Ich krádeže boli prísne potrestané.
Kôň bol už od staroveku vnímaný nielen ako dopravný prostriedok, ale aj ako pomocník v hospodárstve. Inak tomu nebolo ani v Košiciach v ranom novoveku. Už v najstaršej mestskej knihe z rokov 1393 – 1405 sa spomínajú furmani (vectores), teda povozníci prepravujúci tovar či rôzne suroviny. Takíto furmani prepravovali do mesta aj drevo z mestských lesov, no po silných dažďoch, kedy prišlo k premočeniu pôdy a ciest, bolo problémom pohybovať sa s konskými povozmi. V roku 1702 takáto situácia nastala a drevo z poddanskej obce Ružín muselo byť do Košíc, do pivovaru v Levočskom dome, prepravené na pltiach po rieke Hornád.
Mesto taktiež spravovalo niekoľko mestských koní slúžiacich potrebám členov mestskej rady či volenej obce. Stajne boli v dolných priestoroch radnice a staral sa o ne poverený človek zvaný Mastallér alebo Auriga, v podstate kočiš alebo správca mestských stajní, ktorý zodpovedal za ich vyživenie, čistotu a pripravenosť pre rôzne situácie. Takisto mal na starosti mestské stajne a napríklad za rok 1759 od mesta obdržal plácu vo výške 33 zlatých a 20 grajciarov a k tomu dostával aj určité dávky obilia. Zväčša mal svojho pomocníka, ktorý mu vypomáhal s výkonom náročnejších prác. V tomto roku sa v zoznamoch mestských zamestnancov a služobníkov objavuje aj tzv. auriga penes magnos equos, teda kočiš majúci na starosti veľké kone s ročným platom 25 zlatých, takže o niečo nižším ako hlavný kočiš.
Medzi ďalší personál patrili aj pastieri koní a dobytka, ktorí však boli vyplácaní podstatne nižšími sumami. Koncom 18. storočia už mesto zamestnávalo šesť povozníkov, kočišov so spoločným ročným platom 200 zlatých. Starostlivosť o mestské kone je zmienená v prípade, ktorý sa odohral v roku 1567. Istý Gregor Agiagassy, ktorý slúžil ako dráb na mestskej bráne, zabil v opitosti svojho kolegu. Hrozil mu hrdelný trest, napokon však po dohode medzi príbuznými sprostredkovanej mestskou radou bol odsúdený iba na finančnú pokutu a nariadili mu starať sa na radnici o dva mestské kone. Po niekoľkých týždňoch však zo služby utiekol.
Kôň bol veľmi ceneným pomocníkom aj v hospodárstve, napríklad pri orbe, na ktorú boli kone využívané popri voloch. Z druhej polovice 16. storočia pochádza zmienka o tom, že Helena, manželka šľachtica Jána Golopiho, poslala na druhý deň po Veľkej noci ráno počas kázne v kostole svojich sluhov s koňmi na pole orať. Previnila sa tak proti kresťanstvu a proti starodávnym mestským zvyklostiam. Bola uväznená, napokon sa vďaka ručiteľom dostala von, musela však zaplatiť pokutu 10 zlatých, ktoré išli na výstavbu opevnenia.
Ceny koní boli rôzne, záviseli, samozrejme, od typu a pôvodu koňa, ale aj od jeho farby. Kone boli často predmetom kúpy či predaja. V roku 1577 predal Urban Zabo koňa Jánovi Czeczeokovi zo Ždane za 12 a pol gbelov pšenice, čo potvrdil aj sám Ján Czeczeok pri klasickom „zapíjaní úspešného obchodu“. V roku 1749, pri naceňovaní koňa ako predmetu krádeže, bola poškodenému Jurajovi Kissovi za neho stanovená cena 10 uhorských zlatých.
Veľmi časté, avšak v 16. – 17. storočí prísne trestané, boli krádeže koní. V tomto období páchateľom za krádež koňa veľmi často hrozila šibenica. V roku 1558 bol Štefan Chichko z dediny Drienov, poddaný ctihodného Mikuláša Bachkaya, kvôli krádeži koňa obesený na šibenici. Podobne v tomto období dopadol Andrej Gall z Mochylian, ktorý bol za krádeže koňa, bravčového mäsa a iných vecí takisto obesený na šibenici. V inom prípade z roku 1570, Juraj Chorba z dediny Kendice, poddaný šľachtica Alberta Kendyho, ukradol v dedine Žehňa Jánovi Bernaltovi, u ktorého bol ubytovaný, dva kone. Potom bol s týmito dvoma koňmi a jahňatami prichytený a odvedený do väzenia. Nariadením mestskej rady bol vyhlásený a katom odvedený ku šibenici, kde bol obesený. Od druhej polovice 18. storočia sa už krádeže koní neposudzovali tak prísne. Páchateľom hrozila finančná pokuta, výkon verejno-prospešných prác, väznenie, telesný trest alebo v prípade nepreukázania viny aj úplné oslobodenie.
Kôň bol však aj súčasťou popravných rituálov vykonávaných na ťažkých zločincoch a na verejnom mieste. Pri deliktoch zabitia príbuzného či vraždách, alebo lúpežníctve boli delikventi pri radnici prichytení na volskú kožu, priviazaní na konský chvost a takto šmýkaní na popravisko. V roku 1556 boli Bartolomej alebo Bertok, sedliak a pastier z dediny Sokoľ, a Iwanko zo Svinky za viacnásobné lúpežné vraždy priviazaní ku konskému chvostu, vláčení po uliciach mesta a pod šibenicou lámaní kolesom. Vyzvedač v prospech Osmanov, Matej de Olewa bol v roku 1574 priviazaný ku konskému chvostu, ako bolo zvykom a takto bol ťahaný z mesta až na popravisko za predmestím, kde boli zvyčajne vinníci sťatí a tam bol nabodnutý na kôl.
Kone mohli byť aj účastníkom „dopravnej nehody“, ako sa to v Košiciach stalo v roku 1821. Michal Kondás z Geče, kočiš u baróna Fischera, viedol konský povoz stredom mesta cez trhovisko, kde bolo o 9.00 hod. ráno viacero ľudí. Keď prechádzal okolo kaviarne, dnes je to Národné divadlo, pod kolesá sa mu dostala staršia žena, vdova Mária Soronczay, ktorá však pri tejto nehode prišla o život. Napriek tomu, že išlo o neúmyselné zabitie, kočiš išiel stredom mesta veľkou rýchlosťou a stal sa tak vinníkom. Bol odsúdený na pol roka väzenia v putách, 25 palíc hneď a 25 pri prepustení z väzenia.
Na záver zaujímavá zmienka z roku 1573. Pri jednom majetkovom vyrovnaní sa spomína dom v strede mesta na námestí pri starej vyhorenej radnici, ktorý má nad bránou namaľovaného osedlaného koňa. Aj takto pekne mohli vyzerať Košice v minulosti.
Autor: PhDr. Richard Papáč