Košičanke Juliane učarovalo Bali. Žije si tam svoj sen

KošiceĽudsKE

Domov sa vrátiť ešte neplánuje. Zoznam krajín, ktoré chce precestovať, je stále dlhý.

Rodné Košice vymenila za exotiku. Juhovýchodná Ázia jej učarovala natoľko, že sa sem rozhodla presťahovať. Dvadsaťsedemročná Juliana Antožyová žije už dva roky na indonézskom poloostrove Bali. Upustila od materialistického spôsobu života a stal sa z nej optimistický človek.

Ešte ako študentka Metropolitnej univerzity v Prahe v odbore ázijské štúdiá sa dostala na polročný výmenný pobyt do Thajska. Okrem školy stihla navštíviť aj mnohé zaujímavé miesta. Na cestovanie využívala každý jeden voľný predĺžený víkend a prázdniny.

„Počas pol roka v Thajsku som toho stihla naozaj veľa. Napríklad pocestovať krajiny ako Malajzia, Singapur, bola som v Hongkongu, tri týždne na Srí Lanke, takže som naozaj pol rok v Thajsku intenzívne využívala na spoznávanie juhovýchodnej Ázie,“ rozhovorila sa Juli.

Okrem toho strávila aj tri týždne v Kambodži ako dobrovoľníčka. Pobyt dostala od svojich rodičov k 25. narodeninám. Nevšedný darček si vybrala sama, keďže rodičia nevedeli, čo jej na diaľku darovať a ona chcela svoju „štvrťstoročnicu“ osláviť špeciálne. Kontakt na sirotinec v Kambodži, kde potrebovali učiteľku angličtiny pre miestne deti, jej dala známa. A bolo rozhodnuté.

„Vravela som si, že toto je presne to, čo by som chcela. Takže som 25. narodeniny oslavovala trojtýždňovým pobytom v Kambodži. Bol to skvelý zážitok. Naivne som si myslela, že tam prídem šíriť osvetu, a že ja niečo naučím tie deti, ale bolo to presne naopak, oni mňa naučili niekoľkonásobne viac za tie tri týždne,“ prezradila mladá Košičanka.

Ako ďalej uviedla, práca dobrovoľníčky jej otvorila oči. Zistila, že my, Slováci, sa nemáme na čo sťažovať, a že sa máme naozaj dobre. Taktiež sa presvedčila o tom, že na druhom konci sveta, kde je naozajstná chudoba a krajina je stále spustošená povojnovým stavom, ľuďom stačí k šťastiu naozaj málo.

Foto
Juliana Antožyová v Jogjakarte pri chráme Borobudur / archív J.A.

Na svadbách cudzích ľudí

Okrem toho sa Juli ako jedinej Slovenke podarilo získať aj štipendium na Sumatre od indonézskej vlády. Minulý rok tam strávila vyše štyri mesiace. Okrem nových priateľstiev si odtiaľ priniesla aj množstvo zážitkov. Aj keď kvôli pobytu v Ázii premeškala niekoľko svadieb svojich slovenských kamarátov, na Sumatre ich so svojimi spolužiakmi z celého sveta absolvovala hneď niekoľko.

„Tam sú svadby v sobotu a v nedeľu, tak sme na každý z tých dní mali približne tri až štyri pozvánky na svadby ľudí, ktorých sme nikdy nevideli a nepoznali. Ale oni sa dopočuli, že sme v ich meste a bola by to pre nich obrovská česť, ak by mohli povedať, že mali takúto exotickú skupinku ľudí na svojej svadbe,“ povedala s úsmevom Juli.

A tak sa partia dvanástich študentov z rôznych kútov sveta vybrala mladomanželom pogratulovať. Ako prezradila, išlo väčšinou o moslimské svadby, na ktorých nevesta so ženíchom celý deň len stáli na pódiu pod altánkom, prijímali gratulácie a fotografovali sa s hosťami.

„To by ešte nebol taký veľký problém, ako to, že k svadobnému kostýmu nevesty patrí na hlavu koruna. A tá je veľmi ťažká, mohutná, jej váha bola osem až dvanásť kíl. A tá nevesta s korunou tam stála celý deň. Mladomanželia mali povolené dve, tri prestávky počas dňa, kedy nevesta ani nejedla, ani nepila, ale prvé čo urobila, utekala sa schovať niekam dozadu a dala si tú korunu aspoň na chvíľu dole,“ opísala priebeh svadby Juli.

Netajila sa ani tým, že na svadbe pútali ako cudzinci veľkú pozornosť. Pre miestnych boli doslova exotmi, keďže niektorí ešte nikdy v živote nevideli belocha.

„Hostia sa ani nezaujímali o nevestu a ženícha, ale vyslovene stáli v rade, aby sa mohli odfotiť s nami. Čo mi teda už druhýkrát bolo ľúto nevesty. Takže sme sa väčšinou zdržali len hodinku, dve. Zablahoželali sme im všetko dobré do života, odfotili sme sa s nimi, a potom sme už išli domov, aby sa hostia začali venovať svadobčanom a neriešili nás,“ zasmiala sa východniarka.

Foto
Na snímke aj jedna z neviest na Sumatre / archív J.A.

Atrakciou pre domácich

Netradičné momenty zažívala Juli bežne aj na ulici. Napríklad, keď si pri modlitbe všetci ľahli na zem, dokonca aj na ulici, nevedela, ako má reagovať. Podobnú situáciu zažila aj v supermarkete so svojou kamarátkou. Keď vošli dnu, samozrejme zahalené od hlavy až po päty, všetky deti sa rozplakali a skrývali sa za rodičov.

„Vôbec sme tomu nerozumeli. A tak nám bolo vysvetlené, že sme pravdepodobne prví iní ľudia, ktorých vo svojom živote vidia. A tým iní, myslím odtieň pokožky a farbu očí. Takže to boli také situácie, že ja neviem, ako sa mám správať. Či mám odísť, aby som deti nestrašila alebo či sa im mám prihovoriť,“ skonštatovala.

Dospelí sa naopak rozdelili na dve skupiny. Jedni verili, že im prinášajú šťastie a začali ich bez akejkoľvek osobnej zóny objímať. Druhí si mysleli, že im priniesli smolu, a tak sa ich stránili. To však nie je ani zďaleka posledná kuriozita, ktorá sa mladej Košičanke v Ázii prihodila.

Raz na letisku, keď cestovala domov, ju zastavil esbéeskar, či sa s ňou môže odfotiť. Keďže Juli je beloška s blond vlasmi, zelenými očami a ešte k tomu potetovaná, nebolo to pre ňu nič neobvyklé. Miestni sa s ňou totiž fotia pomerne často. A tak súhlasila.

„Moment prekvapenia nastal vtedy, keď si pán esbéeskar kľakol a začal sa na mobil fotiť selfí s mojou nohou, kde mám vytetovaný portrét. Takže vtedy som až pochopila, že on sa nechcel odfotiť so mnou, ale s mojím tetovaním. Tak som tam stála, okolo nás chodili ďalší turisti na letisku, fotili si nás a smiali sa mi,“ opísala nevšedný zážitok Juli.

Chcela vystihnúť miestny život

Počas pobytu v Ázii sa východniarka prvýkrát dostala aj na Bali, ktoré jej vraj veľmi učarovalo. Jedného dňa si povedala, že ak by sa z Thajska mala niekam presunúť v rámci regiónu, určite by to bolo Bali. A tak sa aj stalo. Približne pred dvomi rokmi o takomto čase v júni sa presťahovala do ďalekej exotiky.

Zážitkov postupne pribúdalo a mladú cestovateľku už unavovalo odpovedať svojim rodinným príslušníkom či kamarátom na tie isté otázky. Rozhodla sa preto založiť blog, kde bude svoje príbehy zdieľať verejne, a kde bude môcť pridať aj viac fotografií. A tak vznikol cestovateľský blog Life is better in bikinis.

„V preklade do slovenčiny to znamená Život je lepší v bikinách. Je to veľmi vtipný názov, ktorým som sa snažila vystihnúť život, ktorý posledné dva roky žijem. Tiež som sa snažila, aby to bolo niečo vtipnejšie, aby si to ľudia ľahko zapamätali,“ ozrejmila.

Aj keď bloguje ešte len rok a pol, už teraz má silnú základňu priaznivcov. Vlani bola dokonca nominovaná v súťaži Bloger roka, kde skončila na 12. mieste. Tento rok sa v rovnakej súťaži umiestnila na ôsmej priečke.

Okrem toho, že bloguje, na Bali rozbehla aj vlastný projekt. Založila si manufaktúru na výrobu ekologických kabeliek a módnych doplnkov pod názvom GadoGado. Všetko si navrhuje a koordinuje sama, rovnako komunikuje aj so zákazníkmi. Šitie produktov však prenecháva na svojich zamestnancov – to sú šiesti chlapi, ktorí sa prisťahovali z Jávy za lepším životom. A čo vlastne GadoGado znamená?

„Ja som veľký milovník jedla a gado gado v preklade znamená typické jedlo pre Bali. Ak by sme to dali doslovne, tak je to mix, mix. Je to zeleninový šalát, ktorý je doplnený o tempe a tofu. Tempe je podobné ako tofu, je to zo sóje. Celé je to zaliate mierne pikantnou arašidovou omáčkou. Je to také spojenie mojej vášne pre jedlo, a zároveň toho, že je to len na Bali. Ak by ste opustili Bali a išli by ste do inej časti Indonézie, tak by pravdepodobne to gado gado ani nepoznali. A okrem toho je to vegetariánske tak, ako všetky naše produkty v projekte, keďže doplnky vyrábame z umelých a ekologických materiálov,“ vysvetlila Juli.

Foto
Svoje zážitky z Ázie spisuje na svoj cestovateľský blog / archív J.A:

Náklady na život sú rôzne

Ako prezradila, na Bali by mali chodiť ľudia, ktorí majú trošku dobrodružnejšiu povahu a neboja sa vyraziť si ráno na motorke na výlet a vrátiť sa až večer. Každému dovolenkárovi by odporučila stráviť na poloostrove minimálne štrnásť dní, ideálne sú však tri týždne.

Za TOP lokality považuje miestne pláže, oblasť Ubud, kde sa nachádza malá džungľa a najkrajšie ryžové polia na svete. Turisti by podľa nej v žiadnom prípade nemali vynechať ani návštevu okolitých ostrovov. Ale koľko ich taká dovolenka môže stáť?

Podľa Juli vyjde mesačný prenájom izby s vlastnou kúpeľňou, klímou , spoločnou kuchyňou a obývačkou na približne 400-450 eur. Až 90 percent víl má k dispozícii aj vlastný bazén. Za prenájom motorky zaplatí turista zhruba 40 eur na mesiac, ale treba rátať aj s tankovaním. Cena benzínu sa pohybuje na úrovni 0,60 eura za liter.

Netreba zabúdať ani na stravu, ktorá stojí jedno euro, maximálne šesť. Drahšia položka je jednoznačne alkohol. Za trojdňový výlet na okolitý ostrov utratí turista zhruba sto eur. No a za spiatočnú letenku v priemere tak 600 eur.

Scvrkol sa jej šatník

Po dvoch rokoch strávených na exotickom Bali mladá Košičanka priznala, že sa na druhom konci sveta naučila veľmi veľa. Upustila od materialistického spôsobu života, zmenila svoje hodnoty a nebojí sa povedať, že teraz žije naozaj skromne.

„Pred tým, ako som sa odsťahovala do Thajska, a potom na Bali, som žila tri roky v Prahe. Bola som typický konzument. Myslím si, že celá moja generácia 90. rokov sme tak nejak naučení, že máme priority dobre vyzerať, mať drahé hodinky, pretekáme sa, kto má lepší mobil, lepšie auto, berieme si byty na hypotéky a naozaj sme naučení žiť veľmi materialisticky. Bali ma naučilo úplnému opaku, naozaj tam žijem veľmi minimalisticky,“ uviedla Juli.

Ako ďalej poznamenala, celý šatník sa jej scvrkol na 20, možno 25 kúskov. Dookola nosí jedny žabky a jedny sandále. Netreba jej tenisky z najnovšej kolekcie. Ako dodala, ani nevie, kde by si ich tam kupovala. Okrem toho sa snaží byť stále optimistická a mať trochu slnka v živote, aj keď vonku práve nesvieti.

Konkrétne plány do budúcna nemá, ani ich nikdy v živote nemala. Len pred pár dňami sa jej však podarilo dosiahnuť métu, ktorú si chcela v tomto kalendárnom roku splniť – a to dokončiť vysokú školu. Ázia už teda nie je len jej vášňou, ale aj láska oficiálne spečatená krásnym vysokoškolským titulom. Aspoň tak to sama zhodnotila.

Wishlist krajín, ktoré by chcela ešte navštíviť, je vraj nekonečne dlhý, a okrem toho tam stále pridáva nové a nové miesta, o ktorých si prečíta na iných cestovateľských blogoch. Momentálne však najviac sníva o Fidži, Japonsku a Aljaške. Do Košíc sa ešte vrátiť neplánuje, čaká ju totiž šíri svet.

Galéria k článku

 

Autorka: LEA HEILOVÁ

Komentáre