dnes sú v okolí Smolníka významné zásoby medi a drahých kovov. Meď, striebro, zlato a železo sa vyvážalo do Levoče i do západnej Európy cez blízke obchodné centrum – poľský Krakov.

„Existuje veľa legiend, príbehov spojených s miestnymi baňami. Jedna z nich hovorí aj o tajomných miestnych vodách. Keltskí bojovníci ich vraj objavili tak, že do vody zapichli svoje kopije a šípy. Ráno sa čudovali, že zmenili povrch a farbu. Prišli na to, že táto voda musí niečo obsahovať. Voda tu cez otvorené banské diela vyteká dodnes. Na pohľad má takú hrdzavú farbu. Zistilo sa, že má aj liečivé účinky,“ hovorí Otomar Vasilco.

Začiatkom 16. storočia v Smolníku (1526 – 1527) pôsobil aj slávny svetový alchymista Paracelsus.

Zaujímalo ho, či smolnícki alchymisti neklamú, keď premieňajú železo na meď. Vo svojom spise De Tinctura Physicorum potvrdil, že chýr neklame a že tunajšie vody majú naozaj schopnosť meniť železo na meď.

„Smolník mal ako kráľovské banícke mesto v prvej polovici 17. storočia istý čas aj vlastnú menu. Mince, ktoré platili len na území Smolníka, razil Juraj Ernest von Walda, jeden z najvýznamnejších banských inšpektorov a odborníkov. Pôsobil tu od roku 1736,“ vysvetľuje banský nadšenec.

Po úzkych strmých schodoch prechádzame do podzemia mestského domu. V časoch najväčšej slávy mestečka dom podľa informácií z banských archívov strážilo 40 strážnikov.

„Pravdepodobne sa tu zhromažďovalo nerastné bohatstvo, meď, striebro a zlato. Odtiaľto sa to potom pod ochranou dopravovalo na trhy. Vieme, že v okolí v tom čase žili aj výbojné rody. Napríklad na neďalekej Krásnej Hôrke radi lúpili materiál, z ktorého sa razili mince. Objekt bolo preto potrebné chrániť,“ opisuje cestou do podzemia Vasilco.

Ukazuje mi originál drevenej banskej klopačky a tajné únikové schodište za hrubým kamenným múrom „Tieto tri minerály sú charakteristické pre Smolník, nenájdete ich nikde inde. Kornelit, romboklas a szomolnokit. Nevyskytujú sa voľne, na svoj vznik potrebujú špecifické podmienky.“

Je tu aj alchymistická časť. Stredoveké laboratórium s alchymistickým medeným a skleneným náčiním a kamennou pecou. Informačné panely popisujú smolnícke baníctvo, alchýmiu a technologický proces cementácie medi.

Vidíme pozostatky taviacich pecí, konských ťažných zariadení – gápľov, odliatky a výrobky zo smolníckej medi, kuchynské riady aj originálne mince zo smolníckej mincovne.

„V podzemí sme objavili aj starú klenbu, pod ktorou je vchod zo starej banskej štôlne. Aby panovník nevedel o všetkom, do šľachtických domov často viedli tajné chodby, štôlne a šachty,“ vysvetľuje Vasilco.

„Nebolo výnimočné, že za krádeže a porušenie disciplíny sa baníci fyzicky trestali. Napríklad, v takejto hladomorni,“ ukazuje mi banský nadšenec stredovekú mučiareň v kamennom podzemí mestského domu.

Na záver prehliadky má Otomar Vasilco pripravenú kuriozitu. Najstarší umelý vianočný stromček na Slovensku. Je vysoký asi 30 centimetrov a prednedávnom ho zapísali do Slovenskej knihy rekordov.

„Náhodou sme našli starú škatuľu a v nej zabalený tento stromček, ukázalo sa, že má 127 rokov. Je najstarší na Slovensku. Pri jeho zapisovaní do knihy rekordov novinári vypátrali, že starší v Európe je iba v Anglicku. Existuje záznam, že ho niekomu darovala samotná anglická kráľovná.“

„Je isté, že nerastné bohatstvo tu stále je. Myslím, že tu dnes trochu chýba odvaha v turizme a v cestovnom ruchu. K tomu, aby sme všetko to historické bohatstvo otvorili, sprostredkovali, podali a ukázali ľuďom,“ dodáva Otomar Vasilco zo Smolníka.