V roku 1710 zasiahla Košice najhrozivejšia skaza v histórii mesta. Mesto smrti, i takto bola označovaná v tom čase metropola vodcov stavovských povstaní. Aj sám Ferenc Rákóczi mal strach vstúpiť za brány mesta a Košiciam sa vyhýbal. Počas roka 1710 vyšlo vyše 50 nariadení mestskej rady v snahe zamedziť šíreniu morovej epidémie. Medzi nimi bolo aj nariadenie zastreliť osoby, ktoré navštívili domy nakazených. Mozaiku obrazu desivého roka 1710 možno vyskladať aj z listov a hlásení, ktoré sa zachovali z týchto mesiacov.
Po pokojnej zime na prelome rokov 1709/1710 všetci verili, že mor mesto obíde a pulzujúci život bude podobný tomu z predchádzajúcich rokov. Avšak už na jar sa začali vyskytovať prvé prípady úmrtí na mor a pri tejto nákaze teplejšie dni len napomáhali k šíreniu čiernej smrti.
Čoraz častejšie odznievali návrhy na radikálne riešenia, ktoré by zastavili prudký nárast chorých. 16. mája 1710 bol vo všetkých kostoloch vyvesený tento oznam:
1. ak niektorá osoba ochorie, má to ihneď hlásiť doktorovi a nezatajovať to, 2. ak by išlo o osobu, ktorá je chudobná, doktor ju má prešetriť bezplatne a aj lieky poskytnúť zadarmo, 3. aby sa pri vstupe do všetkých kostolov umiestnil mešec, kde by ľudia mohli prispievať chudobným a aby v prípade ich pohrebov boli náklady hradené z týchto peňazí.
O dva dni neskôr mestská rada zriadila aj osobitný cech „dotýkačov tiel“ (maď. test fogók), ktorý sa mali starať o chorých. Bola im mestom zabezpečená ochrana, platy a tiež mesto rozhodlo o zakúpení vozov na prepravu mŕtvych.
Mesto onedlho ustanovilo aj samostatnú nemocnicu pre služobníctvo a chudobných. Tá bola zriadená v dome po nebohom generálovi Oktávianovi Nigrelllim. Tiež bol určený tzv. „sudca tulákov“, ktorý mal navštevovať domy mešťanov i kostoly a vyberať peniaze na pomoc chudobným.
I napriek výzvam sa často zatajovali osoby, ktoré zastihla choroba a to spôsobilo veľké komplikácie. Už 29. mája mali hlavní vedúci v mestských štvrtiach kontrolovať domy a v prípade tajenia chorých osôb ich potrestať vyhnaním z mesta. 3. júna boli do každej mestskej štvrti stanovení 2 členovia cechu „dotýkačov tiel“, ktorým za ich prácu boli priznané odmeny a rovnako odmenený sumou 20 rýšských flórenov bol aj taliansky vojenský lekár za výpomoc pri ošetrovaní chorých.
V rámci severného húšťaku (predmestia) bol na pokyn mestskej rady zriadený nový cintorín v záhrade po nebohom Miklósovi Fejovi. Tu mali byť prevezené všetky mŕtvoly, ďaleko od mestských brán.
Nakoľko sa situácia stále zhoršovala, veliteľ kapitanátu nariadil radikálny trest pre tých, ktorí navštevovali domy nakazených osôb. Veliteľstvu mestskej hliadky bolo nariadené, že ak vojaci prichytia takúto osobu, má byť na mieste zastrelená a jej majetok zhabaný v prospech mesta, ktoré ho má využiť na boj proti chorobe. Mestská rada s týmto nesúhlasila a písomne sa obrátila na grófa Miklósa Bercsényiho, generála Ferenca Rákócziho. Nezachovala sa jeho odpoveď, ale dokument zachovaný v Országos Széchenyi Könyvtár potvrdzuje okrem tohto aj tri ďalšie nariadenia.
Rovnako mal byť bez ľútosti zastrelený ten, kto po vypovedaní z mesta kvôli nákaze sa napriek tomu do Košíc vrátil. Tiež bolo zakázané obchodovať osobám, ktoré prišli z miesta, kde sa šírila nákaza. A posledným bodom bolo, že ak sa nakazená osoba okamžite nenahlási doktorovi, bude jej zhabaný celý majetok a ak niekto nahlási takúto osobu, bude mu odovzdaný majetok tejto osoby.
O dramatickom obraze v meste svedčia viaceré hlásenia vrchnosti od košického kapitána Ferenca Berthótyho a brigádnika Lászla Nárayho, ktorí v listoch popisujú, ako sa kvôli úmrtiam výrazne znižuje počet členov mestskej hliadky a že situácia je kritická.
V hlásení z 15. júna 1710 sa píše: „...len od 1. júna zomrelo už 24 hajdúchov a ďalších 37 dezertovalo“, o pár dní neskôr „vzhľadom na vysoký počet úmrtí a dezertérov onedlho nebude mať ani kto mestskú bránu otvoriť.“ V letných mesiacoch júl – august zlá situácia naďalej pretrvávala, vojsko a obyvatelia boli totálne vyčerpaní. 18. augusta sa v hláseniach píše: „hrôza vôbec nepominula, práve naopak, naberá na sile...onedlho ostane mestská brána bez strážcov, ani sa neodvážim napísať, koľko nás ostalo“. Náray spomína 31. augusta v liste „je len málo domov v meste, ktoré neboli infikované“ a v ten deň mesto zavrelo tri mestské brány. V liste zo 6. septembra sa píše: „je nás už tak málo, že len jedna mestská brána je otvorená, ale ani tu nevieme už týždeň zabezpečiť výmenu stráže.“ Náray oznamuje smutnú správu o ochorení (10. septembra) a o deň neskôr o úmrtí mestského kapitána Berthótyho (11. septembra) „dnešný deň, neskoro večer, medzi 19. a 20. hodinou opustil tento svet.“
V tejto zúfalej situácii mnohí verili už len na Boží zázrak. Aj samotný Rákóczy dúfal v Božiu milosť. So svojím táborom nevchádzal ani do opustených prázdnych či poloprázdnych dedín a zo strachu sa vojaci usádzali len v ich blízkosti, aby napríklad zabezpečili dostatok dreva na vykurovanie. Do Košíc, kde už riadil mor, sa ani neodvážili prísť.
Na zasadnutí mestskej rady z 24. júla 1710 boli predstavené plány na výstavbu kaplnky na Červenom vrchu, pod vinicami dominikánov. Povolenie na stavbu bolo udelené, no k samotnej realizácii došlo neskôr, v rokoch 1714 – 1715. Kaplnka bola zasvätená ochrankyni proti moru sv. Rozálii (súvisí to s jej smrťou, sama podľahla nákaze moru, zomrela 4. septembra 1160).
Až začiatkom októbra 1710 nástupom zimy prichádza svetielko nádeje. Mestská rada znížila počet prepravcov mŕtvol a ich prepravu mohli vykonávať aj členovia zriadeného cechu, keďže chorých bolo už pomenej a času mali viac.
Takto aj vďaka zimným dňom sa z mesta postupne vytrácala epidémia. K normálnemu životu sa Košičania vrátili nasledujúci rok 1711, o čom svedčia zápisnice mestskej rady, kde sa už otázka morovej epidémie vôbec nepreberala.
Hrôza však ostala vo všetkých tých, ktorí prežili. Mesto bolo zdecimované, predpokladá sa, že až polovica obyvateľstva Košíc nákaze podľahla. Medzi významnými osobnosťami, ktoré umreli v lete 1711, bol napr. aj sám richtár mesta Vancsay a z 12 členov mestskej rady až 7 zomreli.
Druhým pamätníkom na morovú epidémiu je Immaculata v severnej časti Hlavnej ulice. V roku 1720 sa ju rozhodlo mesto postaviť na mieste, kde predtým stála vojenská šibenica (patibulum militare) na počesť Panny Márie, pričom sa podarilo získať podporou jezuitov a jágerského biskupa Erdődyho.
Mor bol jednou z najvražednejších chorôb, s ktorou si lekári až do konca 19. storočia nevedeli poradiť. V Číne sa koncom 90. rokov 19. storočia podarilo francúzskemu vedcovi Alexandrovi Yersinovi identifikovať morovú baktériu. Ten zistil, že všetky formy tohto neľútostného zabijaka spôsobuje baktéria Pasteurella pestis, ktorá sa šíri prostredníctvom infikovaných bĺch cudzopasiacich na krysách. Vďaka tomuto zisteniu a následným vynájdením liekov sa podarilo utlmiť morovú skazu v dejinách ľudstva.
Autor: HistoricKE