Pred 100 rokmi sa v Košiciach odohrávali dramatické udalosti, mesto bolo od 6. júna obsadené Červenou armádou a potom čo bola vyhlásená Slovenská republika rád v Prešove, stalo sa jej súčasťou.
Spomeňme si ale aj na udalosti, ktoré obsadeniu predbiehali. 20. marca 1919 padla v susednom Maďarsku Károlyiho vláda a o deň neskôr v Budapešti komunisti vedení Bélom Kunom vyhlásili Maďarskú republiku rád.
Príklad Októbrovej revolúcie sa pokúšali nasledovať robotníci aj v iných krajinách. Zo strachu, že aj medzi tunajším robotníctvom vypukne revolučné hnutie, bolo 25. marca vyhlásené stanné právo na celom území Slovenska. Zakázali sa akékoľvek zhromaždenia a na uliciach sa ľudia mohli zdržiavať iba do deviatej hodiny večer. Ponechanie si zbraní sa trestalo trestom smrti.
Proti expanzii komunistov vystúpili západné mocnosti a podporovali intervenčnú vojnu Rumunska a Československa proti maďarskej komúne. Do vojska Maďarskej republiky rád húfne vstupovali dobrovoľníci nielen z Maďarska, ale aj okolitých krajín a bolo tam aj veľa Slovákov. Červená armáda útoky rýchlo odrazila a v snahe obnoviť Veľké Uhorsko prešla do protiofenzívy. Neskúsené československé jednotky pod velením talianskeho generála Piccioneho postupne strácali vplyv z väčšej časti územia Slovenska. Maďarská Červená armáda hnala vojská československých légií od Miškolca až po Veľkú Idu, kde sa odohrala krvavá bitka s úspešným koncom pre červenoarmejcov. Týmto im už nič nestálo v ceste obsadiť hladko i Košice. Príchod komunistov 6. júna do mesta viacerí vítali, citujeme zo spomienok Alexandra Kelemena.
„Vybehli sme na ulicu. Potom do záhrad. Natrhali sme kvetín a ponáhľali sa v ústrety prichádzajúcim vojakom Červenej armády. Pred pivovarom utvárali sa na pokraji cesty kordóny, ktoré sa čoskoro rozrástli na more ľudí. Každý sa tešil a ani sme akosi nezbadali, keď sa medzi nami objavil prvý červenoarmejec. Prišiel na bicykli celý zaprášený a spotený. Objímali sme ho a najradšej boli by sme ho obsypali kvetinami. V jednej ruke držal revolver, v druhej bicykel. Keď videl to nadšené privítanie, revolver zastrčil a spytoval sa nás na nepriateľa. Tí už boli vtedy ďaleko... Dojímavý bol obraz, keď šli pred nami fúzatí segedínski sedliaci, iste už všetci otcovia rodín. Ich radosť nebola menšia ako naša: tešili sa srdečnému privítaniu. My sme im hádzali kvety, oni zasa cukríky, čo bolo vtedy veľmi vzácne. Nechýbala ani vojenská hudba na tribúne veliteľstva. Vojaci prevolávali rozličné heslá. Volali na slávu svetovej revolúcie, kričali „Nech žije Vilmos Böhm!“, „Nech žije veliteľstvo Červenej armády!“ a iné. Pochodujúci sprievod nemal konca-kraja. Na nákladných autách prišli aj budapeštianki herci. Neskôr prišiel aj Béla Kun a ľudoví komisári.“
Maďarská revolučná rada vyhlásila 16. júna na obsadenom území nový štát - v Prešove vzniká Slovenská republika rád (SRR). Vláda SRR na čele s českým revolucionárom Antonom Janouškom uskutočňuje revolučné reformy po vzore Ruska a je pod „protektorátom“ maďarského boľševického režimu. Z reforiem možno spomenúť znárodnenie tovární nad 20 pracovníkov, veľkostatkov nad 50 ha, lesov, bánk i činžovných domov. Totalitný režim pod svoj vplyv získal i políciu, školy, kasárne a súdy, ktoré následne menili na nemilosrdné „revolučné tribunály“. Zároveň sa organizovali verejné zhromaždenia, vyrábali sa propagandistické letáky, brožúry i filmy, ktoré vysvetľovali podstatu diktatúry proletariátu. Tieto aktivity oslovili hlavne robotnícke a roľnícke stavy.
Revolučné zmeny a odvážne sľuby však mali závažné nedostatky. Po zoštátnení veľkostatkov nedochádzalo k pozemkovej reforme, boli odpustené všetky dlhy a nemuseli sa platiť dane. Ani utopistická vláda proletariátu však nemohla žiť bez daní a efektívneho využívania podnikov.
Rozpínavosť komunistov sa prirodzene nepáčila západným krajinám a pod tlakom a hroziacou porážkou pristúpila Maďarská republika rád koncom júna na mierové rokovanie. Diktatúru proletariátu sa teda nepodarilo dlho udržať, nakoľko bola zo všetkých strán obkľúčená nepriateľmi. Jej zástupcovia súhlasili zo stiahnutím vojsk z nemaďarských území, za čo žiadali ústup rumunských vojsk od Tisy na východ.
Napäté vzťahy medzi Maďarskom a Československom sa pomaly zmierňovali a viedli k vyhláseniu prímeria 24. júna. O 5 dní sa sťahujú všetky jednotky maďarskej Červenej armády z územia Slovenska. Predstavitelia Slovenskej republiky rád tak po 1. júli 1919 opúšťajú Slovensko a ešte krátko pôsobia v maďarskom Miskolci. Posledné zvyšky boľševických skupín boli na našom území zlikvidované 7. júla 1919. Vláda MRR krátko na to podala demisiu a vojská Červenej armády kapitulovali. Béla Kun odišiel do bezpečnej Moskvy, viacerí prívrženci boľševizmu ale boli prenasledovaní, väznení a stovky ich popravili.
Autor: Mgr. Peter Anna – Archív mesta Košice